Bez božieho svetla sme sa ocitli v temnotách moru.“ Týmto chcel autor vlastne vyjadriť, že samotní ľudia si môžu za to čo ich postihlo a tiež to, že len oni si môžu pomôcť z tejto neprajnej situácie. To čo platí o bolestiach tohto sveta, platí aj o more. Keď vidíme utrpenie a bolesť, ktoré mor prináša, museli by sme byť blázni, slepí alebo zbabelci, aby sme sa mu poddali. Zlo vo svete pochádza takmer vždy z nevedomosti a dobrá vôľa, ak nie je osvietená poznaním, môže spôsobiť rovnaké škody ako zlomyseľnosť. Z ľudí ktorí žili v tomto meste sa stali zajatci moru, ktorí žili len podľa svojich možností z týždňa na týždeň. Začala sa rozmáhať nezmyselná predstava o tom, že vypálením domu sa zničí mor. A tak ľudia, ktorí sa vrátili z karantény a rozrušení smútkom a nešťastím, zapaľujú svoje domy v klamnej predstave, že v nich pochovajú mor. Nešťastie spočíva v tom, že privyknúť si na zúfalstvo je horšie ako zúfalstvo samo. Musím tu doplniť, že mor ľudí zbavil schopnosti ľúbiť, dokonca aj schopnosti mať priateľov. Lebo láska musí mať budúcnosť, hoci krátku a im ostali len okamihy. Ale toto jediné ich zjednotilo pretože mor sa týkal každého. Mor si veľmi dlho zachoval nadvládu nad mestom. Táto epidémia svedčila iba o tom, že museli proti nej bojovať bok po boku. Vedeli, že každý v sebe nosí mor, lebo nikto, naozaj nikto na svete nie je proti nemu imúnny. Hoci choroba nečakane ustúpila, nezačali sa občania prenáhlene radovať. V minulých mesiacoch u nich vzrástla túžba po oslobodení, ale súčasne sa naučili obozretnosti a zvykli si čoraz menej rátať s tým, že epidémia skončí. Šťastie prichádzalo veľmi rýchlo a udalosti ubiehali rýchlejšie ako čakanie. Mor a jeho hrôzovláda sa skončila a hovorilo sa o tom, že to bolo vyhnanstvo a odlúčenie v najhlbšom slova zmysle. Táto kronika však nemôže byť kronikou konečného víťazstva. Je iba svedectvom toho, čo sa muselo urobiť a čo asi budú ešte musieť urobiť všetci tí – navzdory hrôze a jej neúnavnej zbrani, aj navzdory osobným útrapám – čo sa nemôžu stať svätcami, ale odmietajú pohromy a snažia sa byť aspoň lekármi. Bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká. Môže celé desaťročie driemať v nábytku a v bielizni, v pivniciach a že, možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.