Problémy a konflikty:

V diele „Ako chutí moc“ sa autor sústreďuje hlavne na dva problémy: 1.Moc a jej vplyv na charakter človeka 2.Politická situácia v čase keď dielo vznikalo

V problémoch doby Mňačko kritizuje obdobie normalizácie, politických procesov a neobmedzenej vlády mocných straníckych funkcionárov. Autorovi sa nesúhlasí s faktom, že o umení môžu rozhodovať ľudia, ktorý sa mu vôbec nerozumejú. Nepáči sa mu, že mocný chcú za každú cenu meniť skutočnosť vo svoj prospech. Novinár, s ktorým bol Frank vtedy v meste na Neve, ten rozhovor opísal. Pravdaže, vyškrtli mu to. O tom, aký bol Lenin, predsa nebude rozhodovať nejaký senilný konteradmirál! Cenzori vedia, aký má byť! A ty, súdruh, nepokúšaj sa tu takým perfídnym spôsobom znižovať veľkosť revolúcie! Politické procesy odsudzuje v epizóde, kde zatvorili Juditinu rodinu. Nechápe ako môžu niekoho posadiť do väzenia za to, že vyslovil, alebo napísal vlastný názor. Dopisoval si s dávnym priateľom, ktorý emigroval do Izraela. V listoch ho otvorene informoval o všetkom, čo sa u nás robí.

Ak ste ho poznali, vite, že vedel byť veľmi ironický. Naivne sa domnieval, že u nás existuje čosi ako listové tajomstvo. Pravdaže, jeho listy zachytili, okopírovali, myslím, že to robili s celou korešpondenciou, ktorá prichádzala alebo odchádzala do tej krajiny. Pred súdom isté vety vytrhnuté zo súvislostí mohli naozaj zle pôsobiť. A nemohol poprieť, že ich napísal. Márne sa bránil, že v úplnom texte mali celkom iný zmysel. Vždy ho zahriakli. Písali ste? Napísali ste to? Priznávate sa? To stačí. Rozdrapenosť a nafúkanosť ľudí, ktorí boli pred pár rokmi ničím a zrazu sa stali čelní predstavitelia strany. Tvárili sa, že môžu žiť bez obmedzení, mimo zákona. Žranica sa začala pečenými pstruhmi. Frank sa čudoval. Bol čas hájenia, stanovili ho prísne zákony. Ale zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä nie pre tých, ktorý ich sami vymysleli a odhlasovali.

Hlavnú úlohu hrá však v tomto románe MOC – moc, ktorá dokáže pomáhať, ničiť, odstraňovať, ktorú možno využiť, alebo zneužiť. Mňačko píše, že nevie, či je moc dobrá alebo zlá, píše, že to aká je záleží od povahy človeka, ktorý s ňou pracuje. Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohý by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohý preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, ale tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba?

Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka. Prišiel si dnes vypiť na tvoju pamiatku a myslel to vážne. Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia. Tvrdí, že moc je veľmi silný omamný prostriedok, droga, ktorá po čase zlomí takmer každý charakter. Slabší charakter zlomí rýchlejšie, silný až po dlhšom čase. Poukazuje na to, že moc podobne ako droga sa po čase stane cieľom celého bytia a snaženia človeka, ktorý je s ňou spätý. Zhromažďuje jej stále viac a viac, má o ňu strach, bojí sa, že by o ňu mal prísť. Mňačko upozorňuje, že na moc treba byť pripravený, pretože ak sa niekto stane zrazu mocným nevie čo s ňou. Nevie ako ju použiť, môže napáchať viac zla ako dobra. Ľudia, ktorí sú pri moci robia chyby. Nikdy však nepripustia, že chybu mohli urobiť oni, vždy sú na vine tí druhí. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku, viesť, strážiť, trestať, ktorej nehodno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. V posledných rokoch už nedôveroval nikomu, všetci ho zradili, opustili, oklamali, podviedli, na nikoho sa nemohol spoľahnúť. Postupne sa od takýchto ľudí odvracajú všetci. Pre moc a peniaze sú ľudia schopní robiť čokoľvek, nechajú sa podplácať, dajú si hovoriť aký sú geniálny, utápajú sa vo vlastnej dokonalosti. Charakteristika moci by sa dala zhrnúť vetou: Moc ničí, a absolútna moc ničí absolútne.

