Autor: Joseph Heller sa narodil 1. mája 1923 v Brooklyne, vyštudoval na newyorskej univerzite, doktorát získal na Kolumbijskej univerzite a Fulbrightovo štipendium mu umožnilo študovať v Oxforde. Román Hlava XXII (Catch XXII) písal deväť rokov. Joseph Heller vydal svoj román v roku 1961. V priebehu jedného roka román zaznamenal desať vydaní a niekoľko rokov sa udržal na listine bestsellerov.
O Hlave XXII sa písalo v recenziách : "Najlepší americký román, ktorý vyšiel o druhej svetovej vojne ..." (The Nation), " ..apokalyptické majstrovské dielo ..." (Chicago Times), "Absolútne .. znepokojujúci pohľad do širšieho zápasu dneška - zápasu o prežitie ľudstva .. " (Richmond Times Dispatch), "streštený, nádherný, a predsa kruto triezvy príbeh, napísaný s dômyslom a
fantáziou ..." (Newsday).

Okrem toho je autorom hry Bombardovali sme New Haven (We Bombed in New Haven), ktorá vyšla v roku 1968, a románu Niečo sa stalo (Something Happend) z roku 1974.

Hlava 22
Útvar: satirický, protivojnový román

Téma: humorné až sarkastické zobrazenie života amerických vojakov počas II. svetovej vojny na ostrove Pianosa (fiktívny ostrov) a dokument najviac vojenský – Hlava XXII:
„Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starostlivosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli by ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol bláznom, keby išiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať; lenže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo zahvízdal.“

Idea: nezmyselnosť vojny, ironický pohľad dovnútra vojenskej mašinérie

„Vedel všetko aj o tejto vojne, len jedno mu nebolo jasné, prečo by mal zomrieť Yossarian a desiatnik Snark by smel vojnu prežiť, alebo prečo by mal zomrieť desiatnik Snark, a Yossarian by ju smel prežiť. Bola to hnusná a špinavá vojna a nebyť nej, Yossarian si mohol pokojne žiť – možno donekonečna. Len zopár jeho krajanov by obetovalo svoje životy zato, aby zvíťazili, a nijako netúžil byt jedným z nich. Žiť, čí nežiť, tak stála otázka, a ani Clevinger si netrúfal správne na ňu odpovedať. Dejiny si nežiadali Yossarianov predčasný skon, spravodlivosť by sa bola bez toho zaobišla, pokrok by sa tým neurýchlil, na víťazstvo to nemalo nijaký vplyv. Smrť bola nevyhnutná, avšak koho smrť zasiahne bolo vecou náhody, a Yossarian by sa bol ochotne stal obetou hocičoho iného, len nie náhody. Ale vojna je už taká. Jediné, čo sa jej dalo pripísať k dobru, bolo, že dostávali dobrý žold a deti sa vymaňovali spod zhubného vplyvu svojich rodičov.“

Jazyk: veľa expresívnych výrazov, vulgarizmov, autor využíva dlhé súvetia, ktoré podčiarkujú absurditu a prechádza jedinou vetou viac súvislostí:

„Yossarian jasne chápal nádhernú logiku hlavy XXII. Jej formulácie na seba nadväzovali s precíznosťou, ktorá lahodila oku a zároveň šokovala ako dobré moderné umenie, hoci si Yossarian chvíľami nebol istý, čí ju celkom chápe, práve tak, ako si nebol istý dobrým moderným umením, alebo muchami, ktoré Orr videl v Applebyho očiach.“

Kompozícia: román je členený na 42 kapitol nazvaných väčšinou podľa postáv, ktoré opisujú.

Postavy: Dali by sa rozdeliť na hlavné (Yossarian, Orr, Milo...) a vedľajšie, doplňujúce dej. Mnohé postavy zosobňujú pokrytectvo a alibizmus (doktor Daneeka nechce posielať vojakov posielať domov, aby si nepohneval armádu. Velitelia sa na ňom vyvŕšia kvôli inému lekárovi a spravia z neho mŕtvolu). Odhaľuje hlúposť vojenských veliteľov (Scheisskopf). Autor čerpal z vlastnej skúsenosti, pretože sa zúčastnil bojov v Taliansku ako bombometčík. Mnohé črty postáv sú hyperbolizované, ale majú silný reálny základ.

Autor využíva iróniu, satiru, situačnú komiku a humor (čierny a často šibeničný) a pomocou tohto všetkého sa mu darí dosiahnuť to, čo chcel. Tento román vzbudzuje názor, že vojna je nezmysel. Tak ako je nezmyselná celá „Hlava XXII", tak sú nezmyselné aj všetky rozkazy nadriadených. Heller nezobrazuje konflikt americký vojak vs. nepriateľ ale vojak vs. armáda. Hlavný hrdina je nie je vôbec hrdina, vojna je zobrazovaná len okrajovo. Dôležité je konanie postáv na pozadí ohrozenia, nie tragika vojny. Dá sa povedať, že všetky postavy sú istým spôsobom vojnou postihnuté. Ani nie tak po fyzickej ale skôr po psychickej stránke.

Yossarian: hlavný hrdina, je nespokojný s vojnou. Má teóriu, že ho chce niekto zabiť, ktorá je však na pozadí vojny absurdná:

„Chcú ma zabiť,“ vyhlásil Yossarian pokojne.
„Nikto ta nechce zabiť,“ kričal Clevinger.
„Tak prečo na mňa strieľajú?“ namietal Yossarian.
„Strieľajú na každého,“ odvetil Clevinger, „Chcú zabiť všetkých.“
„A aký je v tom rozdiel?“

Yossarian si žil na Pianose celkom pokojným životom okrem času, keď lietal. Alebo jeho letku nebombardoval Milo na prianie Nemcov. Keď sa mu chcelo mohol vypadnúť do nemocnice a nič nezdôvodňovať. Musel cenzurovať listy kvôli hlave XXII.

„Smrť všetkým prívlastkom, vyhlásil jedného dna, a z každého listu, ktorý sa mu dostal do rúk, zmizli všetky príslovky a prídavné mená. Nasledujúceho dna vypovedal vojnu všetkým spojkám. O deň neskôr dosiahol vrchol tvorivého rozmachu; v listoch začiernil všetko okrem spojok ´a´ a ´i´. cítil, že sa mu podarilo zvýšiť v listoch dynamické intralineárne napätie, a správa tak nadobudla oveľa všeobecnejší ráz.“