Karel Čapek Matka

Matka

Literárny útvar: Dráma - divadelná hra, zložená z 3 dejstiev.

Prostredie: Dej sa odohráva počas občianskej vojny v neurčitej krajine a v neurčitom čase. Téma: Boj proti fašizmu, proti vojne, výzva na obranu demokracie, vlasti, slobody, pokroku

Myšlienka: Poukázať na útrapy, ktoré vojna prináša

Postavy:
Matka: Dobrá duša, ktorá nadovšetko miluje svojich synov a ostáva verná svojmu manželovi. Bola symbolom odvahy postaviť sa proti zlu, napriek tomu, že v čase vojny stratila svojich synov i manžela. Peter a Kornel: Dvojičky, ktoré sú úplne odlišné fyzicky i psychicky. Často sa hádajú a bijú ale, napriek tomu sa majú radi. Radi strieľajú, sú po otcovi. Dokonca i ich politické názory sú odlišné. Kornel je predstaviteľ fašizmu, bol priateľskejší, ale duševne prázdny, typický fanatik. Peter bol jeho presný opak, bol pyšný.

Ondrej: Lekár, zomiera ako hrdina v Afrike na žltú zimnicu. "Ej Ondrík, Ondrík.. Býval si taký vážny, taký rozumný chlapec! Nebyť teba, ani neviem, čo by som si neraz bola počala. Ostatným deťom bol si namiesto otca - taký múdry, zodpovedný.. A zrazu bác, odídeš si na rovník a tam si zomrieš na žltú zimnicu. To si už nemusel, Ondrík, to mi nevrav!"

Otec: Volal sa Richard. "Pretože ťa stále musím milovať. Ale to nech ťa nemýli, môj drahý. Proste.. Nevieš, čo znamená pre ženu, keď tak nerozumne, tak po žensky miluje! Sama neviem, čo je to v nás. Viem, len že sa mi to na tebe strašne páčilo.. vieš, tá tvoja vojenskosť, Richard, štrnganie tvojich ostrôh, tvoja odvaha a fanfarónstvo, tvoja čestnosť a ľahkomyseľnosť.. Neviem, prečo som to na tebe tak zbožňovala. Bola som vari hlúpa, bola som zamilovaná, bola som bláznivá, ale ani teraz by som nestretla, aby ťa niečo ponížilo!

Tonko: Rojko, najobľúbenejší syn matky. Píše básne, nemá rád strielanie, bitky ani hádky. Je úplne iný ako jeho bratia. Je najmladší, odchádza do vojny. Konflikt s matkou - nechce ho pustiť do vojny. Najprv odmieta, keď zistí, že hlásateľka má syna vo vojne, pustí ho. Kompozícia:
I. Dejstvo - Oboznámenie sa s postavami a prostredím
II. Dejstvo - Občianská vojna (v Španielsku)
III. Dejstvo - Situácia doma počas vojny, Tonkova túžba ísť na vojnu, ktorá sa mu nakoniec splní

Obsah:
I.Dejstvo:
Oboznámenie sa s prostredím - otcovou izbou, v ktorom sa celý dej odohráva. (úvodná strana).
"Otcova izba s oblokmi dokorán otvorenými.

Na čelnej stene otcova podobizeň v dôstojníckej uniforme, ďalej rozvešané šable, kordy, pištole a pušky, čibulky, pamiatky z koloniálnych výprav, ako oštepy a štity, luky, čípy a jatagány, parohy, lebky antilop a iné poľovnícke trofeje. Pri ďaľších stenách sú knihovne a vyrezávané skrine, stojan s radom vyleštených pušiek, oriantálne textílie, mapy a zvieracie kože. Celkové - izba je preplnená mužským haraburdím; ťažký písací stôl, na ňom slovníky, glóbus, fajky, ťažidlá zo šrapnelov, džbánky na tabak a podobné veci, pohovka s tureckými vankúšmi, ošarpané kreslá a taburety, arabský stolík so šachovnicou, stolík s cestovným gramafónom, na skriniach vojenské černošské masky a iné, čo sa asi pred dvadsiatimi rokmi prinášalo z ciest a kolónií ako pamiatky. No všetko už na prvý pohľad je hodne ošúchané a nečasové. Pripomína to skôr rodinné múzeum než obývaciu izbu."

