Dominik Tatarka 
( 1913 – 1989 )


Patrí k najlepším prozaikom 20. storočia. Bol i najvýznamnejšou osobnosťou opozičnej a disidentskej literatúry v rokoch 1956 – 1989. Do literatúry vstúpil v rokoch 2. svetovej vojny zbierkou noviel V úzkosti hľadania a novelou Panna zázračnica. Novely zo zbierky V úzkosti hľadania odzrkadľujú vplyv existencializmu a surrealizmu. Zobrazuje najmä hrozný vplyv vojnových čias na psychiku človeka.

Surrealistická novela Panna zázračnica zachytáva atmosféru bohémskeho života mladých umelcov v medzivojnovom období. V novele prevládajú sny, alegórie, paradoxy, skutočnosť splýva s fantáziou. Hlavný hrdina novely výtvarník Peter, priateľmi prezývaný Tristan, objaví raz na stanici neznámu ženu Anabellu a zoznámi s ňou svojich priateľov – umelcov. Anabella v nich vyvoláva nepokoj a vzbudzuje túžbu, no ona im stále uniká.

Po vojne zanechal Tatarka experimentovanie a priklonil sa k realistickým výrazovým prostriedkom. V románe Farská republika otvorene a veľmi kriticky zobrazil obdobie klérofašistickej Slovenskej republiky. Hlavnou postavou románu je mladý Tomáš Menkina, ktorý po skončení štúdií začne učiť na žilinskom gymnáziu.

Po roku 1948 sa Tatarka stal na istý čas úprimným stúpencom socializmu a socialistického realizmu. Po roku 1956 sa charakter tvorby Dominika Tatarku radikálne zmenil. Definitívne sa rozišiel s režimom aj s princípmi socialistického realizmu. Stal sa kritikom stalinizmu a nedostatkov socialistického systému. V roku 1956 vydal prvú časť politického pamfletu Démon súhlasu. Bola to prvá literárna analýza obdobia kultu osobnosti a stalinizmu.

V knihe cestopisných reportáží Človek na cestách konfrontoval predstavy o prednostiach socializmu so západnou skutočnosťou.
Tatarka bol prvým prozaikom, ktorý po období schematizmu priniesol do slovenskej literatúry nový, moderný štýl i nové témy. V jeho nových dielach už prevládali úvahy, reflexie, dôverné rozhovory, spovede a štylizované autobiografické prvky.

Kniha Rozhovory bez konca pozostáva z dvoch noviel – prvá má názov Kohútik v agónii a druhá Ešte s vami pobudnúť. Obidve sa zaoberajú otázkami smrti a zmyslu života. V prvej, baladicky ladenej novele prichádza brat navštíviť svoju milovanú sestru, ktorá má veľký žiaľ – v posledné dni vojny stratila svojho šestnásťročného syna. V duhej novele odkrýva autor svoj blízky vzťah k matke, ktorá je preňho najdôležitejšou osobou na svete, a uvažuje o rôznych otázkach bytia.

V novele Prútené kreslá zachytáva Tatarka svoje zážitky z čias, keď študoval v Paríži. Hlavnú postavu novely nazval Bartolomej Slzička (týmto menom pomenúva Tatarka sám seba i v iných dielach). Základným motívom románu je vzťah hlavného hrdinu k ženám a jeho názory o láske. Bartolomej – vlastne autor – už ako starší muž si s nostalgiou spomína na krátke obdobie, ktoré prežil v Paríži, na penzión, kde sa ubytoval, na jeho obyvateľov a najmä na peknú vysokoškoláčku Danielu, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval. Spomína si na ich dôverné rozhovory v prútených kreslách na terase kaviarne, na prechádzky po Paríži, na večerné rozhovory s obyvateľmi penziónu. Hovorí o svojej nenaplnenej túžbe, pretože Daniela k nemu cítila skôr priateľskú lásku.

V druhej polovici 60-tych rokov sa Tatarka stále viac venoval publicistike a politickej činnosti. Výber z jeho publicistiky vyšiel v roku 1968 pod názvom Proti démonom. V období tzv. normalizácie mal Tatarka zákaz publikácie a bol vystavený prenasledovaniu a šikanovaniu. Ani v tomto najťažšom období svojho života však neprestal tvoriť. Dlhé roky si zaznamenával svoje zážitky, pocity, sny a úvahy. Takto vzniklo originálne dielo známe pod menom Písačky. Z týchto textov boli v rokoch normalizácie vydané tri knihy, prvá v českom samizdatovom vydavateľstve a ďalšie dve v exilových vydavateľstvách.