Charles Bovary: Bol dvakrát ženatý muž. Prvýkrát s vdovou Dubucovou, druhýkrát s Emmou. V detstve sa oňho príkladne starala matka. „ Keď sa jej narodilo dieťa, museli ho dať dojke. A len čo vzali chlapčiatko zasa domov, maznali ho ako princa. Matka ho kŕmila sladkosťami, otec mu dovoľoval behať naboso a hrajúc sa na filozofa, vravieval, že by mohol chodiť celkom nahý ako mláďatá zvierat. Proti materinským zámerom mal akýsi mužný ideál detstva a podľa neho sa usiloval formovať syna; chcel, aby ho vychovávali tvrdo, po sparťansky, aby mal mocné telo. Posielal ho spať do nevykúrenej izby, učil ho vypiť rum na dúšok a vysmievať sa z procesii. Ale chlapček, od prírody tichý, nehodil sa veľmi na jeho pokusy. Matka ho večne vláčila so sebou; vystrihovala mu z lepenky, rozprávala mu, zhovárala sa s ním v nekonečných monológoch, plných zádumčivej veselosti a štebotavého maznania. V osamelom živote prenášala na detskú hlavičku všetku svoju roztrieštenú, stroskotanú márnivosť. Snívala o vysokom postavení, videla ho už veľkého, krásneho, duchaplného, usadeného na cestnej správe alebo na súde. Naučila ho čítať, ba pri svojom klavíri ho nacvičila zaspievať dve či tri krátke romance.

Ale pán Bovary, ktorý veľmi nedbal o vzdelanie, vravieval na to všetko, že škoda námahy. Budú ho vôbec niekedy môcť vydržiavať na štátnych školách, kúpiť mu úrad alebo obchod? Napokon bezočivosťou sa človek dostane všade na svete. Pani Bovaryová si hrýzla pery a chlapec sa potĺkal po dedine.“ (62) Bol šikovný žiak. „Bol veľmi usilovný, a tak sa udržal medzi priemernými žiakmi; ba raz bol dokonca na druhom mieste v prírodopise. Ale po skončení tretej triedy ho rodičia vzali z kolégia, lebo chceli, aby študoval medicínu; boli presvedčení, že sa bude môcť sám prebiť po bakalárske skúšky.“(63)Počas svojich štúdii sa však zmenil. „Navykol si chodiť do hostinca a vášnivo hrať domino. Každý večer sa zavrel do špinavého verejného lokálu a na mramorových stolíkoch klopkal malými kockami z baranej kosti s čiernymi bodkami; zdalo sa mu to vzácnym prejavom slobody, pre ktorý pociťoval sám k sebe väčšiu úctu.“(64) Skúšky zložil až na druhýkrát. Jeho matka mu vybavila miesto na prax, ba aj manželku. „Ale nestačilo, že si syna vychovala, že ho dala vyštudovať medicínu a objavila Tostes, kde mohol vykonávať prax; potreboval ženu. Našla mu ju: vdovu po exekútorovi z Dieppe; mala štyridsaťpäť rokov a tisíc dvesto libier renty.“ (65) „Charles očakával od manželstva lepší život, nazdával sa, že bude voľnejší, že bude vlastným pánom a že bude môcť voľne disponovať svojimi peniazmi.

