Ladislav Mňačko 
( 1919 – 1994 )


Bol jednou z najvýraznejších osobností slovenskej žurnalistiky a literatúry v 50-tych a 60-tych rokoch. V roku 1968 emigroval, žil až do roku 1989 v Rakúsku, do vlasti sa vrátil po páde komunistického režimu. Patril k zakázaným autorom, takmer dvadsať rokov sa o ňom nesmelo písať, jeho diela boli vyradené zo slovenského literárneho kontextu. Knihy Ladislava Mňačku vyšli v dvadsiatich šiestich jazykoch, popri Kláre Jarunkovej patrí k najprekladanejším slovenským autorom. Písal umelecké reportáže, eseje a romány. Venoval sa najmä dokumentárnej próze – od roku 1949 do roku 1968 vydal 15 reportážnych kníh. Tieto obsahovali reportáže cestopisné z ciest po Albánii, Mongolsku, Číne, Nemecku. Najväčšiu pozornosť vzbudili jeho knihy reportáží Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže.

Kniha Kde končia prašné cesty obsahuje reportáže a krátke črty z jeho ciest po východnom Slovensku. Predstavuje v nich bez akéhokoľvek prikrášľovania život a zmýšľanie ľudí v tamojších odľahlých, zaostalých regiónoch. V knihe Oneskorené reportáže podáva pravdivé svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tych rokov, o zničených osudoch nevinne odsúdených ľudí. V jedenástich umeleckých reportážach vykresľuje obdobie kultu osobnosti a stalinizmu, atmosféru strachu, neistoty a útlaku.
V knihe reportáží Dlhá biela prerušovaná čiara rozpráva o svojich cestách v západnom Nemecku, o stretnutiach s tamojšími ľuďmi, uvažuje o západnej civilizácii, porovnáva život na Slovensku a život na Západe. V exile vydal ešte zbierku Kam nevodí Inturist, ktorá obsahuje satirické reportáže zo socialistických krajín.

K dokumentárnym prózam Ladislava Mňačku patria aj zbierky politických esejí Agresori a Siedma noc, v ktorých opísal a odsúdil obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

Okrem reportážnych kníh vydal Mňačko aj dve veľmi úspešné beletristické diela – vojnový román Smrť sa volá Engelchen a román Ako chutí moc.

Po odchode do emigrácie napísal o období socializmu satirický román Súdruh Münchhausen. Román Smrť sa volá Engelchen má autobiografický charakter. Patrí k najobľúbenejším a najlepším slovenským románom s vojnovou tematikou. Je napísaný pútavým, živým štýlom. Odohráva sa počas 2. svetovej vojny a rozpráva o osudoch členov jednej partizánskej skupiny.
Publicisticko-karikatúrny román Ako chutí moc zobrazuje praktiky komunistických funkcionárov. Rozpráva o tom, ako sa z bývalého revolucionára a partizána stal bezcharakterný politik a karierista.