Ladislav Mňačko-život:
Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Detstvo a mladosť prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. V roku 1940 bol za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc väznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v baniach pri nemeckom Essene. V 1944. sa zapojil do partizánskeho skupiny a neskôr brigády J. Žišku.
Na konci vojny bol ťažko ranený. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1945, od vtedy do roku 1953 pôsobil ako redaktor v novinách(Rudé právo, Pravda). Od roku 1954-66 bol spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách. Po 1948. nadšene privítal komunizmus, stal sa prominentným novinárom. Od polovice 50-tych rokov sa postupne zbavoval naivných ideálov a dôvery k vládnucej strane. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V 1956. pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci, publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po novembri roku 1989.
Ladislav Mňačko-tvorba:
Mňačko vstúpil do sveta literatúry vydaním svojich prvých básnických zbierok, pod názvami Piesne ingotov (1950), Bubny a čineli (1954) a budovateľskými hrami Mosty na východ (1951) a Živá voda (1954). Postupne prechádza do žánrov prózy. Marxova ulica (1957) bola jednou z jeho prvých zbierok poviedok, ktorá má prvky autobiografie. Prvým dielom, ktoré malo značný ohlas bol román Smrť sa volá Engelchen (1959). Je to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina.
Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel. Mňačkov reportérsky život sa prejavil v politických reportážach Kde končia prašné cesty (1962) a Oneskorené reportáže (1963). V týchto dielach sa už obsah autorových diel mení z prokomunistického na kritický, odráža to jeho zmenu názorov a prebudenie sa zo sna, ktorý sa komunisti snažili vytvoriť. Neskôr prišiel románový pamflet Ako chutí moc (1968). Potom ako bol Mňačko vyhnaný do exilu písal prevažne po nemecky. Prvé dielo v exile mu vyšla esej Die siebente nacht. Erkantis und Auklage eines Komunisten - Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu (1968). O štyri roky neskôr mu vychádza dielo Súdruh Munchhausen (1972). Je to satirický román, ktorého dejový základ tvorí návšteva potomka baróna Prášila v našej krajine. Dielo by sa dalo nazvať ako odľahčená “Orwelliáda“, ktorá reaguje na absurditu 50. rokov a Novotného vlády, no najmä na obdobie normalizácie. Ďalšie diela Ladislava Mňačku: Die agressoren – Agresori (1968), Einer wird uberleben – Jeden prežije (1973), Die Festrede – Slávnostný prejav (1976), Der Gigant – Gigant (1978), Jenseits von Intourist – Na východ od Intouristu (1979), Der Tod des Ministers – smrť ministra (1972), Der Leuchtturm – Maják (1972), Der Vorgang – Niekto ma chce zabiť (1973).
Obsah diela:
Dielo Ladislava Mňačka „Ako chutí moc“ by sa dalo rozdeliť na dve časti – prítomnosť a minulosť. Prítomnosť má veľmi jednoduchý dej. Odohráva sa počas troch dní pohrebu štátnika. Fotoreportér Frank má urobiť niekoľko snímok do novín. Ako skúsený a vážený fotograf vie presne kedy má byť v smútočnej sieni, preto môže tieto dni stráviť voľnejšie. Postupne sa v pohrebnej sieni, ale aj mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho vyvolávajú spomienky. Minulosť má však oveľa zložitejší epický základ. Spomienky na mŕtveho sú podávané formou rôznych epizód z ich spoločného života. Nie je potrebné zmieňovať sa o všetkých, preto som vybral iba niekoľko, ktoré by mohli priblížiť charakter niektorej z hlavných postáv.
1.Už od mladosti boli Frank so štátnikom priateľmi. Frank mal dievča. Medzi nimi a mŕtvym neboli žiadne tajomstvá. Kúpavali sa spolu v potoku. Raz však k potoku Margita neprišla bol tam iba sám štátnik. Po chvíľke rozhovoru Frank zistil, že Margita ho so štátnikom podvádza. Strašne mŕtveho zbil. V nemocnici Franka vypočúvali, chceli aby svedčil proti priateľovi. Frank ale nič nepovedal, napriek tomu, že mal naňho ťažké srdce.
2.Počas povstania bol mŕtvy veliteľom partizánskeho oddielu. Raz v noci ich prepadli Nemci, všetkých zabili, okrem Franka, štátnika, Judity a jedného raneného. Chvíľu sa ukrývali, ale potom sa pridali k inej partizánskej skupine. Viedol ju Rus. Bola to lúpežná skupina, ktorá kradla jedlo a oblečenie sedliakom v okolí. Frank s mŕtvym s tým vnútorne nesúhlasili, no nemali prostriedky na to, aby s tým niečo urobili. Až raz prišiel deň, keď bola oslobodzovacia armáda blízko. Rus prikázal Frankovi, aby zabil nevinného sedliaka. To bola posledná kvapka, ktorú dokázal štátnik zniesť, skočil Rusovi na krk a prebral velenie nad skupinou. Vtedy bol chlap.