Ale pánom bola žena; musel pred ľuďmi vravieť toto, nevravieť tamto, postiť sa každý piatok, obliekať sa, ako ona uznala za dobré, na jej rozkaz súriť pacientov, čo neplatili.“ (66) Počas celého svojho života bol obmedzovaný a riadený ženami. Jeho prvá žena, Héloise Dubucová ho využívala, a jeho druhá žena Emma tiež. Héloise zomrela na druhý deň po tom, ako sa zistilo, že nemá vlastne žiadne peniaze. Charles nachádzal rozptýlenie a zabudnutie už len v Bertaux, pri Emme. Po tom, ako sa mu skončil smútok, si ju vzal za ženu. „Charles vonkoncom nebol veselej letory a na svadbe neoslnil. Celkom nevtipne odpovedal na narážky, slovné hry, dvojzmyselnosti, poklony a samopašnosti; pokladali si za povinnosť zasypávať ho nimi už od polievky.“ (67) Po svadbe mu nič nechýbalo. „Charles bol teda šťastný a nič na svete mu nerobilo starosti. Obed vo dvojici, večer prechádzka po hradskej, gesto, ktorým si prihládzala vlasy, pohľad na jej slamený klobúk zavesený na obločnej kľučke a mnohé iné maličkosti, v ktorých by nikdy nebol hľadal rozkoš, boli mu teraz prameňom trvalého šťastia.“ (68) Nadovšetko Emmu miloval. „Vesmír pre neho nesiahal za hodvábny okraj jej spodničky; a vyčítal si, že ju dosť neľúbi..“ (69) Sám k sebe cítil úctu za to, že má takú ženu, ako je ona. „Charles si napokon sám seba väčšmi cenil za to, že ma takú ženu.“ (70) Charles bol veľmi jednoduchý človek a Emmu strašne rozčuľovala jeho plytkosť. „Charlove reči boli plytké ani jarček na ulici, bezvýznamné myšlienky v nich defilovali vo všednom rúchu a nevyvolávali ani dojatie, ani smiech, ani snenie.“ (71) „Nevedel ani plávať, ani šermovať, ani strieľať z pištole, a raz jej nevedel vysvetliť jazdecký výraz, ktorý našla v románe.“ (72) Mal rád usadlý spôsob života.

„Jeho nežnosti sa stali pravidelnými; bozkal ju vždy v určitú hodinu. Bola to obyčaj, ako iné obyčaje a ako zákusok, čo popredku čaká po jednotvárnom obede.“ (73) Výzorom bol celkom sympatický, ale ničím extra zaujímavý. „Bol zdravý, dobre vyzeral; mal už veľmi slušné meno. Vidiečania ho mali radi, lebo nebol pyšný. Hladkal deti, nikdy nevkročil do krčmy a napokon budil dôveru svojou mravnosťou.“ (74) „Ale Charles vonkoncom nebol ctižiadostivý.“ (75) Myslel si, že Emma je s ním spokojná a nemá jej čo chýbať. Keď sa dozvedel, že čaká dieťa, bol najšťastnejšou osobou na svete. „Teraz mu už nič nechýbalo. Poznal celú šírku ľudského života a sadal si za jeho stôl pokojne a pohodlne.“ (76) Nevšímal si, že Emma sa mu odcudzuje. Nevnímal jej vrúcny vzťah k Leónovi alebo Rodolphovi. Ba ešte ju nevedomky podporoval. Kúpil Emme kobylku, aby mohla chodiť jazdievať s Rodolphom, neskôr jej dal peniaze na drahé hodiny klavíra, ktoré sa však nekonali. Ani vo sne ho nenapadlo, že by to bola len zámienka za účelom stretnutí sa s milencami. Aj keď ho nahovorila na operáciu konskej nohy, nevidel za tým jej túžbu po zvučnom mene a sláve, ale dobrotu a lásku, s ktorou chcela jeho žena zviditeľniť jeho šikovnosť.

„Táto veľkodušnosť prišla na um Emme a Charles s tým súhlasil, vraviac si v hĺbke srdca, že jeho žena je anjel.“(77) Keď sa Emma nervovo zrútila po tom, ako ju oklamal Rodolpho, Charles sa o ňu strašne bál a príkladne sa o ňu staral. „Štyridsaťtri dní sa Charles od nej nepohol. Zanedbal všetkých pacientov; ani si nelíhal, ustavične jej skúšal tep, prikladal horčičné náplasti a studené obklady.....Najväčšmi ho desila Emmina skleslosť, lebo nevravela, nepočula, ba vari ani netrpela – akoby telo i duša oddychovali vedno po všetkých prežitých otrasoch.“ (78) „A navyše mal, chudák, aj peňažné starosti.“ (79) Aby sa Emma rozptýlila a rýchlejšie uzdravila, Charles ju vzal za posledné peniaze na operu. Pomaly sa začal dozvedať o zmenkách, ktoré mali u pána Lhereuxa, ale aj tak sa na Emmu pre dlhy nevedel nahnevať. Veď on sám jej dovolil dať napísať splnomocnenie narábať s peniazmi. Požiadal matku, aby im požičala nejaké peniaze. Matka sa s Emmou pohádala a donútila ju zničiť splnomocnenie. „Ale Charles sa prvý raz vzbúril, zastal sa ženy, a tak sa stará pani Bovaryová rozhodla odísť.“ (80) „Charles sa i tak cítil pred Emmou zahanbený, pretože vôbec neskrývala hnev, že jej nedôveruje; musel ju dlho prosiť, kým znovu prijala splnomocnenie, ba šiel s ňou aj k pánu Guillauminovi, aby jej vystavil nové, presne také, aké bolo prvé.“ (81) Emma ich zatiahla do obrovských dlhov, až im napokon prišla správa o exekúcii. Charlesa správa o exekúcii rozrušila, Emma vtedy nebola doma.

