apríla kedy nastáva chvíľa keď musí Bernard Rieux s ťažkým srdcom vyprevadiť svoju ťažko chorú manželku na liečenie do hôr. V tomto období je celá štvrť a skoro aj celé mesto zaplnené potkanmi, ktoré vcelku dominujú nielen na prvých stránkach knihy ale sa stali hlavným problémom diela. Sú spomínané ako neželané tvory ktoré prekážajú obyvateľom v ich práci. Po vyprevadení ženy prišla na návštevu matka. Tá sa ani nečudovala nad neskutočným množstvom potkanov ktoré vyliezali z komôr, suterénov, pivníc, kanálov a umierali v blízkosti ľudí. S týmito potkanmi bolo už treba niečo robiť, preto sa o to začalo zaujímať deratizačné oddelenie, ktoré mŕtve potkany každé ráno zbieralo a nechávalo spáliť. Domovníka Michela postihli vysoké horúčky, okolo 40°C. Hoci doktor Rieux sa snažil pomôcť chorému, zomrel v ťažkých mukách ktoré mu spôsobovali vredy na krku a ešte v posledných minútach nadával na potkany: „Ach, svine!“ Autor sa zaujímal aj o pohľad z inej stránky pohľadu na toto znivočené mesto preplnené potkanmi. Sú to formálne zápisky prisťahovalca Tarru ktorý býva v hoteli a v týchto zápiskoch opisuje svoje poznatky a udalosti ktoré zachytil svojimi vonkajšími zmyslami a preniesol ich na papier. Tarru vo svojich zápiskoch opisuje úplne detaily, čo ho najviac zaujalo s akým fenoménom sa stretával každý deň. Koľko ľudí už zahynulo. Prefektúry a ostatní ľudia si vôbec nevšímajú čo sa deje, to že ľudia osamotení v izbách zomierajú v horúčkach. Každého len zaujíma dianie na ulici a to doslova. Je pravda, že slovo mor bolo vyslovené, je pravda, že nákaza v tejto chvíli zachvátila celé mesto. V tejto nešťastnej situácii sa kňaz Paneloux snažil podporiť aj dosť nepriaznivými slovami: „Ak dnes na vás hľadí mor, tak preto, lebo prišla chvíľa, keď máte premýšľať. Spravodliví sa jej nemusia obávať, ale zlí nech sa trasú. V obrovskej stodole vesmíru bude neúprosný cep boží mlátiť ľudské žito, kým sa neoddelí zrno do pliev. Bude viac pliev ako zrna, viac povolaných ako vyvolených, ale toto nešťastie boh nechcel. Svet sa pridlho spájal so zlom, pridlho sa spoliehal na božie milosrdenstvo. Stačilo kajať sa, a všetko bolo dovolené. A na pokánie sa každý cítil dosť silný. Myslel si, že pozná, keď príde tá chvíľa. Dovtedy bolo najľahšie nechať všetko tak, ostatné zariadi božie milosrdenstvo. Ale takto to nemohlo trvať. Boh, ktorý dlho skláňal nad obyvateľmi tohto mesta svoju milosrdnú tvár, ustatý čakaním, sklamaný v božskej dôvere, odvrátil teraz zrak.