Úvod
Pred dvoma rokmi som si prečítal knihu. Nič neobvyklé, poviete si. Mali by ste pravdu, keby to však nebola jedna z najslávnejších a najlepších kníh sveta.
HLAVA XXII.
Toto dielo stvoril Joseph Heller.
Donútila ma premýšľať nad sebou, nad okolím, o živote. No najviac ma zaujalo, ako niekto dokáže napísať knihu, ktorá obletí svet, dočká sa mnohých prekladov, jednoducho očarí masy, a to bez toho, aby ju autor zneužil ako propagandu svojich názorov, ktoré majú vždy úspech.
Rozhodol som sa, že nájdem ten správny kľúč k čitateľom celého sveta. Aby som tak mohol učiniť, pomohol som si ďalšou svetoznámou knihou s názvom Da Vinciho kód.
Touto cestou by som sa chcel poďakovať Veronike Juhásovej, Jujovi a Johnymu, bez ktorých by táto práca nemohla vzniknúť.

HLAVA XXII
Štyridsaťdva kapitol, štyridsaťdva záchytných bodov. Joseph Heller nazval jednotlivé kapitoly podľa postáv z diela, ale niektoré majú názov podľa miest.
Autor si dal veľkú námahu, aby dielo dostal do podoby, v ktorej ho čítame. Dej je veľmi nesúvislý, respektíve my sa o dianí hrdinov dozvedáme spletito. Heller v každej kapitole opisuje dianie z inej perspektívy. Vezme jedného človeka, toho opíše a rozpráva jeho príbeh, časť z jedného celku. V ďalšej kapitole vezme niekoho iného, opíše ho a začne ďalšie rozprávanie. Takto sa to nabaľuje a jednotlivé príbehy sa začnú splietať, subjektívne pravdy sa spoja v jeden objektívny pohľad na svet.

Takýto spôsob písania je v literatúre nečastým javom. Už to vyzdvihuje túto knihu nad ostané. To však určite nie je to, čo uchvátilo množstvo ľudí na svete.
Tu som si pomohol knihou Da Vinciho kód. Obe knihy sú približne rovnako rozsiahle, formu majú odlišnú, takže môžem povedať, že úspech HLAVY XXII nespočíva v dejovej osnove, ale je len akousi čerešničkou na torte.

Dej HLAVY XXII sa odohráva na ostrove Pianosa a autor opisuje život vojakov počas bojov, oddychu, ich myšlienky, názory, pohnútky...
„Ostrov Pianosa leží v Stredozemnom mori,
trinásť kilometrov na juh od Elby.
Je celkom malý a očividne sa na ňom
Nemohla odohrať väčšina opísaných udalosti.
Osoby, rovnako ako dej románu, sú vymyslené.“
Takto začína Joseph Heller túto knihu, samozrejme po venovaní, je to kvázi predslov.
Po prečítaní oboch kníh som nemusel dlho premýšľať, čo ich spája, keď sú obsahovo i myšlienkovo tak vzdialené. Je to možnosť. Možnosť výberu, ktorý čitateľ dostáva. Akási dvojzmyselnosť knihy. Každý si môže vybrať, čo ho na knihe zaujíma, či je to dej alebo poznatky, ktoré nám autor odovzdáva. Dan Brown ich podáva priamo, no Joseph Heller píše medzi riadky.
Jednoducho povedané: každý z nás už určite čítal Malého princa od Antoine De-Saint Exupéryho. Malé deti vidia princa, ktorý je na potulkách vesmírom, no my čítame o ľudských vlastnostiach a o hlúposti nás ľudí.

V HLAVE XXII sa dozvieme o Milovi. Je to mladík, ktorý dokáže v každej situácii zarobiť peniaze, robiť nelegálnu činnosť bez porušenia zákona. Tak napríklad vzal armádne lietadlá, na ktoré nastriekal logo svojej firmy M&M. Tie používal pre účely firmy M&M, ktorú vlastnili všetci, čo do nej prispievali. Zisky firmy dostávali taktiež všetci, no vo forme, aká práve Milovi vyhovovala.

Prečítame si o Natelim, ktorý sa zaľúbi do talianskej prostitútky, chce jej neustále pomáhať a vziať si ju za ženu, aby ju „vytrhol“ z biedy.
Kto však premýšľa nad osudmi týchto ľudí, číta o drzosti a lakomosti niektorých jedincov, ktorí dokážu pre peniaze spraviť čokoľvek, aj keby mali niekoho obrať o posledné. Dozvieme sa o sile lásky, ktorá je tak oslepujúca, že kvôli jej žiare nevidíme ani na krok.
Ďalším spojovníkom týchto dvoch kníh je využívanie iného jazyka. Heller vo svojej knihe použil taliančinu, ktorou umocňoval pocit reality diela. Keď si čítate túto knihu, taliančina sa vám nebude zdať neznáma, keďže pomocou deja si dokážete domyslieť, čo jednotlivé slovné spojenia znamenajú.
Najväčšou devízou HLAVY XXII je však nezmyselnosť. HLAVA XXII je zákon. Zákon, ktorý znásobuje moc byrokracie. Zákon, ktorý nepozná zľutovanie, zákon ktorý vás núti konať a neodprávať , stáť a kričať.

Tento zákon ovplyvňuje celú službu vojakov v armáde i civilných obyvateľov. Je to najrafinovanejší zákon ľudstva. V jednom z jeho znení sa dozvieme, že ak sa vojak guľometčík chce nechať preveliť k pozemným vojskám má dve možnosti. „Jednoducho“

splní počet náletov, ktoré však jeho nadriadený môže kedykoľvek a o akýkoľvek počet zvýšiť. Druhá možnosť je ešte „jednoduchšia“. Byť blázon. Ak je vojak bláznom, v lietadle je jeho osoba nežiadúca. Potvrdenie o nespôsobilosti vydáva armádny lekár danej jednotky. O jeho vydanie však môže požiadať len osoba, na ktorú má byť toto potvrdenie vydané. A videli ste už blázna, ktorý by chcel nejaké potvrdenie?
V jeden večer prišli do nevestinca vojaci a donútili prostitútky nastúpiť do armádnych nákladných áut. A prečo? Kvôli zákonu HLAVA XXII. A čo tento zákon vraví? To sa nedozvieme. Dôvod? HLAVA XXII .
Ak sa na HLAVU XXII pozeráte z ktorejkoľvek strany, nenájdete jedinú štrbinku.

ZÁVER
„Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum.“ Rovnako ako aj genialite autorov. To ako dokážu osloviť masy, sa nedá napísať do rovnice, presne ako ľudské konanie. Sú to slová autorov, ich myšlienky a nápady, ktoré sa nedajú kopírovať. Ak sa o to pokúsime, nikdy nedokážeme napodobniť to, čo sála z týchto kníh.
Sme smrteľníci, ktorí sú „odsúdení“ na čítanie týchto diel a s nemým úžasom obdivovať ich autorov.