Ján Kalinčiak (1822 – 1871) bol básnik, prozaik, kritik, teoretik a významný pedagóg. Zanechal po sebe najrozsiahlejšie dielo v našej romantickej literatúre. Začal písať poéziu i prózu súčasne, ale jeho prozaické dielo je také rozsiahle, že zatieňuje básnickú tvorbu.

V roku 1846 – 1847 napísal známu povesť Púť lásky. Témou diela je zápas dvoch mladých ľudí o lásku k tej istej dievčine Žofii a jej púť o záchranu Janka Černoka z väzenia.
Celý príbeh je drámou lásky, ktorá sa odohráva medzi tromi hlavnými postavami:
Janko Černok (pán hradu Branč, ktorý sa zaľúbil do chudobného dievčaťa Žofie a ktorú si vzal za ženu, bojoval za ľud, hájil jeho slobodu, celá stolica sa pokorila Turkom, ale on jediný sa im ubránil).
Žofia Hanušová (dcéra chudobného zemana Hanuša z Myjavy, neskôr manželka pána Janka Černoka, ktorá bola pre svoju lásku schopná obetovať aj svoj vlastný život, bola statočná, dva roky neustále hľadala Černoka, keď ho uväznili)
Aga Osman (turecký pán, ktorý vládol na hrade Červený Kameň, zaľúbil sa do Žofie Hanušovej, ale tá ho odmietla, ctil si Korán a správal sa podľa neho – chcel si získať priazeň Žofie, napriek tomu, že vedel, že ho ona nemiluje).

V jeden deň sa vybral Janko Černok za svojou milou Žofiou na Myjavu. Cestou stretne agu Osmana, ktorý práve unáša Žofiu. Aga Osman ju tiež miluje a chce si ju odniesť. Medzi dvoma sokmi sa strhne tuhý boj. Nakoniec sa Jankovi Černokovi podarí krásnu Žofiu vyslobodiť z rúk Turka a vráti ju jej otcovi zemanovi Hanušovi. Ten ju odhovára, aby si pána Branča nebrala, tá sa ho však nechce vzdať aj proti otcovej vôli, tak Hanuš nakoniec k sobášu privolí:
„Ej, otec môj, jedna chvíľka , jeden okamih, v ktorom môže ženské srdce takého muža mužom menovať, viacej stojí ako tisíce rokov prežitých v náručí človeka, ktorý sa uľutuje pred každým pofúknutím vetra. Viacej dáva života jedinké pohliadnutia do mora slnečného svetla ako tisícročné váľanie sa v zemskom bahne.“
Blíži sa deň sobáša Žofie a Janka, o ktorom sa aga Osman dozvie a rozhodne sa ho prekaziť. V najživšom prúde svadobného veselia a zábavy zbadali hostia Myjavy horieť na desiatich miestach. V trme-vrme, ktorá nastala, aga Osman so svojimi rukojemníkmi uniesli Janka Černoka. Žofia sa vo svojom smútku rozhodne, že Janka nájde a vydáva sa na cestu za oslobodením svojej lásky, lebo ako ona sama hovorí otcovi, žena je kvôli láske schopná obetovať sa:

„Nespomínajte mi slabosť ženskú, otec môj. Žena je silná, ba najsilnejšia v svojom cite, keď vedená potrebou srdca hľadá sama seba a svoje túžby vo svete.“
Žofia na svojej púti hľadá svojho milého po slovenských zámkoch a dostane sa až do Turecka. Tu sa stretne s Elmírou, dcérou vládcu tureckých vojsk. Žofia bola prezlečená za mládenca, potulného speváka, a porozprávala Elmíre jej príbeh lásky. Prosí Elmíru, aby pomohla vyslobodiť Černoka a prizná sa jej, kto v skutočnosti je:
„Počuješ, Elmíra? Ja som Žofia, ktorej povesť som ti rozprávala – a Černok, slnce moje, duša duše mojej!“
Elmíra pomôže Žofii, aby sa dostala pred agu Osmana. Žofia ho prosí o prepustenie Černoka. Pre Žofiu je to pokorenie voči Osmanovi, čo on vyjadruje posmechom:
„Teraz si moja, moja – či sa ti to páči? A ty si ma opovrhla! Teraz si moja a predsa ťa nemôžem k prsiam svojim privinúť, ale si predsa len moja bez všetkého násilia a ja pán tvoj...“
Žofia však aj napriek výsmechu ostáva odvážna a odhodlaná uvidieť opäť svoju lásku. Snaží sa mu prehovoriť do duše tým, že chváli jeho kladné vlastnosti a jeho lásku k nej:

„To je potom znakom čistej lásky ako krištáľ, neskalenej ako pomyslenie anjela, keď človek tam, kde ani čakať nemôže, že sa citu jeho rovný cit v odmenu ozve, kde obetuje a podstúpi dačo za pocit prvej mladosti svojej...“
Prosí ho, aby prepustil svojho protivníka, no on nechápe, prečo by to mal urobiť, čo by z toho on potom mal. Žofia mu však hovorí:
„A čo majú hviezdy nebeské z toho, že sa my v ich svetle, blesku a krásote kocháme?“

Aga Osman nakoniec Černoka oslobodí z väzenia a spolu so Žofiou sa vracajú domov. Keď už boli blízko k domovu, Žofia sa rozhodla, že pôjde po otca a všetci sa potom poberú na Branč. Kým teda Žofia išla pre otca, zjavili sa pred spiacim Černokom sedliaci. Videli na ňom turecké šaty, drahú šabľu a turban a mysliac si, že je to Turek, zabili ho. Keď sa Žofia s otcom vrátili na miesto, zbadali Janka Černoka mŕtveho. Pochovali ho na mieste, kde bol zabitý a „bo Žofia tak chcela; pochovali o pár týždňov i Žofiu k nemu, bo ona tak chcela – a po dlhej púti, púti lásky, ich spojil hrob naveky.“
Starý Hanuš chodil žialiť nad hrobmi Žofie a Janka. Autor končí povesť ľútostivými slovami, v ktorých vyjadruje ľútosť nad Hanušom a jeho rodičovskou láskou, nad mŕtvymi milencami a takisto aj nad agom Osmanom, ktorý žil celý život nenaplnenou láskou.