„Kričal, plakal, omdlel, no nevrátila sa.“ (82) Keď Emma zomierala v bolestiach, rúcal sa mu celý svet. Pýtal sa jej, či nebola s ním šťastná. Odpoveďou mu bolo: „....máš pravdu....ty si dobrý!“(83) „Stál s vreckovkou na ústach, chrčal, plakal, dusil sa vo vzlykoch, pri ktorých sa mu otriasalo celé telo.“ (84) „Charles kľačal na druhej strane a ramená vystieral k Emme. Chytil ju za ruky, stískal jej ich a pri každom údere jej srdca sa zachvel ako pri náraze padajúcej zrúcaniny.“ (85) Po jej smrti bol slabší ako dieťa, roztrasený, neschopný súvisle myslieť. Musel ešte rozhodnúť, kedy bude pohreb. Napísal: „Chcem, aby bola pochovaná vo svadobných šatách, v bielych topánkach a s vencom na hlave. Vlasy jej rozložte po pleciach; tri truhly, dubovú, mahagónovú, olovenú. Nič mi nevravte, budem mať dosť síl. Prikryte ju veľkou zamatovou prikrývkou. Žiadam si to. Urobte to.“(86) Keď mu niekto povedal, že to bude veľmi nákladné, Charles povedal. „Čo vás do toho? Nechajte ma! Vy ste ju neľúbili! Choďte preč!“ (87) Chcel, aby mu na pamiatku odstrihli kader jej vlasov. Neskôr našiel listy, ktoré Emma písala svojim milencom. Ani po jej smrti jej nebol schopný nič vyčítať. „Možno sa milovali platonicky,“ povedal si. (88) Stále na ňu myslel, snívalo sa mu o nej. „Jednako, každú noc sa mu o nej snívalo; bol to vždy rovnaký sen: približoval sa k nej, ale keď ju chcel objať, rozpadla sa mu v náručí na prach.“ (89) Aj keď žil v skromnosti, nikdy nepovyplácal staré dlžoby. Povedal: „Na vine bol osud!“ (90) Za krátky čas zomrel, lebo sa užialil k smrti.

Rodolpho Boulanger: prvý milenec Emmy Bovaryovej
„Pán Rodolphe Boulanger mal tridsaťštyri rokov, mal brutálnu povahu, bol bystrý a inteligentný, veľa sa stýkal so ženami a dobre sa v nich vyznal.“(91) Emma sa mu zapáčila na prvý pohľad a tak sa rozhodol získať si ju za milenku. Premýšľal o nej aj o jej mužovi. „Je naozaj rozkošná tá lekárova žena! Krásne zuby, čierne oči, ladná nôžka a strojná ani Parížanka. Kde sa tu, dočerta, vzala! Kde ju len našiel ten ťuťmák?“ (92) „Myslím, že je veľmi sprostý. Iste sa jej už zunoval. Má špinavé nechty a tri dni sa neholil. Zatiaľ čo behá po chorých, ona doma štopká pančuchy. A nudí sa! Chcela by bývať v meste, každý večer tancovať polku! Chúďa žieňa! Túži za láskou ako kapor na kuchynskom stole za vodou. Za tri galantné slovíčka by vás zbožňovalo, to je isté! Bolo by nežné. Rozkošné!...Áno, ale ako sa jej potom zbaviť?“ (93) Rodolpho bol vypočítavý. Nepomýšľal celý život stráviť s jednou ženou, aj Emma mala byť len dočasná.