Kompozícia a štýl:

Dielo „Ako chutí moc“ je román skladajúci sa z osemnástich kapitol. Takmer každá kapitola sa začína v prítomnosti a postupne cez Frankove spomienky prechádza do minulosti. Minulosť je zobrazená formou rôznych epizód. Dej románu je ohraničený udalosťou (trojdňový pohrebom), preto metóda, ktorou je román písaný sa nazýva rámcové rozprávanie. Štýl, ktorým je dielo napísané je beletristický. Román je politický pamflet – sám autor ho tak nazval. Román má aj historickú hodnotu, pretože pomerne presne podáva udalosti tej doby. Keďže Frank je novinár, môže symbolizovať autora, ktorý bol tiež novinár, dá sa dielo nazvať aj ako alegorické. Keď Frank symbolizuje autora, čiže postavu tej doby, mŕtvy štátnik tiež môže symbolizovať akéhokoľvek politika onej doby.

Tým, že štátnik nemá žiadne meno je možné, že ho autor použil ako symbol mocou zruinovanej osobnosti. Naturalistický jazyk je príznačný pre väčšinu Mňačkových diel. Nebráni sa používaniu vulgarizmov, čím dosahuje efekt reálnosti, pretože postavy rozprávajú ako by sa dalo očakávať od ľudí ich postavenia a vzdelania. ...počul tlmenú veliteľovu nadávku: zhasni ty hovädo. „Jebú?“ opýtal sa ranený znovu, zbytočne. „Áno.“ „Jebem mu boha! Jebem mu boha!“ uľavil si ranený....
Diele sa nájde málo dialógov a opisov, zato je ich tam mnoho prerozprávaných taktiež veľa Frankových úvah, čiže vnútorných monológov. Z básnických prostriedkov sa v románe nachádza veľa rečníckych otázok, ktoré vyslovuje predovšetkým Frank vo svojich úvahách nad životom. Dielu by sa dal prideliť aj prívlastok psychologické, pretože celkom dobre vystihuje premenu osobnosti spôsobenú mocou.

Citáty:
1. Kravata, je pravdaže, nevyhnutná pri jeho povolaní, ktoré už dávno znenávidel. Keď si ju viaže pociťuje dokonalú nepotrebnosť svojej existencie. Najlepšie sa cíti v hrubej farebnej košeli a v ošúchanej semišovej bunde.
2. A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, kaď si viazal uzol, kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti.
3. ...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja... .

4. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých.
5. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
6. väčšiu radosť mal z vyfotografovanej srny či rybárika na konári vŕby ako zo svojej podoby na snímke. Iných fotografoval rád, keď im to robilo radosť.
7. Mal fantáziu. Jeho snímky i série sršali vynachádzavosťou a vtipom. Bol všade, kde sa čosi zbehlo. Mal rád rušný život, plný drám a zvratov, chcel ho zachytiť v jeho neopakovateľnosti.
8. Keď nemal zameraný objektív nemusel sa nikto pred ním pretvarovať, je to zvláštne, ako ľudia, vtedy takí opatrní na každé slovo, hovorili pred šoférmi a fotografmi bez zábran o všetkom, Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich druhej tváre.

9. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.
10. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo.
11. Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný. Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov.
12. Ale v tých pohnutých revolučných časoch bol napriek omylom a chybám chlapom na mieste , plným nezničiteľnej energie, elánu- a napriek niekedy zbytočnej tvrdosti - aj rozhľadu a ľudského pochopenia. Neskoršie mal naporúdzi oveľa väčšie možnosti aj prostriedky. Ale to už nebol ten chlap.

