Homais: lekárnik
„ Muž v zelených kožených papučiach, trochu poznačený kiahňami, v zamatovej čiapke so zlatým strapcom, zohrieval si chrbát pri kozube. Na tvári sa mu zračilo, aký ja spokojný sám so sebou, a zdalo sa, že je v živote taký pokojný ako stehlík v prútenej klietke nad jeho hlavou.“ (113). Hnusilo sa mu pokrytectvo kňazov. „Odmietnuť občerstvenie zdalo sa mu najodpornejším pokrytectvom. Všetci kňazi popíjajú, keď ich nikto nevidí, a usilujú sa, aby sa vrátili časy desiatkov. Keby som bol vládou, žiadal by som, aby kňazom raz do mesiaca púšťali žilu.“ (114) Keď sa mu vyčítalo, že je bezbožník, bránil sa slovami: „Mám vieru, svoju vieru, ba mám jej viac než oni všetci s tým ich svätuškárstvom a kaukliarstvom! Naopak, ja velebím boha! Verím v najvyššiu Bytosť, v Stvoriteľa, nech je akýkoľvek, nezáleží mi na tom, kto nás sem postavil, aby sme si tu plnili povinnosti občanov a otcov rodín, no netreba mi chodiť do kostola, bozkávať strieborné misy a z vlastného vrecka kŕmiť hromadu podvodníkov, ktorí si žijú lepšie ako my! Lebo práve tak dobre môžeme uctievať boha v lese, na poli, hoci aj keď pozorujeme nebeskú klenbu, ako naši predkovia. Mojím bohom je boh Sokratov, Franklinov, Voltairov a Bérangerov!

Som za vyznanie viery savojského vikára a nesmrteľné zásady roku osemdesiateho deviateho! A neuznávam dobrého pánbožka, čo sa prechádza po svojej záhrade s palicou v ruke, vkladá svojich priateľov do brucha veľrybám, umiera s výkrikom a o tri dni vstáva z mŕtvych; to sú veci samy o sebe nezmyselné a úplne sa priečia všetkým zákonom fyziky, to nám dokazuje, že kňazi vždy väzili v tupej nevedomosti a usilujú sa v nej utopiť aj ľud!“(115) Bol najlepším susedom Bovaryovcov. Vedel dlho a kvetnato rozprávať. Bol ochotný ponúknuť svoje služby, ale musel mať z toho aj osobný prospech. Bol veľmi ctižiadostivý. Okolie ho niekedy považovalo za príliš všetečného. Prispieval do rôznych časopisov a písal odbornú literatúru. Priatelil sa len s ľuďmi, z ktorých mal úžitok. Keď už Charles Bovary nemal žiadne peniaze, nepomohol mu, ale začal ho ignorovať. Mal veľkú, zdravú rodinu, a mnoho iných dôvodov na spokojnosť, Jeho však stále zožierala vlastná ctižiadostivosť. „Homais túžil po kríži. Zásluh na to mal dosť. 1, V čase cholery sa vyznačil bezhraničnou obetavosťou. 2, Publikoval, a to na vlastné trovy, rozličné verejnoprospešné diela, ako ...O mušte, jeho výrobe a účinkoch, ďalej pozorovania o voškách, atď.... A každé ráno sa lekárnik vrhal na noviny, či v nich nenájde svoje menovanie; neprichádzalo.“ (116) „Od Bovaryho smrti sa v Yonville vystriedali traja lekári, no ani jednému sa tam nedarilo, lebo pán Homais hneď na každého zaútočil. Má čertovsky veľa pacientov; vrchnosť s ním zaobchádza šetrne a verejná mienka ho chráni. Nedávno dostal záslužný kríž.“ (117)

