Gustave Flaubert: Pani Bovaryová

Spoločenské pomery:
-priemyselná revolúcia
-zánik feudalizmu
-rozvoj kapitalizmu

Hlavné postavy:
Charles Bovary
Emma Bovaryová
Pani Dubcová
Stará pani Bovaryová
Pán Rouault

Léon Dupuis
Rodolphe Boulanger de la Huchette
Pani Lefrancoisová
Pán Homais
Pán Lheureux

Dej:
Charles Bovary je oženený s pani Dubcovou, ktorú mu vybrala jeho matka, pretože je údajne bohatá. Sú usadení v Tostes. Charles čakal od manželstva lepší život, a tak je nešťastný.
Raz musel ísť Charles do Bertaux, lebo pán Roualt si zlomil nohu a odvtedy tam chodí pravidelne na prehliadky. Pán má dcéru Emmu, do ktorej sa Charles zamiloval. Keď sa pani Bovaryová dozvedela, že pán Rouault má dcéru, zakázala tam manželovi chodiť. Po čase sa Charles i jeho rodičia dozvedeli, že pani Dubcová vôbec nie je bohatá, a tak sa ňu nahnevali. Pani Bovaryová po 14 mesiacoch manželstva zomrela. Charlesa ľúbila.

Charles si privykol žiť sám, ale aj tak požiadal Emmu o ruku. Svadba trvala 16 hodín a na svadbe mali 43 hostí. Charles je s Emmou veľmi šťastný, Emma si však pred svadbou myslela, že ľúbi, ale šťastie neprichádza, a tak sa nazdáva, že sa mýlila. Čím intímnejšie sa zžívajú, tým väčšmi sa mu vnútorne odcudzuje. Bovary si myslí, že je šťastná a ona sa na neho hnevá pre jeho neotrasiteľný pokoj, pre ničím nerušenú ťažkopádnosť, ba i pre šťastie, ktoré mu dáva. Stará pani Bovaryová a Emma sa nemajú v láske, lebo Emmu stále iba poučuje. Emma chce prežívať veľkú lásku a ľutuje, že sa vydala.

Manželom prišlo pozvanie do Vaubyessard k markízovi d'Andervill. Zúčastnili sa tu na plese. Charles nechcel tancovať, a tak Emma tancuje s inými mužmi. Po návrate domov jej je ľúto za bálom. Chce sa jej cestovať, alebo sa vrátiť do kláštora. Želá si zároveň umrieť i bývať v Paríži. Charles začína byť vekom neokrôchaný a začína tučnieť. Emma chce, aby sa už konečne niečo stalo (jednotvárne dni). Pani Bovaryová začína byť čúdácka, vrtošivá a prestáva sa starať o domácnosť. Už neskrýva, ako všetkým a každým opovrhuje, a niekedy začína prejavovať čúdné názory, haní, čo iní chvália, a chváli veci zvrátené alebo nemravné. Bovary si myslí, že je to miestnym vplyvom, a tak sa sťahujú do Yonville-l'Abbaye. Tu sa im narodila dcéra Berthe.

Emma si začína rozumieť s Léonom - je doňho zamilovaná. Želá si, aby sa do nej Léon zamiloval. Léonovi sa však zdá taká cnostná a neprístupná, že sa vzdáva každej, i tej najhmlistej nádeje. Čím viac si Emma uvedomuje svoju lásku, tak ju odháňa, aby nevyšlo najavo, a aby ju oslabila. Prežíva utrpenie - žiadostivosť tela, túžba po peniazoch a zádumčivosť vášne. Poburuje ju, že Charles ani netuší jej muky. Léona mrzí bezvýsledne milovať, okrem toho začína pociťovať sklúčenosť, ktorá spôsobuje jednotvárny život, ak ho nevedie nijaký záujem a neposilňuje nijaká nádej, a tak sa rozhodol odísť do Paríža. Emma túži po Léonovi. Je nešťastná.
Jedného dňa sa zjavil u Bovaryovcov Rodolphe Boulanger de la Huchette aj so sedliakom, ktorý si chcel dať pustiť žilou. Rodolphovi sa Emma zapáčila. Znovu sa stretli na roľníckom zjazde a po niekoľkých týždňoch zasa, keď si išli spolu zajazdiť na koňoch. Vtedy sa stali milencami. Emma si svoju lásku vychutnávala bez výčitiek, bez nepokoja a bez zmätku. Začínajú si písať ľúbostné listy, Emma ho chodí navštevovať domov. Rodolphe jej však raz vyčíta, že jej návštevy sú nerozvážne, a že ju kompromitujú. Začína byť sentimentálna. Keď si je Rodolphe istý, že ho Emma ľúbi, prestáva sa ostýchať a nebadateľne sa k nej začína správať inak. Emma bolo k nemu nežnejšia a Rodolphe čoraz menej skrýval ľahostajnosť. Pani Bovaryová začína ľutovať a premýšľa nad tým, prečo sa jej vlastne Charles tak ošklivý a či by nebolo lepšie, keby ho mohla ľúbiť.

Emma a lekárnik Homais nahovárajú Charlesa, aby začal robiť strephopodické operácie, ktoré ho môžu urobiť slávnym. Kým Charles študoval, Homais posmeľoval Hippolyta, ktorý kríva, aby sa dal operovať. Charles na návrh ženy obstaral prístroj na operáciu z vlastných peňazí. Hippolytovi však po operácii začína noha opúchať a hniť, a tak mu doktor Canivet urobil amputáciu nohy. Charles má preto výčitky a kúpil mu 2 drevené nohy na podnet Emmy.
Charles sa Emme vzdialil, lebo je priemerý, preto sa jej vracia myšlienka na milenca. Rodolphe prišiel do záhrady a začínajú sa znovu milovať. Rodolphe z nej urobil poddajnú a skazenú bytosť. Žije v akejsi nezmyselnej oddanosti, má pre neho iba obdiv a sama pociťuje rozkoš a blaženosť, ktorá ju otupuje, a duša sa jej ponára do tohto opojenia, stáca sa a topí sa v ňom. Jej reči sú voľnejšie a pohľady smilšie. Dokonca sú dohodnutí i na spoločnom odsťahovaní, ale nakoniec jej Rodolphe napísal list, v ktorom stálo, že odchádza sám.