Zahral pre ňu poriadne divadielko, aby si ju pripútal. Vyznával jej lásku slovami básnika. „Emma prvý raz počúvala také slová a ako keď niekto odpočíva v kúpeli, jej pýcha si mäkko a nerušene hovela v teple tejto reči.“(94) Aby schôdzkami s ňou nevzbudil žiarlivosť Charlesa, navrhol, že by mohli chodiť jazdiť a to by určite prospelo Emminmu zdraviu. Keď si bol už Emmou istý, prestal jej vrúcne vyznávať lásku, začal byť voči nej ľahostajný. „Táto láska bez samopašnosti bola pre neho čímsi novým, vytrhla ho z ľahkovážnych známostí a lichotila zároveň jeho pýche i zmyselnosti. Emmino vytrženie, ktorým jeho meštiacky triezvy rozum opovrhoval, v hĺbke srdca pokladal za pôvabné, pretože sa týkalo jeho osoby. A tak, keďže si bol istý, že ho ľúbi, prestal sa ostýchať a nebadateľne sa k nej začal správať inakšie. Nemal už pre ňu, ako voľakedy, sladké slová, čo ju dojímali k slzám, ani búrlivé láskanie, ktoré ju pripravovalo o rozum.“ (95) Charlesa považoval za chudáka. Od Emmy dostával rôzne dary.

„Ale dary ho ponižovali.“ (96) Ona ho milovala čisto, ale neveril jej rečiam, alebo v ne nechcel veriť. „Tento muž, taký skúsený, nerozoznával pod rovnakými výrazmi rozdielne city.“ (97) Nepotreboval lásku, stačila mu rozkoš, a tú mu Emma štedro ponúkala. Svoje sľuby odcestovať s ňou nemyslel vážne. Bol opatrný, a tak jej napísal dojímavý list na rozlúčku. Mal v tom už prax, takých listov mal celé stohy v krabiciach na poličke. Potom utiekol. Neskôr, keď sa vrátil do mesta, a Emma ho prišla požiadať o peniaze, chladnokrvne jej vysvetlil, že nijaké nemá. Nedojala ho ani Emmina smrť, ani stretnutie so zroneným Charlesom, ktorým ešte aj vtedy opovrhoval.

León Dupuis: druhý milenec Emmy Bovaryovej
Bol mladý študent, ktorý prerušil štúdium a pracoval ako pisár u notára Guillaumina. V Yonville sa nudil. Hostinská ho mala rada. „Taký dobrý mládenec! Nikdy nepovie hlasnejšie slovo.“ (98) León mal rád hudbu a čítanie. „V Yonville ho pokladali za veľmi slušného. Počúval názory starších ľudí a nezdalo sa, že by sa bol veľmi nadchýnal za politiku, čo je u mladého muža pozoruhodné. Okrem toho bol vzdelaný, maľoval akvarely, poznal noty a po večeri sa rád zaoberal literatúrou, keď nehral karty. Pán Homais si ho vážil pre vedomosti, pani Homaisová ho mala rada pre úslužnosť,..“ (99) León sa zaľúbil do Emmy, ale zároveň si vážil Charlesa, a tak nechcel vyjadriť svoje city. „León nevedel, čo robiť, bál sa, aby nebol dotieravý, a zároveň túžil za dôvernosťou, ktorú pokladal takmer za nemožnú.“ (100) Každému však rozprával o Emminych pôvaboch. Nemohol sa pozerať na to, ako môže mať Charles takú skvelú ženu.

