Autor : Antoine de Saint Exupéry, prozaik a esejista. Narodil sa roku 1900 v Lyone. Mal šľachtický pôvod. Študoval v Paríži. V roku 1921 začal vojenskú základnú službu v letectve. Bol pilotom u rôznych spločností, od roku 1934 v službách Air France. Po ťažkom leteckom úraze sa liečil v Guatemale, za občianskej vojny bol v Španielsku, odkiaľ písal reportáže pre parížske denníky. V roku 1943 slúžil ako vojenský pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v Severnej Afrike a roku 1944 zahynul počas letu nad Korzikou. Písal poviedky a romány s námetmi najmä zo života letcov. Život nechápal ako dobrodružstvo ani ako čin pre čin, ale ako oddávanie sa hrdinskej úlohe a obetavosti pre iných. Tvorí nový typ humanizmu, prízvukujúc, že svet treba vidieť a vnímať srdcom.

Jeho národnosť : francúzska
Názov diela : MALÝ PRINC
Lit. druh : epika
Lit. forma : próza
Žáner : rozprávka ( pre dospelých )

Hl. Postava : letec – je autor, teda Antoine, rozprávač príbehu. Je dospelý, ale stále sa cíti byť dieťaťom. V malom princovi vidí sám seba pred rokmi. Ale chvíľami cíti, že už trochu zostarol a že dospelí v ňom určitým spôsobom potlačili tú jeho detskú a hravú predstavivosť. Odbivuje malého princa a tvrdí, že je v ňom akési čaro.
Malý princ – malý, plavovlasý chlapec, s obrovskou dávkou detskej fantázie a predsativosti, ktorý nikdy neodpovedá na otázky a za nijakú cenu sa nevzdá už položenej otázky, na ktorú nedostal odpoveď. Je skromný, múdry a osožný.

Vedľajšie postavy : kráľ, márnivec, pijan, biznismen, lampár, zemepisec, výhybkár - autor na nich ukazuje zlé vlastnosti ľudí ( samoľúbosť, klamstvo, že ľudia nikdy nie sú spokojný tam kde sú, túžia stále niečo vlastiť, túžia niekomu vládnuť, robia zbytočné veci a pritom premárňujú vo svojom živote to, čo je najdôležitejšie ). Zároveň ale autor v diele nádherne vykresluje obraz lásky a priateľsva – kapitoly o líške a namyslenej kvetinke. Tiež tu vystupuje Had.

Téma : Knižka Malý princ je o detstve a dospelosti, tiež o láske, priateľstve, ľudských vlastostiach a o všetkom, čo je na tomto svete dôležité...

Fabula : Autor si spomína na svoje detsvto. Rozpráva nám zážitok o tom, ako mu jeho rodičia prekazili maliarsku kariéru. Jeho rozprávanie sa začína jednoduchým obrázkom, ktorý naznačuje charakter celého príbehu. Pre ľudí bez fantázie a predstavivosti, teda najmä pre dospelých je na obrázku klobúk, no tí vnímavejší v ňom vidia čosi úplne iné. Obrázok totiž v skutočnosti predstavoval veľhada kráľovského ako trávi slona. Lenže to pochopia dospelí až keď im to človek vysvetlí!
Jednou z dvoch hlavných postáv je letec, rozprávač príbehu o tom, ako havaroval lietadlom uprostred púšte. Zásoby vody mal sotva na osem dní, bol uprostred púšte odkázaný len sám na seba. Musel opraviť lietadlo a dostať sa domov, preč z púšte, kde ho nik nenájde, nik mu nepomôže. Uvažoval teda ako racionálne zmýšľajúci človek. No napokon ho predsa len v tej púšti niekto našiel. Ráno ho zobudil jemný hlások s posbou: „Prosím...nakresli mi ovečku!“ Šokovaný letec vstal a neveril vlastným očiam, keď videl malého plavovlasého chlapčeka, ktorý ho vážne pozoroval a neodpovedal na žiadne otázky. Len chcel nakresliť ovečku. Tak sa teda Antoine pustil do kreslenia. Nakreslil svoj prvý obrázok z detstva, slona vo veľhadovi. Slon bol však pre princa priveľký. Princa uspokojil až jeho štvrtý pokus o nakreslenie ovečky. Prvá bola chorá, druhá bol dokonca baran, tretia bola pristará, až piata bola presne taká, akú chcel. Bola to obyčajná debnička, v ktorej bola ovečka presne podľa princových predstáv. Takto sa teda letec zoznámil s malým princom.