Keď Emma vidí prejsť Rodolphov koč okolo domu, omdlieva a prepuká zápal mozgu. Začína ju navštevovať farár. Emmina duša doráňaná pýchou oddychuje konečne v kresťanskej pokore, chce sa stať sväticou. Spomienku na Rodolpha pochovala až na dno svojho srdca.
Po tom, ako sa Emmin stav zlepšil, sa Bovaryovci rozhodli ísť do divadla do Rouenu. Hra jej pripomína jej lásku. V divadle stretávajú Léona. Začína sa jej ďalší milenecký vzťah. Po návrate domov si musela niečo vymyslieť, aby mohla navštevovať Léona. Ako prvá zámienka jej poslúžilo odísť do Rouenu kvôli dedičstvu, pretože starý pán Bovary medzitým zomrel. Potom ho navštevovala pod zámienkou, že ide na hodiny klavíra, ktoré jej Charles platí. Emma si vychutnáva svoju lásku rozvážne a sústredene, udržiava ju celým umením svojej nehy a trochu sa trasie obavou, aby ju nestratila. Bolo milšia k manželovi, ktorý sa cítil najšťastnejším človekom na svete. Jej život ju už len hromadou klamstiev. Lož sa stáva jej potrebou, mániou, rozkošou. Okrem toho má veľké výdavky. Léon jej musí rozprávať všetko, čo robil a skladať básne. Stáva sa skôr on milenkou jej, než ona jeho. Nežnými slovami a bozkami mu uchvacuje dušu. Léon sa búri proti tomu, ako deň čo deň väčšmi pohlcuje jeho osobnosť. Hnevá sa na Emmu za jej trvalé víťazstvo.

Ba usiluje sa neľúbiť ju; ale potom, len čo zavŕzgajú jej topánočky, cítil sa slabý ako opilci pri pohľade na tuhé nápoje. Emma si uvedomuje, že nie je šťastná ani nikdy šťastná nebola. Je malátna a dokonca vykázala Charlesa do izby na druhé poschodie. Léona nudilo, keď sa mu Emma zrazu na hrudi rozfikala; a srdce, ako ľudia, čo môžu vydržať iba určitú dávku hudby, ľahostajne mu driemalo vo vrave lásky, lebo jej jemnosti už nerozlišuje. Emmu znechucoval Léon tak, ako ona unavovala jeho. Aj v cudzoložstve nachádza celú prázdnotu manželstva. Želá si katastrofu, ktorá by ich rozdelila, píše mu ľúbostné listy, lebo si myslí, že žena musí milencovi písať ľúbostné listy, želá si nežiť alebo ustavične spať.

Emma už dlhuje Lheureuxovi veľmi veľa peňazí, a preto jej prišiel exekučný rozsudok - buď všetko zaplatí alebo im zhabú majetok. Žiada o peniaze Léona i Rodolpha oni však peniaze nemajú. Emma trpí iba pre lásku a cíti, že ju duša opúšťa v tejto spomienke, ako ranení, keď umierajú, cítia, že im odchádza život krvácajúcou ranou. Nezvládla to všetko a otrávila sa arzenikom. Bovary, doktor Canivet ani Lariviére ju už nedokázali zachrániť a po mukách umiera.
Po Emminej smrti začínajú Charlesa všetci využívať. Slúžka Felicité na Turíce ušla aj s Théodorom a ukradla všetko čo zostalo z Emminho oblečenia.
Charlesovi prichádza správa o sobáši Léona Dupuisa s Leokádiou Leboeufovou. Myslí si, že by to Emmu potešilo.

Charles našiel listy od Léona a Rodolpha, a tak sa dozvedá o Emminej nevere. S Rodolphom sa ešte stretáva a idú spolu na pivo. Charles sa na neho nehnevá. Chce byť Rodolphom, pretože jeho Emma ľúbila.
Zomrel utrápený v besiedke na lavičke. Jeho dcéra Berthe žije u starej mamy, ona však ešte v ten istý rok zomiera. Starého otca Rouaulta porazilo, tak si ju ku sebe vzala akási teta. Berte musí pracovať v pradiarni.
Od Bovaryho smrti sa v Younville vystriedali 3 lekári, no ani jednému sa tam nedarilo, lebo pán Homais hneď na každého zaútočil. Pán Homais dostal záslužný kríž. Má čertovsky veľa pacientov.

Úryvky:
V roztúžení si plietla rozkoše zmyslov s radosťami srdca, elegantné zvyky s jemnocitom. Či láska nepotrebuje, tak ako indické rastliny, pripravenú pôdu, osobitnú teplotu?

Veď slová sú ako valec, keď prejde po plechu - city nimi narastajú.

V rozkošiach mu stvrdlo srce, ako keď žiaci udupkajú školský dvor, a tak v ňom už nič nemohlo vykvitnúť, a ak v ňom jednako len čosi vyrástlo, bolo to ľahkomyseľnejšie než deti a nezanechalo tam ani len to, čo ony - meno vyryté v stene:

Ale ak boh, vie čo nám treba, načo je vlastne modlitba?

Na vine bol osud.