Charakteristika postáv

Paul Bäumer
• hlavný hrdina a súčasne aj rozprávač príbehu, 19-ročný študent, ktorý pod nátlakom svojho profesora spolu so svojimi spolužiakmi narukuje do 1.sv. vojny aby nevyzeral ako zbabelec
• ešte nevie, čo od života očakáva
• statočný, citlivo založený, bojazlivý, bezmocný, starostlivý, rád a s ochotou pomôže ostatným – prejavuje sa to aj tým, že má strach o nováčikov a preto im pomáha a snaží sa ich naučiť čo najviac
• na fronte prežíva strašné chvíle, no v týchto ťažkých chvíľach sú mu oporou jeho priatelia, priateľstvo je preňho najväčšou hodnotou, spolu sa zamýšľajú nad významom vojny, nad budúcnosťou, no prichádzajú na to, že ich žiadna budúcnosť nečaká, chcú však prežiť...
• neznesie pohľad na umierajúcich kamarátov a je preňho nesmierne ťažké oznámiť Kemmerichovej matke smrť jej syna
• po tvrdom výcviku sa dostáva spolu so spolužiakmi priamo na front do zákopov, kde sa spočiatku snaží brať všetko s nadhľadom, no postupne upadá do skepsy a dezilúzie, pretože odhaľuje pravú tvár vojny – smrť, utrpenie a bezmocnosť, uvedomuje si, že okrem rodiny a priateľov nemá už nič
• počas jeho služby sa raz dostáva na dovolenku domov, je to pre neho veľmi ťažké, hneď ako vojde do domu sa rozplače, je šťastný, že je doma, ale zároveň si uvedomuje, že musí ísť naspäť na front, je sklamaný, keď vidí, v akej biede musí jeho rodina žiť

• doma nachádza Paul chorú matku, ktorú nadovšetko miluje,robí si o ňu starosti a aj preto jej klame, že sa má dobre; keď vojde do svojej izby, zisťuje, že sa v nej nič nezmenilo, spomína na časy, kedy čítal svoje obľúbené knihy a písal básne, no on už nie je ten bezstarostný študent, ktorým býval
• nechce rozprávať o vojne, lebo ľudia, ktorí to nezažili na vlastnej koži ho aj tak nikdy nemôžu pochopiť
• po tom, čo smrteľne zraní jedného z nepriateľov a strávi s ním niekoľko hodín v kráteri, prihovára sa mu a nechce sa zmieriť, že ho zabil...videl jeho tvár, zistil jeho meno, že má rodinu, veľmi si vyčíta jeho smrť, uvedomuje si, že to bol tiež len obyčajný človek
• postupne mu pred očami zomierajú všetci priatelia, aj Kat
• padol sám, opustený na poli jedného pokojného dňa v októbri 1918, keď rozhlas zahlási iba: „Na západe nič nové...“

Albert Kropp – malý, veľmi inteligentý chlapec vždy s dobrou náladou, vo vojne príde o nohu
Müller – sníval o vojnovej maturite, rojko, ktorý so sebou stále vláčil učebnice, zomrel keď ho z blízkej vzdialenosti trafila svetlica
Leer – ustavične sníval o dievčatách z dôstojníckych bordelov, vykrvácal po rane črepinou
Tjaden – chudý zámočník, najväčší žráč v kompánii, pomočuje sa, je lakomý, zručný, opijú ho, aby mohli ísť za dievčatami
Detering – sedliak, ktorý ma vrúcny vzťah k zvieratám, neustále rozmýšľa o svojom hospodárstve a žene, pokúsi sa utiecť, no chytia ho
Stanislav Katczinsky – prezývaný Kat, štyridsiatnik, hlava skupiny – vždy vie, ako sa dostať k jedlu a tiež vycíti, ak sa má niečo zomlieť, má šiesty zmysel, zomiera po zásahu črepinou, aj napriek Paulovej snahe ho zachrániť
Kemmerich – leží v nemocnici s priestrelom stehna, nakoniec dostáva otravu krvi a zomiera