Tonko píše báseň a Peter s Kornelom sa mu vysmievajú, ale nakoniec zhodnotia, že verše sú vcelku pekné. Zarážajúce na tom je, že Tonko píše o smrti. Dvojičky si prisadli k šachu, spomínajú na otca a hádajú sa o politike. Medzitým vstúpi do miestnosti ich matka. Keď ostane v miestnosti sama, začne sa rozprávať s manželom (mŕtvym). Rozprávajú sa, ako zomrel, padol lebo im dal plukovník zlý príkaz:
Matka: Prepínaš, zlato moje. Nehnevaj sa, ale v tomto si vždycky prepínala. Prosím ťa, aké hrdinstvo? To nebola taká veľká vec. Celkom bezvýznamná zrážka s domorodcami - a k tomu ešte prehraté.
Otec: To sú iba reči, dušička. Hádam ti chceli osladiť to, že sa mi stal malér, vieš? Prosím ťa, aký hrdina? Niekto ta musel ísť. Keby som sa nebol prihlásil ja, bol by šiel niekto iný. To je celé. Pozri, takto postupovala celá hlavná kolóna a tu priesmyk sme mali obsadiť malým oddielom. To bolo celé. Dohromady 52 mŕtvych. Teda celkom bezvýznamný prípad. Matka mu vyčíta, že ju nechal samu s 5 deťmi a neželá si, aby boli aj oni vojakmi, ako ťažko sa jej bez neho žije:
Matka: Bolo tu päť detí, Richard, a pozri si ich. Nevieš, čo je to pre samotnú ženu. Šaty, jedlo, škola a zas šaty, jedlo, škola. Stále, stále počítať, päť ráz obrátiť každá handričku, každý halier.. čože vy o tom všetko viete!

Matka taktiež spomína Ondra a vtom sa objavuje v izbe a hovorí, že bolo jeho povinnosťou zomrieť, pretože keby sa on vyliečil, ešte mnoho ďaľších by umrelo na žltačku a mal by výčitky svedomia.
Juraj vchdádza do miestnosti, práve dolietal - naposledy. Zabil sa pri prekonávaní výškových rekordov. Matka nevie pochopiť, prečo chcel prekonať nejaký rekord. Všetci odídu, keď Kornel klope na dvere a povie správu o Jurkovej smrti matke.

II.Dejstvo
Tá istá izba, ale pribudlo rádio.
Kornel vstúpi do miestnosti v polovojenskej uniforme.

Kára Tonka, aby sa nebabral s rádiom - je to pamiatka na Jurka. Peter je vo väzbe, Kornelova strana ho zatvorila:
Tonko: Čo je s Petrom?
Kornel: Neviem. Niekde je zavretý. Nemal sa do toho miešať.
Tonko: Veď aj ty sa do toho miešaš, Kornel.
Kornel: Áno, ale na druhej strane. To je rozdiel.
Tonko: Aký rozdiel?
Kornel: My sme za poriadok a blaho národa. Ale...
Tonko: Peter bol tiež za blaho ľudu. A predsa ste ho zatvorili.
Kornel: Pretože si to blaho predstavoval inak. Myslel si, že nám môže vládnuť špinavá zberba - ďakujem pekne, aleže by to vyzeralo! Veď už nám ukázali, čoho sú schopní. Áno, len drancovať a pomstiť sa...To by bola skaza vlasti, Tonko

Ale keby Petrova strana začala strielať na ulici, budú ho musieť zastreliť. Tonko nechápe, ako sa môžu ľudia tak nenávidieť. Kornel prikazuje Tonkovi, aby nepovedal mame o Petrovi, vtom matka prichádza a spytuje sa na Petra. Myslí si, že ho zaistili kvôli nedorozumeniu. Vonku náhle počuť výstreli a Kornel znervóznie, ale snaží sa matku upokojiť. Petrík sa objavuje doma - je mŕtvy - zastrelili ho. Peter: Bože, mamička, aká si nechápavá! Veď sme to mohli očakávať! Kornel to tiež vopred vedel. tak už je to odbavené, vieš?
Matka: Čo je odbavené, Petríček?
Peter: Už dávno, mami, strašne dávno. Stalo sa to pred pol hodinou.
Matka: Čo sa stalo?
Peter: No nuž.. zastrelili ma, mamička!

