Ján Botto: Smrť Jánošíkova

Ján Botto bol najmladší zo štvorice veľkých štúrovských básnikov. Narodil sa dňa 27. januára 1829 vo Vyšnom Skalníku v Honte. Študoval v Ožďanoch a v Levoči na Levočskom lýceu, kam sa na jar 1844 uchýlila časť bratislavských študentov, ktorí manifestačne odišli z bratislavského lýcea po zosadení Ľ. Štúra z profesorskej katedry. Ján Francisci založil na ústave Jednotu mládeže slovenskej, v ktorej bol Ján Botto aktívnym členom.
Po štúdiách v Pešti nadobudol inžiniersky diplom. Pôsobil ako zememerač v Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici, kde aj zomrel dňa 28. apríla 1881.

Vznik skladby
Jánošíkovský motív Botto spracoval prvý raz už r. 1846 v Piesni Jánošíkovej. Vzorom mu bola poloľudová skladba Pieseň o Jánošíkovi zbojníkovi z 18. stor. Táto skladba sa stala základom známej smrti Jánošíkovej, ktorá vyšla prvý raz r. 1862. Botto ju však skladal v rokoch po neúspechu revolúcie, čo sa odrazilo aj v celkovom vyznení skladby.

Jánošíka poznal podľa ľudového podania. Výslovne poznamenáva, že vedome nechcel opisovať Jánošíka podľa predstáv spoločnosti, ktorá ho dala odsúdiť a popraviť, ale že chcel maľovať ,,junáka slobody“, ktorý žije v ústach ľudu ako symbol jeho túžob a predstáv o slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý bil krivdu a zastával pravdu.

Útvar
- lyricko-epická skladba, autorom nazvaná romancou

Verš
- je metricky nejednotný, najčastejšie dvanásťslabičný, trinásťslabičný, osem a šesťslabičný. Rozlišuje nimi časti lyrické, reflexívne, piesňové vložky a svadobné scény.

Jazyk a rečnícke figúry
Autor používa bohaté prirovnania, krásnu ľudovú reč, ľubozvuk a zvučné rýmy. Opisy oživuje výraznými personifikáciami, rečníckymi figúrami.
- paralelizmus: ,,Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia . . .“
- zdrobneniny: Janík, Janíčko, ohník, košieľky, perečko,...
- metafora: ,,Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá,
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú,
lúčina mu chodníček ku dedine kvieti:...“
- prirovnanie: ,,No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky“
- alegória: celý XI. Spev
- epizeuxa: ,,Horí ohník, horí. . .“
,,Padá rosa, padá . . .“
- epanastrofa: ,,...a on takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka...“
-anafora: ,,...ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.“

,,...od kraj sveta do kraj sveta,
od hviezdičky do hviezdičky,
od bračeka do sestričky/49.

Kompozícia
Básnická skladba sa skladá z predspevu (Úvod) a deviatich spevov. Spevy sa kompozične a štýlovo dosť líšia, nájdeme tu prevládajúci opis a charakteristiku – I. spev; prerozprávanie zlapania – II. spev; žalospev – III. spev; reflexie – IV. a V. spev. Prvý spev je pôsobivo rámcovaný motívom vatry. V úvode žiariaca, v závere zhasínajúca.
Dejová línia je slabá, bez epizód. Napriek výnimočnosti života zbojníka si autor vyberá zlapanie, väznenie a popravu Jánošíka, čím symbolizuje stav národného hnutia po neúspešnej revolúcii 1848/49.

Zjednocujúcim kompozičným prostriedkom jednotlivých spevov je princíp kontrastu, napr. vatra horiaca – vatra zhasínajúca, sloboda vo voľnej prírode – štyri steny väznice, tma – svetlo, noc – deň, skutočnosť – alegória.
Jánošík je v prvých dvoch spevoch predstaviteľom protifeudálneho odboja a postavou z ľudovej slovesnosti. V IV. speve sa mení na romantického hrdinu a v V. speve na zbojníka za práva slovenského národa. V IX. speve je alegorickou bytosťou.