Problémy a konflikty
Vnútorný problém: Emma vs. Emma

Prvý a najvýznamnejší konflikt diela. Tvorí ho typicky romantický rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Emma vyrastá vo svojom vysnenom svete románov a dokonalých hrdinov, vytvára si istý ideál, ktorý sa pokúša dosiahnuť. Problém nastáva vtedy, keď zisťuje, že svoj ideál nemôže dosiahnuť.
Emma si žila svoj jednotvárny, nudný život. Na vidieku sa okolo nej vlastne nič nedeje. Každá nová, pozitívnejšia udalosť ju približuje k ideálu, lenže nikdy sa jej ho nepodarí dosiahnuť úplne. V jej živote sa vždy udeje niečo, čo ju donúti vrátiť sa späť do reality.
Prvé priblíženie sa k ideálu je ples. Emma sa konečne cítila vo svojom živle, myslela si, že toto je spoločnosť, ktorá by ju mala obklopovať. Tento deň sa jej navždy vryje do pamäte. Odchod domov ju opäť privádza do reality. „Po návšteve vo Vaubyssard akoby sa v jej živote niečo natrhlo, ako keď po búrke zavše na jedinú noc ostane vo vrchoch hlboká trhlina. No zmierila sa s osudom; zbožne zamkla do bielizníka krásne šaty a všetko ostatné okrem atlasových topánočiek, na ktorých ožltla podošva od klzného vosku na parketách. Jej srdce bolo ako tie topánočky: pri styku s bohatstvom nalepilo sa naň čosi, čo sa už nezotrie.“ (118)

Ďalšie priblíženia tvoria osoby – vikomt, León, Rodolphe. Pri svojich milencoch (León, Rodolphe) sa nechá Emma unášať snami, pôžitkami a rozkošami, ale keď ju opustia, tvrdo dopadne na ňu realita. Jej milenci boli elementy, ktoré menili jej trvalú situáciu, ale všetko bolo len dočasné. Emma je po rozchodoch ešte smutnejšia. Dôkazom toho je jej správanie po odchode Leóna do Paríža. „Nasledujúci deň bol pre Emmu veľmi smutný. Zdalo sa jej, že všetko je zahalené čierňavou, nejasne sa vznášajúcou nad povrchom vecí, žiaľ jej doliehal na dušu s tichým kvílením, ako kvíli zimný vietor v opustených zámkoch. Ako keď snívame o tom, čo sa už nevráti, ako keď sa nás zmocňuje únava po vykonanom čine, ako keď nám spôsobí bolesť prerušenie zvyčajného pohybu, náhle zastavenie dlhého chvenia. Ako po návrate z Vaubyessardu, keď jej vírili hlavou štvorylky, upadla do pochmúrnej zádumčivosti, meravého zúfalstva. Jednostaj mal pred očami Leóna...“ (119)
V diele sa vyskytuje aj niekoľko predmetov, ktoré Emme navodzujú ideálne predstavy. „Často, keď Charles odišiel, vyberala zo skrine spomedzi poskladanej bielizne odložené puzdro na cigary zo zeleného hodvábu. Dívala sa naň, otvárala ho, aby mohla vdychovať vôňu podšívky, zmes verbeny a tabaku. Čie asi bolo?...Vikomtovo. Bol to akiste dar od milenky. Vyšila ho na palisandrovom rámiku, milej pomôcke, ktorú skrývala pred každým pohľadom; zamyslená vyšívačka iste presedela dlhé hodiny skláňajúc nadeň hlávku s mäkkými kučerami. Dych lásky prešiel očkami kanavy...“ (120) Takéto drobnosti, v ktorých Emma videla aspoň kúsok citu k nim sa viažuceho, preniesli ju v okamihu do ríše snenia.

Jej ďalším veľkým problémom je, že nedokáže byť šťastná. Nedokáže sa tešiť z maličkostí. „Nie je šťastná a nikdy šťastná nebola! Z čoho pochádza teda pocit nedostatočnosti v živote, prečo sa hneď rozpadne všetko, o čo sa oprie?... No ak jestvuje niekde silná a krásna bytosť, udatná povaha plná nadšenia a zároveň i jemnosti, srdce básnika v podobe anjela, lýra s kovovými strunami, vysielajúca k nebesám elegické svadobné piesne, prečo by ju nemohla nájsť? Ach, aká nemožnosť! Nič si napokon nezaslúži námahu hľadať, všetko je klam. V každom úsmeve sa skrýva unudené zívnutie, v každej radosti prekliatie, v každej rozkoši znechutenie a po tých najsladších bozkoch ostáva na perách iba neuskutočniteľná túžba po ešte väčšej rozkoši.“ (121) Emma v ničom nenachádza zmysel. Všetko je podľa nej bezvýznamné a zbytočné.