Matka sa zrúti na zem. Objavuje sa i otec, Juraj a Ondrej. Petrík otcovi vysvetlí, že bojoval za veľkú a poctivú vec. Synovia a otec sa rozhovorili o tom, kto ako zomrel a kto čo pociťoval
Juraj: Nemysli si. Z 12 tisícovej výšky to chvílu trvá. Človek vôbec nemôže odhadnúť, ako dlho padá. Prichodí mu to ako večnosť. A stále, stále sa mu zdá, že sa zem rúti proti nemu. Peter: Mal som čo robiť, aby som nepadol na kolená a.. To je vám zrazu taký hnusný pocit slabosti v nohách a v žalúdku.. brr.. prichodil som si ako handra. Zvláštne - ani sa nepamätám, ako a kedy ten nácko zreval: "Páľ!" Len som cítil, ako mi do vlasov veje chladný vietor.
Ondrej: Človeče, ja som mal času a času! U mňa to trvalo niekoľko dní a nocí.Tri dni vopred som vedel, že musím umrieť. V takom položení sa niečo namyslíš.. a naspomínaš, ojé! A pritom.. pritom som sa jednostaj pozoroval tak, teraz sa prejavujú tie a tie príznaky. Pečeň je už fuč, Ondríček. To znamená, že sme už tak a tak ďaleko...
Otec: Ja som nepadol. Kdeže! Len som tam ostal ležať, chlapci. Ranený a tam ma našli domorodci. No, a potom ma umučili. Na ulici začína mohutnieť strelba.

Pustia rádio, v ktorom veliteľ hlási: "Veliteľstvo bielej armády naposledy vyzýva čiernych banditov, aby zastavili krviprelievanie. Ak to neurobia, do 5 minút budú strielať na mesto."
Peter sa rozčuluje, lebo nie oni začali, ale tí, ktorí ho postrielali.
Peter: To je lož! Vy ste začali, psi, krvavi psi! /Rozhaľuje si košelu na prsiach./ Čo bolo toto? Nie, nie, nie! Nepočúvajte ich! Priatelia, kamaráti vonku, nesmiete sa poddať! Nech si teda roztrieskajú naše mesto. Nech sa stane, čo sa má stať!

Začína streľba, mama sa preberá a všetci odchádzajú. Tonko prichádza k matke a povie, že Kornel odišiel von a že sa ospravedlňuje.

III.Dejstvo
Tá istá izba, ale všetky zbrane zo stien i zo stojanov sú odpratané.
Matka zvešiava zbrane zo stien a hovorí si, že jej Tonak nemôžu zobrať. V rozhlase zatiaľ náruživým hlasom prehovára hlásateľka do doše občanov, aby si pomáhali a bránili sa. Tonko chce ísť bojovať, ale matka ho nechce pustiť - nemá ešte ani 18 rokov. Po tvrdej výmene názorov ho aj tak nepustí, znova všetci prichádzajú, dokonca i dedo. Hádajú sa o terajšej situácii, ale v skutočnosti prišli prehovoriť matku, aby pustila Tonka bojovať. Otec: Keby sa tak Tonko dostal k môjmu pluku! Bol to znamenitý pluk. Slávny pluk! Vždycky mával najviac mŕtvych. Matka: Tak preto ste sem prišli, však? Hneď som si myslela! Lenže ja vám Tonka nedám, počujete? Tonko nemôže íst, nemôže!
Otec: To by bola veľká škoda, mama. Toho chlapca by mi bolo veľmi ľúto. Juraj: Veď.. je synom majora. Jeho otec padol na bojišti ako hrdina. Prosím ťa, ak by to vyzeralo, keby sa náš chlapec nehlásil? To ti je už otázka cti, vieš?
Kornel: To je boj za vlasť, mamička. To sa musí. To je jeho povinnosť.
Peter: Mami, ja ťa tiež prosím. Veď vieš, bol som a.. som stále proti vojnám. Ale takému násiliu musíme zabrániť, mamička. To je vec presvedčenia.

Matka sa pýta otca, či by na jej mieste Tonka pustil do vojny, matka ho nechce pustiť, obhajuje jeho krehkosť. Hnevá sa na svet, lebo posielajú deti na smrť, ale matka nakoniec privolí, podá Tonkovi zbraň a povie mu "Choď!"

Záver: Matka je vyvrcholením Čapkovej tvorby. Tu Čapek dokazuje na jednaní hlavnej hrdinky silu človeka (ženy), ktorej údelom je dávať život a udržovať ho. Je si však vedomá, že musí poslať i posledného z 5 synov hájiť napadnutú vlasť, ktorého neúčasťou sa nedá zachrániť ohrozené ľudstvo.