„Aká šialenosť! A ako sa k nej dostať?“ (101) „Leóna omrzelo bezvýsledne milovať, okrem toho začal pociťovať skľúčenosť, ktorú spôsobuje jednotvárny život, ak ho nevedie nijaký záujem a neposilňuje nijaká nádej.“ (102) Odišiel doštudovať do Paríža. „Pán León popri štúdiu práva dosť často chodieval do Chaumiére, kde mal aj veľmi slušný úspech u grizetiek, lebo usúdili, že má ušľachtilý výzor. Bol to najslušnejší študent; nenosil vlasy ani pridlhé, ani prikrátke, nepremárnil hneď na prvého všetky peniaze, čo mal na celý štvrťrok, a dobre vychádzal s profesormi. Výstredností sa vždy vystríhal, tak z nesmelosti, ako aj z jemnocitu.“(103) Emma s Charlesom ho stretla po dlhom čase až v opere. Emme priznal svoje city. „Často som vám písal listy, a potom som ich trhal.“ (104) S Emmou začal udržiavať milenecký vzťah. Myslel iba na ňu a zanedbával ostatných.

„León sa onedlho začal povýšene správať k priateľom, odťahoval sa od ich spoločnosti a celkom zanedbal spisy.“ (105) Uvedomoval si, že Emma túži po výraznom mužovi, ktorý má tituly, kríže. Musel poslúchať jej výstrednosti. „Nehádal sa pre jej nápady, prijímal všetky jej chúťky, stával sa skôr on milenkou jej, než ona jeho. Nežnými rečami a bozkami mu uchvacovala dušu.“ (106) „Čo ho kedysi očarúvalo, trochu ho teraz desilo. Inak búril sa proti tomu, ako deň čo deň väčšmi pohlcuje jeho osobnosť. Hneval sa na Emmu za jej trvalé víťazstvo. Ba usiloval sa neľúbiť ju; ale potom, len čo zavŕzgali jej topánočky, cítil sa slabý ako opilci pri pohľade na tuhé nápoje.“ (107) Keď sa Emma dostala do finančných ťažkostí a žiadala ho o pomoc, snažil sa pomôcť, ale neuspel. Po celý čas si ako jediná postava zachoval slušnosť a úctu k Charlovi.

Lheureux: obchodník s módnym tovarom a úžerník
„Tento kramár bol veľmi šikovný človek. Bol rodený Gaskonec, no stal sa z neho Normanďan, a tak spájal južnú mnohovravnosť s cauxskou prefíkanosťou. Tučnú, mäkkú tvár bez fúzov akoby mal namaľovanú bledým odvarom sladkého drievka a biele vlasy ešte oživovali ostrý lesk čiernych očiek. Nik nevedel, čím bol kedysi, podomovým obchodníkom, vraveli jedni, podľa druhých bankárom v Routote. Jedno bolo isté, v hlave rátal zložité výpočty, že žasol aj Binet. Bol zdvorilý, ba skoro podlízavý, a vždy bol trochu ohnutý v krížoch, akoby sa klaňal alebo pozýval.“ (108) Keď sa ho niekto pýtal na cenu tovaru, šikovne zahovoril a pribalil ešte nejaký ďalší. „Maličkosť, maličkosť, ale to má čas, keď budete chcieť, nie sme židia.“ (109) Emma si u neho kupovala rôzne drobnosti a zadĺžila sa. Začal ju vydierať, a keď nemala hotovosť, vypisoval jej zmenky. Ponosoval sa, ako musí drieť. „...hovoril o bezvýznamných veciach, o kordónoch, o úrode, o svojom zdraví, že je len také všelijaké, ani dobré, ani zlé. Nadrie sa, naozaj, ako kôň a nech si ľudia vravia, čo chcú, zarobí si ledva na suchý chlieb.“ (110) Keď ho nemohla Emma vyplatiť, pripomínal jej svoju úslužnosť.

Nahovoril ju na prevzatie splnomocnenia a obchodovanie s nehnuteľnosťou zo zvyšku dedičstva. Svojou šikovnosťou sa dostal ku všetkým peniazom, ktoré Emma kedy chcela usporiť. Aby jej ukázal svoju statočnosť, priznal sa, ako šudí iných. Keď Emma chcela predĺžiť zmenky a predísť exekúciu, vyhrážal sa jej. „Mysleli ste si, milá pani, že vám budem až do súdneho dňa dodávateľom a bankárom z kresťanskej lásky? Musím sa vari dostať k svojim peniazom.“ (111) „Rozchýrim, kto vlastne ste. Poviem mužovi...“ (112) Bol veľmi vypočítavý. V diele predstavoval jednu z negatívnych postáv.