Dielo sa začína predstavením postáv, obyvateľov Vauquerovského domu, ktorý je meštianskym penziónom pre tých nemajetnejších. Veľa sa tu dozvedáme o majiteľke, pani Vauquerovej, ale aj o samotnom penzióne a jeho obyvateľoch.
Cez toto všetko sa autor dostal až k príchodu pána Goriota, bývalého cestovinára. Pani Vauquerovej sa Goriot hneď zapáči, a to najmä preto, že vidí aký je bohatý, koľko vecí vlastní. /1/ Vdove zasvietili oči, keď mu ochotne pomáhala vybaľovať a ukladať naberačky, lyžice na ragú, príbory, olejničky, omáčniky, viacero mís, pozlátený strieborný príbor na raňajky, napokon kusy krásne i menej krásne a dobrej váhy, s ktorými sa nechcel rozlúčiť. Začne sa teda parádiť a lákať do penziónu „významných ľudí“. /2/ Rozdávala prospekty, v záhlaví ktorých by ste mohli čítať: VAUQUEROVSKÝ DOM! „Je to,“ ako napísala, „jeden z najstarších a najváženejších meštianskych penziónov v Latinskej štvrti. Je z neho najutešenejší výhľad na údolie Gobelins (vidieť ho z tretieho poschodia) a je tam pekná záhrada, na konci ktorej SA TIAHNE lipová ALEJA.“ Tento prospekt k nej privedie grófku de l'Ambermesnil. Postupom času sa z nich stávajú dobré priateľky a grófka sa snaží pomôcť jej získať si Goriota. Tan však odoláva ich „nástrahám“ a je na „vojnovej nohe“ s grófkou. /3/ „Duša moja,“ povedala svojej milej priateľke, „ s tým človekom si neporadíte! Je smiešne nedôverčivý, je to držgroš, somár, truľo, ktorý vám narobí len mrzutosti.“ Grófka to už jedného dňa nemôže vydržať a odchádza z Vauquerovského domu, ale bez platenia. Pani Vauquerová obviní zo svojho nešťastia Goriota a už o neho nejaví záujem.

Stará sa o neho menej a menej, cíti k nemu odpor, ktorý prenáša aj na ostatných obyvateľov penziónu. Tí ju zo zábavy podporujú. Pani Vauquerová si všimne, že Goriot míňa oveľa menej peňazí ako zvykol. /4/ Nanešťastie na konci druhého roka pán Goriot potvrdil táraniny, ktorých bol predmetom, tým, že požiadal Vauquerovú, aby ho presťahovala na druhé poschodie a znížila mu penziu na deväťsto frankov. A všimne si aj, že Goriot má dámsku návštevu. Myslí si, že to bola jeho milenka. /5/ „Krásavice vás ľúbia, pán Goriot, slniečko vás vyhľadáva,“ povedala, narážajúc na jeho návštevu. „Bodaj vás, máte naozaj dobrý vkus, bola veľmi pekná!“ „To bola moja dcéra,“ povedal s nádychom hrdosti, ktorú stolovníci pokladali iba za hlúpu namyslenosť starca, čo chce navonok zachovať slušnosť. Neskôr za ním príde tá istá dcéra, len v iných šatách, a obyvatelia penziónu si myslia, že to je znovu iná. Takto sa to opakuje niekoľko krát a vždy, keď sa ho opýtajú vraví, že to sú jeho dcéry. /6/ „vy tých dcér máte zo tri tucty, všakver?“ zahundrala kyslo pani Vauquerová. „Mám len dve,“ odvetil stravník mierne ako človek, ktorý vyšiel na mizinu a vo svojej biede sa už všeličo naučil.

Goriot má stále menej peňazí a jeho dcéry ho už nenavštevujú tak často. /7/ „No a, čo tie vaše dcéry vás už nenavštevujú?“ Keď takto zapochybovala o jeho otcovstve, otec Goriot sa zachvel, akoby ho hostiteľka pichla dýkou, a celý očervenel a zrozpačitel. „Zavše prichádzajú,“ odpovedal vzrušene. Ľudia v penzióne si o ňom utvorili vlastnú mienku, neveria mu, že má dcéry, že mal ženu, a myslia si o ňom, že je starý zhýralec.
Študent Eugène de Rastignac túži po vysokej parížskej spoločnosti, bohatstve, spoločnosti významných ľudí. /8/ ... to všetko dovŕšilo jeho túžbu vyšvihnúť sa a vyvolávalo v ňom priam smäd po cestách. „Do kariet“ mu nahrá zistenie, že je príbuzným istej vikomtesy de Beauséant. Skontaktuje sa s ňou a ona ho pozve na ples a neskôr aj na iné zábavy. Popri bohatej parížskej spoločnosti vidí chudobu svojej rodiny. /9/ Tento majetok, vynášajúci okolo tritisíc frankov, závisel od nespoľahlivého výnosu už celkom spriemyselnených produktov vinohradu, a jednako bolo treba z neho vyťažiť ročne tisícdvesto frankov. Zaumieni si, že ak sa chce dostať tak vysoko, musí mať „ochrankyňu“.