3.Keď sa mŕtvy stal šéfom kraja, kraj sa zmietal v problémoch. Musel riešiť veľa problémov. V jednej dedine zabarikádovali cestu a prestali plniť dodávky. Štátnik vzal sto chlapov a išiel tam. Keď zistili, že ľudia, ktorí blokujú cestu sú ženy, vzali palice a zbili ich po riti. Farára, ktorý ich nahuckal na vzburu vzali do mesta. Keď sa vrátil rozkázal vypnúť elektrinu v tej dedine. O chvíľu už neboli v dedine žiadne barikády a ani problém s dodávkami. V inej dedine mal tiež problém s dodávkami, tam pre zmenu neodstavil len elektrinu, ale aj telefón, autobusové linky a poštu. O tri dni prišli ľudia z dediny prosiť o znovuzavedenie všetkého. Trochu ich ešte ponaťahoval, no napokon dal všetko vrátiť do normálu. Taký bol, nepopustil, kým nemal potvrdenie o splnených dodávkach.
4.Mŕtvy už ako šéf kabinetu sa vrátil do krajského mesta otvoriť novú fabriku. Potom bola slávnosť. Po slávnosti zobral mŕtvy Franka k Judite. Judite bolo dievča, ktoré ho aj so svojou rodinou počas vojny ukrývalo. Všetci štátnika vrelo privítali a najsrdečnejšie starý doktor. Otvoril fľašu najlepšieho vína a popíjali. Mŕtvy pil najviac, až sa úplne opil. Potom vstal ako v tranze a bežal za ňou do jej izby, odkiaľ bolo počuť krik. Všetci tam bežali. Videli štátnika, ako leží nahý na Judite, ktorá má roztrhané šaty. Ona sa mu vytrhla a zatvorila sa do inej izby. Mŕtvy bežal ako bez zmyslov za ňou. Trápna scéna sa skončila tak, že do neho naliali ešte pohár koňaku a on zhasol, odišla z neho všetka energia. Po pár dňoch zavreli Juditu a celú jej rodinu. Frank sa nikdy nedozvedel, či to bola práca jeho priateľa, alebo v tom mal prsty niekto iný.
Charakteristika postáv:
Frank:
Príbeh je jeho spomínaním na mŕtveho štátnika, s ktorým bol spätý po celý život. Frank je prominentný fotoreportér už 20 rokov, má pocit menejcennosti, myslí si , že jeho povolanie a existencia sú absolútne nepotrebné. ...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja... .
Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci opovrhujú a majú ho za niktoša. Akú-takú dôstojnosť mu dáva len fotoaparát okolo krku, aj preto nenávidí svoje povolanie. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách, no myslia si o ňom, že je iba zberba, ktorá im kradne súkromie. On si to uvedomuje a vie, že nebyť jeho a fotoaparátu, nikto by o tých veľkých a slávnych nič nevedel. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Zo začiatku ho jeho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť a chuť stať sa slávnym sa stratila. Chcel zostať v anonymite, lebo videl , čo sláva vie urobiť s ľuďmi a čo im vie zobrať. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.
Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady, nedokázal robiť senzácie z vecí, ktoré mu boli blízke. Frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec.... “ – vynadal si, „ taká snímka ... .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť. Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. V mladosti voči svojmu priateľovi prechovával takú dôveru, že sa on so svojou priateľkou spolu s ním kúpavali nahí. Keď však zistil, že ho štátnik podviedol s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, avšak ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom ako sa odcudzili. Mŕtvy bol síce vždy prvý , ale to neznamenalo, že Frank bol pätolízač. Mal svoju dôstojnosť a zásady.
Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo. Býval som tvojím dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že ty si a zostaneš vždy prvý. Frank mal záľubu vo fotení druhej tváre slávnych. Mal doma bohatú zbierku fotografií, ktoré keby niekto našiel, Frank by už z väzenia nevyšiel. Zo začiatku sa bál fotiť prominentov v nepripravených pózach , no veľmi rýchlo zistil, že na neho nik nedáva pozor a môže fotiť kedy chce a koho chce.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc
Dátum pridania: | 16.02.2006 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Eliška Havlová | ||
Jazyk: | Počet slov: | 10 396 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 34.3 |
Priemerná známka: | 2.91 | Rýchle čítanie: | 57m 10s |
Pomalé čítanie: | 85m 45s |
Podobné referáty
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc | SOŠ | 2.9975 | 1635 slov | |
Ladislav Mňačko: Ako chutí moc | GYM | 2.9494 | 735 slov |