13. Boli s Frankom intímnymi , dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom , neoficiálnym poradcom , jeho čiernym i bielym svedomím.
14. Prestal ho navštevovať aj vo vile na námestí. Necítil sa v Margitinej prítomnosti dobre. Nechcel byť štatistom v komédii, ktorá sa mu pred očami rozvíjala. Margita nebola hocikto, bol im za svedka na sobáši, čože, to nič , ale boli tu staršie a tuhé putá.
15. Ale on, Frank , ho poznal aj iného, keď sa ešte nebál, keď vyhlásil o sebe záväzne a hrdo : Môj život je revolúcia a revolúcia je môj život . Frank si márne láme hlavu. Nikdy sa už nedozvie, kedy ten mŕtvy zjednodušil základné heslo svojho života na : Ja som revolúcia a revolúcia som ja.
16. Zosnulý býval veliteľom jedného z najlepších partizánskych odriadov, aké v povstaní bojovali. Odvážny, uvážlivý a pokojný v každej situácii. Z každej , i beznádejnej vedel nájsť východisko.

17. Bol rozhodnutý. Bol i panovačný . Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im Nemci vpadli do boku zato, že im zlyhala stráž.
18. frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec.... “ – vynadal si, „ taká snímka ... .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť.
19. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť.
20. Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek . Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal. Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča.
21. Frank si rád vypil, ale nie vždy a s každým, sedieť pri najlepšom koňaku a nemať si pritom čo povedať , to je najväčšia otrava.
22. Tvoj život je nie môžem, tvoj život je musím, smiem a mám.

23. Stačilo, že ju má, kým to s ňou bolo nové, vzácne a neisté priťahovala ho znovu a znovu, potom sa stala jeho vlastníctvom. Začal ju zanedbávať, nepochopil, že takú ženu nemožno zanedbávať.
24. Táto ho chcela celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím. Kariéru ? Lesk ? Postavenie? Neobmedzené prostriedky ? Isteže, ale aj jeho celého, a to nejde. To bol zase jej omyl. Zazlievala mu asi, keď prišiel domov z ďalekej cesty ustatý na smrť, zatiaľ čo ona čakala. Mal sa na ňu vždy usmievať, vždy ju hladkať , rozmaznávať, vždy milovať, .....
25. „ Nič neznesie. Vždy sa to takto skončí. Prepáčte, vypite si , ja sa ešte musím o neho postarať. “ Nežná, pozorná manželka ..... ponížila ho, zosmiešnila pred dávnym druhom, ktorý ho poznal aj inakšieho. To chcela.
26. Teda tak ? Frankovi signalizovalo čosi v alkoholom načatej hlave, neblbni, odíď, toto nie je nič pre teba, tu nemáš čo hľadať. Ale neodišiel, sadol si, páčila sa mu, čertovsky sa mu páčila a čo tam po ostatnom.
27. Mala som Vás v hrsti Frank. Mohla som Vás zničiť. Stačilo len čosi naznačiť. Ste hrdý na to, že vidíte všetko. Vtedy v tom lese ste si mysleli, že Vás nik nevidí. Tí, čo mali vidieť, nevideli, ja som videla, Frank.

28. Namiesto mikrofónov bude fotografovať stroje, stroje a ešte nejakú tvár pri nich. Bude cvakať ako cvakal, pracovne sa nič nezmení. Ale inak sa zmení všetko. Aj medzi fotografmi sú prominenti a Frank bol dlho jedným z nich , ba čo viac bol na čelnom mieste. Už nebude. To sa zmení. Frank to cítil už dlhší čas a tuší, že toto je jeho posledný štátny pohreb.
29. Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu umrtia. Prinajmenej verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.

30. Novinár, s ktorým bol Frank vtedy v meste na Neve, ten rozhovor opísal. Pravdaže, vyškrtli mu to. O tom, aký bol Lenin, predsa nebude rozhodovať nejaký senilný kontreadmirál! Cenzori vedia, aký má byť! A ty, súdruh, nepokúšaj sa tu takým perfídnym spôsobom znižovať veľkosť revolúcie!
31. Frank nepochopil hneď, čo tým chcel povedať. Keď mu svitlo, očervenel. Teda kúpiť si ho chce? Chce si takýmto spôsobom vykúpiť jeho mlčanie? Možno ľutuje, že ho nedal vtedy hneď zavrieť. Teraz to už nemôže urobiť, tak chce svoju chybu napraviť inak. Chce si ho kúpiť... .
32. Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale kaď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov – spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.