Problém manželskej lásky: Emma vs. Charles

Tento problém je tiež zakotvený v Emme. Manžel ju má veľmi rád, doslova ju zbožňuje, ale Emme nevypĺňa jej romantické predstavy. Považuje ho za chudáka a plytkú dušu. Emma si ho vlastne vzala len preto, že pocítila iný cit, vzruch z mužskej prítomnosti. „Ale úzkosť vyvolaná novým spôsobom života alebo azda vzrušenie, spôsobené prítomnosťou mladého muža, stačili, aby si namyslela, že konečne poznáva zázračnú náruživosť, ktorá bola dosiaľ iba ako veľký vták s ružovým perím vznášajúci sa v nádhere vybásnených nebies..“ (122) Konala pudovo. Keby bol prvý muž v jej spoločnosti niekto úplne iný, vzala by si toho. Nebola zvyknutá na spoločnosť mužov, keďže vyrastala v kláštore.
Lásku objavuje až pri milencoch – Leónovi a Rodolphovi.

„Poburovalo ju najmä to, že Charles zrejme netušil jej muky. Jeho presvedčenie, že ju robí šťastnou, videlo sa jej hlúpou urážkou a jeho istota nevďačnosťou... Nebol práve on prekážkou všetkej jej blaženosti, príčinou všetkej biedy, akoby ostrým klincom v spone zložitého remeňa, ktorý ju zo všetkých strán sťahoval? Preniesla teda na neho jediného mnohotvárnu nenávisť, čo vyplývala z jej súženia, a každé úsilie zmenšiť ju, iba ju zväčšovalo; táto zbytočná trýzeň pripájala sa totiž k ostatným motívom zúfalstva a len väčšmi prispievala k odcudzeniu... Bola by rada, keby ju Charles bil, aby ním mohla oprávnenejšia opovrhovať.“ (123) Týmto nám autor priblížil celkový vzťah Emmy a Charlesa. Charles ju nevýslovne miloval a myslí si, že Emma je šťastná. Ona ho pokladá za prekážku, neznáša ho. Zároveň si je však vedomá, že ho nemôže oprávnene obviňovať preto hľadá dôvod, z čoho by ho mohla viniť.
Tento konflikt je vlastne jednostranný, pretože Emma si ho spôsobila sama. Ona mala byť tá, ktorá si mala uvedomiť čo robí, predtým, ako si Charla brala za muža. A možno by pomohlo aj trochu viac komunikácie medzi ňou a Charlesom. Ale Charlesa to tiež tak celkom neospravedlňuje. Mohol byť všímavejší.

Problém financií: Emma vs. peniaze

Peniaze v života Emmy sú viazané na postavu obchodníka Lhereuxa. Bovaryovci nie sú veľmi bohatí, ale Emma si aj tak dopraje všetko, po čom jej srdce túži. „Kúpila si podložku, listový papier, pero a obálky, i keď nemala komu písať....“ (124) „Kúpila si gotické kľačadlo, za mesiac minula štrnásť frankov za citróny na čistenie nechtov, objednala si v Rouene šaty z belasého kašmíru, vybrala si u Lhereuxa najkrajšiu šerpu, uviazala si ju okolo pása na župan a za zavretými okenicami, s knihou v ruke ležiavala takto vyparádená na diváne.“ (125) Neuvedomovala si, že Lhereux ju svojou prehnanou ochotou vlastne až vydiera. Zisťuje to až postupom času, keď musí vypisovať ďalšie a ďalšie zmenky.

Všetky svoje dlhy sa snažila ukryť pred Charlesom, a robí všetko pre to, aby získala peniaze. „Aby si zadovážila peniaze, začala predávať staré rukavičky, staré klobúky, starý kuchynský riad a hrabivo sa jednala – sedliacka krv ju hnala za ziskom. Potom pri cestách do mesta čachrovala s okrasnými drobnôstkami, lebo pán Lhereux ich iste vezme, keď nebude iné. Kúpila si pštrosie perá, čínsky porcelán a skrinky; požičiavala si od Félicité, od pani Lefrançoisovej, od hostinskej z Červeného kríža, od každého všade. Z peňazí, ktoré konečne dostala za Barneville, vyplatila dve zmenky, ostatných tisíc päťsto frankov sa rozkotúľalo. Zase sa zadĺžila a tak to šlo stále!“ (126)
Keď jej príde správa o exekúcii, zháňa peniaze všade, aj keď pri tom samu seba ponižuje. Cíti sa zruinovaná. „Celé svoje položenie uvidela zrazu pred sebou ako priepasť.“ (127) Napokon sa vysporiada s týmto problémom svojsky – prenechá ho na pleciach pozostalého Charlesa.