Postupne ako sa spolu rozprávali, dostával letec odpovede na svoje otázky. Dozvedel sa, že malý princ pochádza z malej planétky na ktorej rastú len jednoduché kvetinky a baobaby a že každé ráno chodieva vymetať sopky. Antoine sa domnieval, že malý princ pochádza z asteroidu B612. Učili sa jeden od druhého. Malý princ spoznával veci na Zemi. Zistil ako funguje lietadlo alebo čo jedávajú ovečky. Antoine si zas vypočul princove príhody o namyslenej kvetinke, ktorú nechal samú na planétke a vybral sa navštíviť iné planéty. Na prvej stretol panovačného kráľa, na druhej bol samoľúby márnivec, tretiu obýval pijan, ktorý len utvrdil malého princa v presvedčení, že dospelí sú veľmi čudní. Štvrtá planéta patrila zaneprázdnenému biznismenovi, na piatej bol lampár, ktorý stále zažíňal a zhasínal lampu. Na tejto planétke by malý princ vedel žiť, lenže bola príliš maličká, bolo na nej len jedno miesto. Na predposlednej planéte, ktorú navštívil, stretol zemepisca, ktorý nikde nebol a nič nevidel. Len zaznamenával údaje, ktoré mu poskytli cestovatelia. Ale predsa len vedel princovi doporučiť jedno miesto, kam by sa mal ísť pozrieť. Planétu Zem. Vraj má dobrú povesť! Tak sa teda malý princ vybral na Zem a tvrdil: „Zem nie je hocijaká planéta. Je na nej stojedenásť kráľov (nezabúdajúc, prirodzene, na černošských kráľov), sedemtisíc zemepiscov, deveťstotisíc biznismenov, sedem a pol milióna pijanov, tristojedenásť miliónov márnivcov, to znamená asi dve miliardy dospelých.“ Malý princ dopadol na púšť v Afrike. Presne na tú, kde havaroval Antoine. Na svojej ceste stretol hada, kvetinu, skaly a líšku. So všetkými sa chvíľu porozprával, aby sa dozvedel čosi o Zemi a o ľuďoch.

Antoine sa s princom vydá hľadať vodu, keďže jej zásoby im dochádzajú. Napokon nájdu opustenú studničku, ktorá vôbec nevyzerala ako saharská, ale ako dedinská. Malý princ stále uvažoval o veciach na Zemi. Ľudia hľadajú všetko očami, „ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom“ , povedal malý princ a znovu si pomyslel na svoju kvetinku, ktorú nechal samú na planéte. Poprosil letca, aby mu nakreslil pre ovečku ešte náhubok, aby nezožrala jeho kvetinku. Keď uvidel malý princ jeho maliarske pokusy, iba sa zasmial a skritizoval ich. Ale potom dodal: „Och, bude to dobré, deti vedia ľahko pochopiť.“ Na nasledujúci deň malo byť výročie jeho dopadu na Zem a malý princ ho chcel stráviť presne na tom istom mieste, kde sa to stalo. Vysveľoval Antoineovi, že sa musí vrátiť domov, presne ako on, lebo je zodpovedný za svoju kvetinu, ale žiadal ho, aby nešiel s ním v noci na to miesto, lebo bude vyzerať ako by umieral. Ale on po uštipnutí hadom v tú noc nezomrel, len tu musel zanechať svoje telo, ktoré bolo príliš ťažké a jeho planétka príliš ďaleko, aby ho bral so sebou.

Celé letcovo rozprávanie je jeho spomienkou na malého princa po šiestich rokoch. Uvedomil si, že na ovečkin náhubok nenakreslil remienok a preto, len môžeme uvažovať, čo sa asi stalo na jeho planétke. „Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení... A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité!“

Idea : „Všetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale máloktorý z nich sa na to pamätá).“ píše sa v predslove knižky. Áno, presne o tomto je táto kniha. Je o tom, ako človek postupne dospieva, získava vedomosti, skúsenosti…stáva sa dospelým, no stráca nielen detskú naivitu a nevinnosť, ale aj fantáziu, skutočné hodnoty a zmysel života. Žije rýchlo, rozmýšľa racionálne a realisticky, neustále rieši problémy, je zahĺbený sám do seba a prestáva vnímať veci navôkol. Všetko príliš komplikuje a veci sú pritom také jednoduché. Ako keď malý princ s letcom našli studničku a malý princ povedal: „Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade…a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú. A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody...” Tá kniha je vlastne o tom akí by ľudia mali byť a na čo by nemali zabúdať. Malý princ nám pripomína detstvo, to nevinné a bezstarostné zmýšľanie detí, tú fantáziu a samozrejmosť, to jedinečné čaro, ktoré sa skrýva v každom dieťati, no postupne ho človek potlačí natoľko, akoby úplne zmizlo. Ale ono nezmizne, drieme v nás a čaká na to, kým ho prebudí niekto ako malý princ.