Úvod- v ňom cez alegóriu matky a jej detí posiela svoje verše po Slovensku v obave, že je to zakliata krajina, a nenájdu odozvu. No oni stretnú hôrnych chlapcov, ktorí sa ich ujmú. Úvod ako predspev je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života. Hôrni chlapci nie sú ,,draví rytieri“, ani ,,vzteklé ohavy“, za aké ich mala panská spoločnosť, ale sú to ,,dobrí ľudia“.
,,Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
Veselí jak jarné pole;
Smelí jak tie ich hôrne potoky –
a jak vietor svojej vôle.“

I. spev- oslava Jánošíka a jeho družiny. Vatra, okolo ktorej sedia je symbolom slobody a voľnosti. V závere dohorieva, družina sa dozvedá o Jánošíkovi, ktorého zlapali a uvedomujú si svoj koniec.
Je tu aj opis Jánošíka, ktorý výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie – červený dolomán, zelenú košieľku – a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným. Vzbudzuje rešpekt u pánov v Budíne:

,,A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa träsie!“

II. spev- je obrazom zlapania Jánošíka. Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť strelou spakruky:
,,Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“
tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
no všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
Čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:...“
Po zlapaní sa Jánošík väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
,,... teraz ma zjedzte, keď ste si ma upiekli!“
III. spev- postava Jánošíka je pasívna. Jánošík je vo väzení, prichádza k nemu v podobe dievčiny duša ľudu a nežným prostonárodným tónom ľudovej balady sa s ním lúči ako milá s milým:
,,Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja?
Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko -
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!
Jedna cesta hore, druhá cesta dole:
I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové,
i načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
,,Zbohom!'' - A deva ,,Zbohom!'' vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená.“

IV. spev- je stavaný na kontraste skutočnosti a sna. Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody, spomína na svoj život a prichádza k nemu diabol, ktorý mu pripomína blížiacu sa smrť:
,,On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladuška, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebás vo sne len
Spí opretý na kláte, odetý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.“

V. spev- precitá a uvedomuje si svoje položenie. V monológu sa Jánošík pýta, kto viacej zbíjal, či on, alebo jeho kati. On chodil po zboji preto, aby ,,zabudol o ťažkej nevoli“, aby rozrážal putá ostatných, aby bránil pravdu a trestal pyšných vrahov. Odsúdili ho na smrť, ale raz príde spravodlivosť a odplata:

,,No príde i prísť musí ten bohatier Boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu –
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!“

VI. spev- Jánošíka vedú k šibenici. Stojí tu ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Neprihovára sa len ku kňazovi, ale hovorí k širšej pospolitosti. Kňaz ho vyzve k modlitbe, ale Jánošík káže modliť sa za úbohý poddaný ľud.

,,Modlime sa!'' kňaz vraví. Za koho? ,,Za teba!''
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta!-
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri na tú tvár vpadnutú – či to obraz Boží?!“

VII. spev- v deň popravy smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Kráľovná víl spevom volá Jánošíka, ktorý už stojí pod šibenicou. Naposledy mu mysľou prebiehajú obrazy jeho mladosti, slobodného života, lúči sa pohľadom s krajinou a v mysli prechádza známymi miestami (návrat k ,,tradičnej“ romantickej podobe hrdinu). Jeho ústami sa Botto vyznáva z lásky k rodnej zemi. Táto časť je jednou z najkrajších opisov Slovenska v slovenskej literatúre:
,,Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja,
oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!“

VIII. spev- predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno ako v zakliatej krajine. Nevidieť ani znaku, že by prišiel nový život. Ľud si o Jánošíkovi rozpráva povesti, v ktorých sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde. V tomto obraze Botto aktualizuje súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel.
,,Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky –
a jara nechyrovať...“

IX. spev- v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby s kráľovnou víl v jej svete Botto ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu: ,,Svet zlý padne na kolená – a náš národ vstane hore!“
,,Zakukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz zakukala – sedem rôčkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
jasné už očká máš, zlaté vlásky máš;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.“

Význam Bottovho diela
Roľnícky syn Ján Botto najplnšie z našich básnikov precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi. V jej duchu stvoril o Jánošíkovi najkrajší spev v našej literatúre. Smrť Jánošíkova sa stala nielen obľúbeným a čítaným dielom, ale aj živým podnetom pre iné umelecké diela, romány, divadelné hry, opery a výtvarné práce. Na jednotlivé časti skladali hudbu Ján Levoslav Bella, Alexander Moyzes a z Čechov Vít. Novák.