Profesor Kantorek – prísný, malý človek so špicatou tvárou, energický, neznášanlivý, kvôli nemu sa trieda prihlásila na front, vždy tvrdil o Paulovi a jeho spolužiakoch že sú železná mládež, že stoja na prahu existencie, neustále svojim študentom pripomínal vlastné myšlienky ako napr.: „Pre maličkosti nikdy nezabúdať na veľký zážitok.“ Počas dovolenky sa Paul dostáva aj do kasární, kde stretáva spolužiaka Mittelstädta a svojho profesora Kantoreka, ktorý narukoval ako domobranec. Mittelstädt ako Kantorekov nadriadený si na ňom kompenzuje všetko zo školských lavíc – komicky ho napodobňuje, cituje ho a má podbné komentáre ako kedysi on. Paul si počas tejto návštevy uvedomuje, že Kantorek je len vlastne obyčajný človek s krivými nohami a plecami ako na hrnci, v smiešnom postoji a nevyleštených gombíkoch – skrátka nemožný vojak. Paul nechápe ako sa ho mohol kedysi báť, pretože teraz si ho už ani nedokáže stotožniť s tým prísnym profesorom za katedrou.

Desiatnik Himmelstoss – desiatnik, veliteľ 9. mužstva, považovaný za najväčšieho surovca a psisko na kasárenskom dvore – a bol na to pyšný. Malý, zavalitý chlapík s ryšavými vykrptenými fúzmi, v civile bol poštár, na vojne si odslúžil 12 rokov. Zneužíval svoje postavenie, keďže vedel, že mu nemôžu odporovať. Jeho nadriadení nesúhlasili s jeho metódami a často mu aj preto vynadali a on si potom vylieval zlosť opäť na vojakoch. Keď sa však dostáva na front, neuvedomuje si, že front nie je kasárenský dvor, že to nie je tvrdý vojenský nácvik, ani poriadne vyleštené gombíky, ale naopak boj o holý život zoči-voči smrti. Je to jediná postava, ktorá sa v piebehu deja mení, formuje.
Himmelstoss sa chce po zážitkoch z vojny uzmieriť s vojakmi. Táto skúsenosť úplne zmenila jeho pohľad na svet a taktiež jeho správanie.


Naturalistické scény
Paul a jeho kamaráti sa dostávajú až do prvej línie priamo do zákopov na bojové bole Nemecka s Francúzskom a Anglickom. V týchto častiach románu autor dokonale opisuje scény útoku, hrôzu, ktorú prežívali účastníci frontu, zákopové potkany, smrť plynom...sú to expresionistické až naturalistické obrazy bolesti a smrti. Autor využil krátke vety, čo stupňuje dej a výstižnosť opisu.

Scény útoku
„Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dunenie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami. Chraptivo, vzdialené ručia ako jelene v ruji a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších kalibrov.“

Obrazy z cintorína
„Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz, ale každý z nich, čo ho roztrhlo na franforce, zachránil jedného z nás.“

Smrť plynom
„Ich stav je beznádejný, budú chŕliť krv a dostávať záchvaty, kým sa nezadusia.“

Ranení na fronte
Westhusa odvlečú s rozmliaždeným chrbtom, pri každom dýchnutí vidno cez ranu, ako mu dýchajú pľúca. Môžem mu ešte stisnúť ruku. „Koniec, Paul,“ stená a od bolesti sa hryzie do ramena. Vidíme žiť ľudí, čo nemajú hlavy. Vidíme bežať vojakov, ktorým odtrhlo obe nohy, potkýnajú sa na krvácajúcich kýptikoch k najbližšej jame. Akýsi slobodník sa plazí na rukách dva kilometre s rozdrúzganými kolenami , iný ide na obväzište, drží si brucho a popod ruky mu vyliezajú črevá. Vidíme ľudí bez úst, bez spodnej čeľuste, bez tváre. Nachádzame jedného, čo dve hodiny stláča zubami tepnu na svojom ramene, aby nevykrvácal. Slnko vychádza, noc prichádza, granáty hvízdajú, život končí.

