Ján Botto bol najmladší zo štvorice veľkých štúrovských básnikov. Narodil sa dňa 27. januára 1829 vo Vyšnom Skalníku v Honte. Študoval v Ožďanoch a v Levoči na Levočskom lýceu, kam sa na jar 1844 uchýlila časť bratislavských študentov, ktorí manifestačne odišli z bratislavského lýcea po zosadení Ľ. Štúra z profesorskej katedry. Ján Francisci založil na ústave Jednotu mládeže slovenskej, v ktorej bol Ján Botto aktívnym členom.
Po štúdiách v Pešti nadobudol inžiniersky diplom. Pôsobil ako zememerač v Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici, kde aj zomrel dňa 28. apríla 1881.

Vznik skladby
Jánošíkovský motív Botto spracoval prvý raz už r. 1846 v Piesni Jánošíkovej. Vzorom mu bola poloľudová skladba Pieseň o Jánošíkovi zbojníkovi z 18. stor. Táto skladba sa stala základom známej smrti Jánošíkovej, ktorá vyšla prvý raz r. 1862. Botto ju však skladal v rokoch po neúspechu revolúcie, čo sa odrazilo aj v celkovom vyznení skladby.

Jánošíka poznal podľa ľudového podania. Výslovne poznamenáva, že vedome nechcel opisovať Jánošíka podľa predstáv spoločnosti, ktorá ho dala odsúdiť a popraviť, ale že chcel maľovať ,,junáka slobody“, ktorý žije v ústach ľudu ako symbol jeho túžob a predstáv o slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý bil krivdu a zastával pravdu.

Útvar
- lyricko-epická skladba, autorom nazvaná romancou

Verš
- je metricky nejednotný, najčastejšie dvanásťslabičný, trinásťslabičný, osem a šesťslabičný. Rozlišuje nimi časti lyrické, reflexívne, piesňové vložky a svadobné scény.

Jazyk a rečnícke figúry
Autor používa bohaté prirovnania, krásnu ľudovú reč, ľubozvuk a zvučné rýmy. Opisy oživuje výraznými personifikáciami, rečníckymi figúrami.
- paralelizmus: ,,Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia . . .“
- zdrobneniny: Janík, Janíčko, ohník, košieľky, perečko,...
- metafora: ,,Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá,
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú,
lúčina mu chodníček ku dedine kvieti:...“
- prirovnanie: ,,No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky“
- alegória: celý XI. Spev
- epizeuxa: ,,Horí ohník, horí. . .“
,,Padá rosa, padá . . .“
- epanastrofa: ,,...a on takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka...“
-anafora: ,,...ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.“

,,...od kraj sveta do kraj sveta,
od hviezdičky do hviezdičky,
od bračeka do sestričky/49.

Kompozícia
Básnická skladba sa skladá z predspevu (Úvod) a deviatich spevov. Spevy sa kompozične a štýlovo dosť líšia, nájdeme tu prevládajúci opis a charakteristiku – I. spev; prerozprávanie zlapania – II. spev; žalospev – III. spev; reflexie – IV. a V. spev. Prvý spev je pôsobivo rámcovaný motívom vatry. V úvode žiariaca, v závere zhasínajúca.
Dejová línia je slabá, bez epizód. Napriek výnimočnosti života zbojníka si autor vyberá zlapanie, väznenie a popravu Jánošíka, čím symbolizuje stav národného hnutia po neúspešnej revolúcii 1848/49.

Zjednocujúcim kompozičným prostriedkom jednotlivých spevov je princíp kontrastu, napr. vatra horiaca – vatra zhasínajúca, sloboda vo voľnej prírode – štyri steny väznice, tma – svetlo, noc – deň, skutočnosť – alegória.
Jánošík je v prvých dvoch spevoch predstaviteľom protifeudálneho odboja a postavou z ľudovej slovesnosti. V IV. speve sa mení na romantického hrdinu a v V. speve na zbojníka za práva slovenského národa. V IX. speve je alegorickou bytosťou.

Úvod- v ňom cez alegóriu matky a jej detí posiela svoje verše po Slovensku v obave, že je to zakliata krajina, a nenájdu odozvu. No oni stretnú hôrnych chlapcov, ktorí sa ich ujmú. Úvod ako predspev je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života. Hôrni chlapci nie sú ,,draví rytieri“, ani ,,vzteklé ohavy“, za aké ich mala panská spoločnosť, ale sú to ,,dobrí ľudia“.
,,Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
Veselí jak jarné pole;
Smelí jak tie ich hôrne potoky –
a jak vietor svojej vôle.“

I. spev- oslava Jánošíka a jeho družiny. Vatra, okolo ktorej sedia je symbolom slobody a voľnosti. V závere dohorieva, družina sa dozvedá o Jánošíkovi, ktorého zlapali a uvedomujú si svoj koniec.
Je tu aj opis Jánošíka, ktorý výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie – červený dolomán, zelenú košieľku – a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným. Vzbudzuje rešpekt u pánov v Budíne:

,,A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa träsie!“

II. spev- je obrazom zlapania Jánošíka. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť strelou spakruky:
,,Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“
tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
no všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
Čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:...“