33. Viedol štrajky. Poburoval ľud na námestí. Chceli ho kúpiť, umlčať, diskreditovať. Nenávideli ho, ale museli ho rešpektovať. Bol všade kde, sa žiadalo chlapov. Keď sa veľké európske vraždenie skončilo, nasadzovali ho vždy tam, kde horelo. Bol komisárom pre obnovu železníc. Bol prísediacim pri zvláštnych súdoch. Bol splnomocnencom pre výkup. Domov vtedy chodieval len kedy-tedy, na skok, funkcie zožrali všetok jeho čas.
34. Velikáni padli, už mu nijaký kmeň nezacláňal slnko. Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. to znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána možno podťať. Tam kdesi sa musí začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti.
35. Ľahko je sa zopsuť, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on. Ťažko je nezopsuť sa.
36. Je neuveriteľné, ako sa za podobných historických situácií opakujú tie isté chyby. Od čias lovcov mamutov. Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chce uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali.

37. Každý je nepriateľ... každý je potenciálnym zradcom. Človek je od prírody zlá, predajná kreatúra. Vašou povinnosťou je prichytiť ho pri čine. Neverte nikomu. Neverte priateľom, neverte bratovi, neverte vlastnej žene. Sami skúmajte každú svoju myšlienku, každý svoj čin. Pochybnosť, zakolísanie sa v našich podmienkach už rovná zrade!
38. A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy...
39. Žranica sa začala pečenými pstruhmi. Frank sa čudoval. Bol čas hájenia, stanovili ho prísne zákony. Ale zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä nie pre tých, ktorý ich sami vymysleli a odhlasovali.

40. Dopisoval si s dávnym priateľom, ktorý emigroval do Izraela. V listoch ho otvorene informoval o všetkom, čo sa u nás robí. Ak ste ho poznali, vite, že vedel byť veľmi ironický. Naivne sa domnieval, že u nás existuje čosi ako listové tajomstvo. Pravdaže, jeho listy zachytili, okopírovali, myslím, že to robili s celou korešpondenciou, ktorá prichádzala alebo odchádzala do tej krajiny. Pred súdom isté vety vytrhnúté zo súvislostí mohli naozaj zle pôsobiť. A nemohol poprieť, že ich napísal. Márne sa bránil, že v úplnom texte mali celkom iný zmysel. Vždy ho zahriakli. Písali ste? Napísali ste to? Priznávate sa? To stačí.
41. Nie jeho opustili, on odkopol všetkých, ktorým na ňom záležalo, ktorí ho mali radi, ktorí si ho vážili.
42. Ovládal kraj vypínaním elektriny. Je to iste lepšie ako bajonetmi. Okrem toho predsedal na schôdzach, poradách, gremiálkach, spisoval správy, hlásenia, chodil do terénu, vo dne v noci bol na nohách, málo vtedy spával, všade čosi viazlo, volalo po zákroku, po pomocnej ruke, po rozumnom riešení. Vtedy býval chlap.
43. Kamaráti. Stará partia. Šli s ním a šli za ním. Bol vždy uznávaným, rešpektovaným vodcom. Nikto mu neupieral právo na to postavenie, vyvinulo sa prirodzene, samo.

44. Dobre, to vedel Frank pochopiť. Ale ako on sám k tomu príde? Ale vedel, pravdaže aj to, pridlho sa motal medzi pozlátenými, hoci vždy sedával len na krajíčku stola, čosi z tej pozlátky sa obtrelo aj na neho. Bol to krutý, ale oprávnený odsudok. Vydedili ho. Aj jeho vydedili, nielen niekdajšieho veliteľa. Frank sa prichytil ako si nahlas šepká. Šepkal si nad obrázkom: vrana s pozlátenými nohami... k svojim sa vrátiť nemôže. A medzi pávmi je a ostane vranou... .
45. Darmo si nahováral, že ten mŕtvy bol niktoš, s ktorým sa netreba zaoberať, že ho prezrel už dávno a už dávno zatratil, že je mu celkom ľahostajný, že sa dožil konca, aký si zaslúžil. Rozumom to uznával, ale človek sa neskladá len z rozumu, človek sa okrem iného skladá aj zo svojej minulosti a Frankova minulosť bola neodmysliteľná od toho mŕtveho, prežili spolu priveľa, nemalo by nijaký význam popierať to...
46. Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo. Býval som tvojím dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že ty si a zostaneš vždy prvý.

47. Bál si sa. Bál si sa stále väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. ... Myslel si si, že viac moci v rukách - väčšia istota ? Preto si sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu moc, preto si neraz málo dôstojnými prostriedkami upevňoval dobyté postavenie.
48. Sláva opíja, sláva je silným omamným prostriedkom. Pre svoju slávu viedli vladári národy do boja, do víťazstva alebo do skazy, pre slávu, popularitu, publicitu sú ľudia schopní urobiť čokoľvek. Sláva je zárukou nesmrteľnosti, a nesmrteľnosť je ešte stále čímsi, čo mátoží v hlavách ľudí, ak sa cítia čímsi výnimočnými.
49. Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohý by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohý preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, ale tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba? Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka. Prišiel si dnes vypiť na tvoju pamiatku a myslel to vážne. Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.
50. Ty si si zvolil svoju cestu. Krutú cestu. Možno najkrutejšiu. Cestu ohromného vypätia – do ničoty. A bdejúci má len jedinú odpoveď, neuspokojivú: MOC KOROMPUJE.

51. Galovičove prejavy sú stále rovnaké. Fádne, suché, frázovité. Zrejme mu ich už roky píše ten istý človek. Frank nevie kto, ale nijaký lúmen to nie je. Galovič vždy mobilizuje. Aj tu bude mobilizovať.
52. Len on sa mohol Galovičovi postaviť, len on sa s ním mohol vysporiadať. Bolo známe, že sa už dávno nenávidia. Pokladali ich za dvoch kohútov na jednom smetisku. Muselo raz medzi nimi dôjsť k prudkej zrážke, to cítili všetci.
53. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí?
54. Napokon, o mŕtveho vôbec nejde, keď ide o autoritu kresla, v ktorom sedel. O autoritu funkcie. Kreslo je mŕtve, nech žije kreslo! O kresle len dobre!
55. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy. Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť.

Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ.
56. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu. Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám.
57. Galovič bol stroj na drvenie ľudí. Muž s absolútnou, žulovou morálkou. Bez kazu, bez chyby. Galovič sa nikdy nevyvyšoval nad iných, nenahováral si, že je výnimočný. A predsa bol súhrn jeho cností výnimkou. Galovič bol výnimočný muž.
58. Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné.
59. Odhaliť. Usvedčiť. Zneškodniť! Galovič mal veľmi úzky slovník.