Holdena práve vyhodili zo strednej školy Pencey v Pennsylvánii a on sa vracia domov do New Yorku. Obáva sa však reakcie svojich rodičov a preto chce počkať pár dní, kým sa správu dozvedia zo školy a on sa bude môcť vrátiť domov.
Prvý deň trávi na internáte so spolubývajúcimi, ktorých odporné zvyky a obmedzenosť ho privádzajú do zúrivosti. Na svoje výsledky v škole má triezvy pohľad. Je vynikajúci v slohu a angličtine, ale inak sa nič neučí a hovorí o sebe ako o „jedinom tupcovi z rodiny.“
Jeho spolubývajúci Stradlater má mať rande s Holdenovou starou kamarátkou Jane Gallagherovou. Holdena to trochu štve a sľúbi Stradlaterovi, že mu napíše sloh. Keď je sám v izbe, tak spomína na svojho brata Allieho, ktorý umrel na leukémiu. · Dostal leukémiu a 18. júla 1946 zomrel. Bol o dva roky mladší ako ja, ale aspoň 50x inteligentnejší. Mal najlepšiu povahu. Nikdy sa na nikoho nezlostil. Bože, to vám bol chutný šrac. Niekedy pri večeri mu naraz niečo napadlo a tak srdečne sa rozosmial, že skoro spadol zo stoličky. V tú noc keď zomrel, som spal v garáži a roztrepal aj sklá na kombi, čo sme vtedy mali, ale už som mal zlomenú ruku, tak som nemohol. Keď príde Stradlater späť, sloh mu odovzdá, ale jemu sa nepáči a rozpráva o Jane. A nakoniec sa spolu pobijú. V hoteli začne spomínať na svoju sestru Pheobe, ktorá bola veľmi chutná a inteligentná. Keďže sa zamýšľa nad zdanlivo samozrejmými javmi a frázami, zisťuje, že sú nezmyselné a stále viac si uvedomuje svoje vylúčenie zo spoločnosti. Nezúčastňuje sa na kolektívnych akciách a odmieta robiť všetko, čo robia všetci len preto, že to robia všetci. Keď sa lúči s jedným z mála obľúbených profesorov, ten mu dáva rady a presviedča ho o nevyhnutnosti jeho vyhadzovu:
· „Život je zápas, chlapče. Život je zápas, ktorý sa má hrať podľa pravidiel. -Vraj zápas. Pekný zápas. Keď sa dostanete na tú stranu, kde sú samí kanóni, tak to hej, tomu sa už hovorí zápas, to pripúšťam. Ale keď sa dostanete na druhú stranu, kde nie je ani jeden kanón, je to nejaký zápas? Kdeže. To nie je nijaký zápas.“
Neskoro večer odchádza do New Yorku, kde sa potĺka ulicami. Spomína na svojho brata, ktorý písal dobré poviedky, ale neskôr odišiel do Hollywoodu a živí sa filmovými scenármi. Hnusia sa mu všetci umelci, ktorí sú buď slabí, alebo takí dobrí, že ich to kazí. · „Prisámpánubohu, keby som ja bol klavirista alebo herec, alebo niečo také a všetci tí analfabeti by si mysleli, že som úžasný, ja by som to tuším neprežil. Nechcel by som ani, aby mi tlieskali. Ľudia nikdy nevedia, čomu majú tlieskať.