Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Román Jozef Mak je hrdinskou poémou o ľudskom utrpení.Špičkové dielo slovenskej medzivojnovej literatúry, ovplyvnené expresionizmom. Podľa názoru teoretikov expresionizmu autor musí zobraziť obraz sveta nekreslene, čo môže dosiahnuť jedine tak, že ho ukáže zvnútra duše človeka - podáva precítený, postavou zažitý svet. Chce preniknúť na koreň všetkým javom.

Nie je podstatné to, že je bieda, hospodárska kríza, ale to, ako to postava pociťuje. V komplikovanom svete na konci 19. a na začiatku 20.storočia, v ťaživej národnej situácii, keď ľudí vyšetrovali len preto, že sa blížilo tisícročné výročie Uhorska alebo súhlasili s rečou ,,buriča'' či pansláva, keď krčmár sa musel premenovať z Baniara na Bánóciho, aby dostal koncesiu, keď vláda v rámci maďarizačnej politiky rušila dedinské cirkevné školy a zakladala štátne - maďarské - aj na Liptove, keď sa dedina prvýkrát pokúšala postaviť sa kolektívne proti bezpráviu neposlušnosťou, keď široko-ďaleko nebolo práce a otcovia rodín sa dali zlákať často neserióznymi ľuďmi do Ameriky, mal šancu prežiť len drobný húževnatý človek, človek - milión, ktorý nepriaznivý, až tragický osud nesie trpezlivo a po každom otrase vstane a ide ďalej.

Často sa zvýrazňuje fatalita (osudovosť) románu. Jozef Mak bude mať určený ťažký osud, pretože sa narodil ako nemanželský syn matke - vdove a krstná matka (nedôsledná Hana Meľušovie) nedodržala všetky zvyky, ktoré boli pri krste - nedala peceň chleba pod stôl, aby dieťa malo v živote šťastie a pôrodná baba dieťa nemohla na chlieb položiť.
Ani jeho nepriznaný otec nepatril medzi najšťastnejších ľudí: Gregor Biaľoš sa oženil so zlou ženou, možno preto hľadal trochu lásky u vdovy Evy Makovej. Bol drevorubačom, raz mal privalenú nohu, raz ho skoro kameň v kameňolome zabil a odvtedy mal zjazvenú polovičku tváre, nakoniec ho privalil strom a relatívne mladý zomrel.

Jozef Mak však nemá pocit, že všetko, čoho sa dotkne, poznačí nezdar. Má pocit, že mnohí sú aj horšie na tom, napr. niektorí drevorubači nemali domov, mali len kolibu a v nej klinec, na ktorý si vešali svoje veci.
Jozef Mak nie je pasívna postava, vždy koná, pravda v súlade so svojou povahou a vzhľadom na okolnosti, ale často aj proti zvyklostiam a očakávaniam. Napríklad neuspokojí sa s neláskou staršieho brata, uchádza o jeho bratskú lásku, aj keď neúspešne, neodpláca sa mu nenávisťou; rieši situáciu, keď zhorí dom po Janovom otcovi - postaví si nový. Jano ho o polovicu domu oberie, ale nie pričinením zlého osudu, ale malej občianskej či právnickej informovanosti Jozefa - postavil si dom na pozemku, ktorý patril Janovi.

Neostane ani chvíľu bez roboty, aby nemusel Jano predhadzovať, že veľa žerie. Odmietne sa dať vykorisťovať bačovi Kubandovi, ktorý mu nedá toľko, čo je zjednané. Je aktívny a rozhodnutý aj vtedy, keď prijme miesto kočiša u Bánóciho, ktorého kritizoval za to, že sa dal k Maďarom. Zabezpečí si tak vlastníctvo domu.Bol veľmi aktívny aj ako vojak, kšeftoval s tabakom, dokázal zarobiť peniaze v prístave v Komárne atď.
Niekedy koná tak, že prekvapí dedinu, napr. keď si berie Julu bez truhlice a vena alebo keď sa vyhne protestom proti stavbe štátnej školy, hoci väčšina dediny je tam - on už má skúsenosť s maďarskými úradníkmi z vojenčiny.

Proti vydaju Maruše za brata Jana nemohol nič robiť, bol v tom čase na vojne. Podlieha ešte raz na chvíľu Marušinej láske, keď je už ženatý s Julou, ale iste aj preto, že ich vzťah zostal nedopovedaný. Nikdy si nevysvetlili, prečo to takto skončilo, dokonca ľudia povrávali, že Marušu otec prehral v kartách s Janom Makom.
Keď zbadá Marušu naozaj takú, akou je - nielen škaredú tvárou, ale predovšetkým skazenou dušou - vzťah ukončí a sám sebe sa protiví, že sa neovládol.
Dielo patrí medzi najlepšie slovenské romány svojou formou. Pod vplyvom expresionizmu lyrizuje mnohé pasáže (napr. opis inovate), jedinečne pracuje s pásmom reči postáv a pásmom reči rozprávača. Rozprávač vstupuje do deja, prihovára sa svojej postave, hovorí za ňu, pretože Jozef Mak dostal pri narodení do daru od Boha ukrižované ruky, ale nedostal ústa - o svojich citoch nevie hovoriť, všetko sa odohráva v jeho vnútri, ale nič nepovie.

Postavy komunikujú v náznakoch, nepovedia jasne, čo cítia, reč je plná zámlk a nedopovedaných viet, čo súvisí s neschopnosťou postáv navzájom komunikovať. Postavy často nehovoria alebo hovoria nepodstatné veci. Postavy v deji mlčia, ale ozýva sa vnútorná reč alebo rozprávač.
Autor využíva kontrast, často prechádza až do paradoxu, napr. komponuje postavu Jozefa ako jedného z milióna podobných, najmenšieho a najobyčajnejšieho zo všetkých, ale prihovára sa mu ako majestátu, rozprávač ho oslovuje celým menom - Jozef Mak. Dáva čitateľovi pociťovať, že to nie je len človek z mäsa a krvi, ale aj symbol.

Jula by paradoxne považovala za prejav lásky to, keby ju Jozef zbil ako iní muži svoje ženy. Aj malý Jozef videl prejav nelásky svojho brata v tom, že sa k nemu správa natoľko ľahostajne, že ho ani nevybije, keď si to zaslúži.
Paradox sprevádza Jozefa aj mimo vzťahovej sféry, napr. prvýkrát sa ocitne v svete duchovna v kostole, ale vosková Panna Mária má dopraskanú tvár - symbolizuje to celý život Jozefa Maka: život mu nadstaví celú svoju tvár, ale dopukanú.

Aduš je veľmi zvláštna postava. Kmitne sa v diele a čitateľ sa musí zamyslieť, načo tam bol. Zmizne bez svojej truhličky a ani sa presne nedá dozvedieť, čo sa stalo, len ľudia vravia, že zomrel. Má zvláštny spôsob reči, je aj ľudovým kazateľom. Kým ostatní dedinčania šetria slovom, paradoxne oplýva vzletnými slovami, ktoré sa do chalupy nehodia. Je preduchovnený, ale nepohrdne fľašou či iným ,,honorárom''. Táto postava dotvára kolorit dediny z konca 19.storočia.
Postavy konajú pudovo, nekontrolovane:

,,Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo... no a keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.''

Po Timrave máme opäť autora, ktorý charakterizuje svoju postavu pomocou mena alebo slova so spojovníkom: človek -milión, obor - brat, príroda - panna, Maruša - tieň, ale rozširuje to aj na veci: dom - kasáreň.

,,Trp, Jozef Mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale je pravda, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.''