Opis zranených koní
„Tam niekoľko kolón dostáva plný zásah.“
Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať.
Kat povie: „Zranené kone.“
Ešte niky som nepočul revať kone, je to neuveriteľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...Sme bledí. Detering vstáva „Surovci, surovci! Zastreľte ich predsa!“ Silnejšie počuť rev koní. Nevedno už, odkiaľ prichádzajú. Detering zúri a kričí: „Zastreľte ich, zastreľte ich predsa, doboha!“ „Musia predsa najprv odniesť ľudí,“ hovorí Kat. Vstávame a hľadáme, kde sú kone. Keď zbadáme zvieratá, nebude to také strašné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme zvíjajúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...
Posledný kôň sa vzoprie na zadné nohy a krúti sa na zadku ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbticu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, pokorne zosúva na zem.“

Opisy potkanov, s ktorými musia vojaci každodenne súperiť o chlieb.
Dávame si pozor na chlieb. V poslednom čase sa veľmi rozmnožili potkany. Potkany sú zvlášť protivné, lebo sú veľmi veľké. Druh, ktorému sa hovorí mŕtvolné potkany. Majú hnusné, zlomyseľné holé papule a človeku môže prísť zle, keď vidí dlhé, holé chvosty.Vyzerajú poriadne hladné.Takmer všetkým zožrali chlieb. ... V súsednom úseku potkany napadli dve veľké mačky a psa, dohrýzli a ohlodali ich.


Stratená generácia
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“

- mladí spisovatelia ( odchádzali zo škôl, ktoré ešte nedokončili ), ktorí sa vrátili živí z frontov 1. sv. vojny, ale po návrate sa nevedeli prispôsobiť novej situácii
- odkedy boli na fronte, akoby ich predchádzajúci život pre nich vôbec nejestvoval, hoci sa o to nijako nezapríčinili
- stáli na prahu existencie, keď narukovali do vojny, ešte nezapustili korene, vojna ich odplavila a pre tých, ktorí prežijú, je ťažké vrátiť sa späť do reálneho života
- sú opustení ako deti a skúsení ako starci, sú suroví, smutní, povrchní – sú „stratení“

Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme...má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme 18 rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.

Starší ľudia sú všetci pevne spätí s minulosťou, majú základ, ženy, deti a záujmy, ktoré sú už také pevné, že ich vojna nemôže narušiť. My, dvadsaťroční, máme iba rodičov a podaktorí aj dievčatá. Nie je to veľa, pretože v našich rokoch je vplyv rodičov najslabší a dievčatá nás ešte neovládli. Okrem toho sme iného veľa nemali, trocha rojčenia, nejaké záľuby a školu, náš život ďalej nesiahal a z toho neostalo nič...

Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa, pomohlo nám našich 20 rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátsvto!

Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením. Granáty nehádžeme do ludí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami, po troch dňoch sa môžeme proti nej brániť, máme šialenú zlosť, už neležíme bezmocne, vyčakávajúc na popravisku, možeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili...

Ani jeden z nás nemá viac ako 20.Sme vlastne mladí? Mladosť? Ta už dávno pominula. Sme starci...
Ešte sme nezapustili korene. Vojna nás odplavila... Pre ostatných, starších, je vojna prerušením, môžu myslieť na to, čo bude potom. Nás ale zachvátila a nevieme, ako sa to skončí. Predbežne iba vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôsobom zosuroveli, hoci už často z toho ani nie sme smutní...

Všetci su takí, nielen my, čo bolo predtým neplatí a to už ani nevieme. Rozdiely vytvorené vydelaním, výchovou sú takmer zmazané a sotva sa dajú rozoznať. Sú občas vyhodené pri využívaní nejakej situácie, prinášajú aj neváhody, lebo vytvárajú zábrany, ktoré treba najprv prekonať. Boli sme ako mince z rôznych krajín, ktoré roztavili a teraz všetky nesú znak toho istého razidla. Kto chce spoznať rozdiely, musí podrobne preskúmať materiál. Sme vojaci, až potom akýmsi zvláštnym spôsobom jedinci...