Keďže sú ale postavy stelesnením rôznych filozofických smerov, typov konania, autor vlastne preveruje tieto systémy v praxi, podriaďuje ich „krstu ohňom“. Kým kňaz Paneloux v oboch svojich hlavných kázaniach úplne prijíma absurdný osud ľudskej existencie, doktor Rieux zo všetkých síl bojuje proti šíriacej sa epidémií.
Postavy i situácie sú zároveň symbolickým zobrazením Francúzska okupovaného čiernym morom nacizmu. Autor v diele vynikajúcim spôsobom spája myšlienku odsúdenia fašizmu a zodpovednosti človeka za mor akéhokoľvek typu.
I v tomto jeho diele je základnou myšlienkou humanizmus. Autor vyjadruje svoj jednoznačný odpor voči vojne a násiliu. Jeho humanizmus však stráca optimistické rysy a stáva sa až pochmúrne tragickým, najmä v názore na človeka ako na „absurdnú bytosť“, odsúdenú k smrti. Autor nerozmýšľa nad smrťou preto, aby ju schváli ako nutnú súčasť osudu, ale preto, aby vyvolal v človeku protest proti smrti, ktorá urobí rázny koniec všetkým ľudským snaženiam. Rieux: “Ešte stále som si nezvykol na pohľad na umierajúceho.“

Pre lepšie pochopenie podstaty diela uvádzam nasledujúci dialóg. Tarrou: „Vaše víťazstvo bude vždy iba provizórne, v tom je ten háčik.“ Rieux: „Viem to, ale to nie je dôvod aby som prestal bojovať.“ Tarrou: „Nie, to nie je dôvod. Ale viem si predstaviť, čím je pre vás tento mor.“ Rieux: „Áno...nekonečnou prekážkou.“
Tu sa ukazuje konflikt činného postoja s rizikom nekonečnej porážky a zároveň hľadisko pacifistu, ktorý má ruky čisté iba preto, lebo nič nerobí. Rieux nepozná dôvody pre ktoré by mal prestať bojovať proti moru práve preto, lebo chápe nekonečnú porážku, ktorú pripravuje smrť všetkému ľudskému snaženiu, lebo chápe polohu v ktorej môže byť činnosť i nečinnosť považovaná za rovnako absurdnú. To však nemení nič na nutnosti boja. Autor sa prikláňa k ofenzívnej, spoločensky angažovanej pozícií boja. Pritom nie je prvý, ani posledný humanista, ktorý spája činný postoj so skepsou a pesimizmom, týkajúcich sa cieľu ľudského života.

Keď začrieme priamo do deja tak v úvode kroniky, v tých prvých slovách, ktoré si môžeme prečítať priamo na začiatku knihy nás autor oboznamuje so vzhľadom a zvykmi v malom, útulnom a zapadnutom mestečku ako je Oran na alžírskom pobreží. V meste sa žije pokojným životom, kde to majú ľudia pekne rozdelené. Cez týždeň pracujú a po víkendoch zabíjajú čas prostými radosťami. Samozrejme, že pracujú len keď im to dovolí to nepatrne sa meniace ročné obdobie. Ale pracovné dni cez ktoré sa nedá pracovať kvôli horúčavám nestávajú sa až tak často. Ale teraz k samotnému deju tejto kroniky. Ten sa začína 16.