Kompozícia a štýl
Kompozícia má dve hlavné časti: vnútornú a vonkajšiu.
Vonkajšia kompozícia sa skladá z troch častí. Prvá časť je opisom Emminho a Charlesovho detstva, ich zoznámenia, svadby a prvých spoločných dní. Druhá časť sa začína sťahovaním do Yonvillu, pokračuje zoznámením s Leónom, románikom s Rodolphom a končí operným predstavením. Tretia časť opisuje Emmin vzťah s Leónom, problémy s peniazmi a vrcholí v samovražde Emmy a smrti Charlesa.
Vnútorná kompozícia sa skladá z kapitol, ktoré sú vlastne podrobnejším delením častí. Každá kapitola opisuje určitú dôležitejšiu udalosť, napr. svadbu, ples či roľnícky zjazd.

Dielo Pani Bovaryová je realistický, sociálno – psychologický román.
Román je prevažne písaný autorskou rečou, plnou monológov a úvah. Len zriedka nachádzame priamu reč. Príklad môže byť napr. tento úryvok: „V duchu si zariadil byt. Bude žiť ako umelec! Bude sa učiť hrať na gitare! Bude mať župan, baskickú čiapku, belasé zamatové papuče! Ba už aj obdivoval nad kozubom dva skrížené fleurety a nad nimi lebku s gitarou.“ (128)

Autor je v úlohe rozprávača a posúva dej dopredu. Čitateľovi približuje Emmine pocity a myšlienky a pomáha mu ich pochopiť.
Dej spomaľujú tableuxy, tzv. obrazové kompozície. Vyskytujú sa najmä na začiatkoch kapitol, kde nám predstavujú niečo nové, ešte nespomenuté. Opisy sú tiež pomerne častou zložkou textu. Napr.: „Na úpätí vŕšku, za mostom, začína sa ulica, vysadená mladými osikami, ktorou prídete rovno k prvým domom v obci. Sú ohradené plotmi, stoja prostred dvorov, kde je plno roztrúsených stavísk, prešovní, kôlní a páleníc rozosiatych pod hustými stromami, ovešanými rebríkmi, bidlami alebo kosami.“ (129)
V diele je veľké množstvo úvah. Asi najznámejšia je tá o šťastí: „ Z čoho pochádza teda pocit nedostatočnosti v živote, prečo sa hneď rozpadne všetko, o čo sa oprie?... No ak jestvuje niekde silná a krásna bytosť, udatná povaha plná nadšenia a zároveň i jemnosti, srdce básnika v podobe anjela, lýra s kovovými strunami, vysielajúca k nebesám elegické svadobné piesne, prečo by ju nemohla nájsť? Ach, aká nemožnosť! Nič si napokon nezaslúži námahu hľadať, všetko je klam! V každom úsmeve sa skrýva unudené zívnutie, v každej radosti prekliatie, v každej rozkoši znechutenie a po tých najsladších bozkoch ostáva na perách iba neuskutočniteľná túžba po ešte väčšej rozkoši.“ (130)

V diele nenájdeme tak veľa symbolov ako napr. využíval H. Balzac v Otcovi Goriotovi. Flauberta viac zaujíma dekoratívna stránka veci. Všimnúť si to môžeme najmä pri opisoch šiat.
Miestami sa v reči postáv, resp. jednej postavy,(lekárnika Homaisa) využíva latinčina. „Fabricando fit faber, age quod agis.“ (131) „Prácou sa staneš majstrom.“
„Castigat ridendo mores.“ (132) „Smiechom karhá mravy.“ a iné.

Najčastejším umeleckým prostriedkom sú prirovnania. „Ste krásna ako bohyňa lásky!“ (133) V texte môžeme nájsť aj anaforu: „Ako keď snívame o tom čo sa už nevráti, ako keď sa nás zmocňuje únava po vykonanom čine, ako keď nám napokon spôsobí bolesť...“ (134)
Postava Emmy, jej duševný život, sny a spôsob uvažovania dali neskôr názov filozofii „bovaryzmu“, ako by sme mohli nazvať myslenie človeka, ktorý si vytvára o sebe falošné predstavy a dáva sa nimi viesť k závažným rozhodnutiam.