Joseph Heller: Hlava XXII

Autor: Joseph Heller sa narodil 1. mája 1923 v Brooklyne, vyštudoval na newyorskej univerzite, doktorát získal na Kolumbijskej univerzite a Fulbrightovo štipendium mu umožnilo študovať v Oxforde. Román Hlava XXII (Catch XXII) písal deväť rokov. Joseph Heller vydal svoj román v roku 1961. V priebehu jedného roka román zaznamenal desať vydaní a niekoľko rokov sa udržal na listine bestsellerov.
O Hlave XXII sa písalo v recenziách : "Najlepší americký román, ktorý vyšiel o druhej svetovej vojne ..." (The Nation), " ..apokalyptické majstrovské dielo ..." (Chicago Times), "Absolútne .. znepokojujúci pohľad do širšieho zápasu dneška - zápasu o prežitie ľudstva .. " (Richmond Times Dispatch), "streštený, nádherný, a predsa kruto triezvy príbeh, napísaný s dômyslom a
fantáziou ..." (Newsday).

Okrem toho je autorom hry Bombardovali sme New Haven (We Bombed in New Haven), ktorá vyšla v roku 1968, a románu Niečo sa stalo (Something Happend) z roku 1974.

Hlava 22
Útvar: satirický, protivojnový román

Téma: humorné až sarkastické zobrazenie života amerických vojakov počas II. svetovej vojny na ostrove Pianosa (fiktívny ostrov) a dokument najviac vojenský – Hlava XXII:
„Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starostlivosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli by ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol bláznom, keby išiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať; lenže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo zahvízdal.“

Idea: nezmyselnosť vojny, ironický pohľad dovnútra vojenskej mašinérie

„Vedel všetko aj o tejto vojne, len jedno mu nebolo jasné, prečo by mal zomrieť Yossarian a desiatnik Snark by smel vojnu prežiť, alebo prečo by mal zomrieť desiatnik Snark, a Yossarian by ju smel prežiť. Bola to hnusná a špinavá vojna a nebyť nej, Yossarian si mohol pokojne žiť – možno donekonečna. Len zopár jeho krajanov by obetovalo svoje životy zato, aby zvíťazili, a nijako netúžil byt jedným z nich. Žiť, čí nežiť, tak stála otázka, a ani Clevinger si netrúfal správne na ňu odpovedať. Dejiny si nežiadali Yossarianov predčasný skon, spravodlivosť by sa bola bez toho zaobišla, pokrok by sa tým neurýchlil, na víťazstvo to nemalo nijaký vplyv. Smrť bola nevyhnutná, avšak koho smrť zasiahne bolo vecou náhody, a Yossarian by sa bol ochotne stal obetou hocičoho iného, len nie náhody. Ale vojna je už taká. Jediné, čo sa jej dalo pripísať k dobru, bolo, že dostávali dobrý žold a deti sa vymaňovali spod zhubného vplyvu svojich rodičov.“

Jazyk: veľa expresívnych výrazov, vulgarizmov, autor využíva dlhé súvetia, ktoré podčiarkujú absurditu a prechádza jedinou vetou viac súvislostí:

„Yossarian jasne chápal nádhernú logiku hlavy XXII. Jej formulácie na seba nadväzovali s precíznosťou, ktorá lahodila oku a zároveň šokovala ako dobré moderné umenie, hoci si Yossarian chvíľami nebol istý, čí ju celkom chápe, práve tak, ako si nebol istý dobrým moderným umením, alebo muchami, ktoré Orr videl v Applebyho očiach.“

Kompozícia: román je členený na 42 kapitol nazvaných väčšinou podľa postáv, ktoré opisujú.

Postavy: Dali by sa rozdeliť na hlavné (Yossarian, Orr, Milo...) a vedľajšie, doplňujúce dej. Mnohé postavy zosobňujú pokrytectvo a alibizmus (doktor Daneeka nechce posielať vojakov posielať domov, aby si nepohneval armádu. Velitelia sa na ňom vyvŕšia kvôli inému lekárovi a spravia z neho mŕtvolu). Odhaľuje hlúposť vojenských veliteľov (Scheisskopf). Autor čerpal z vlastnej skúsenosti, pretože sa zúčastnil bojov v Taliansku ako bombometčík. Mnohé črty postáv sú hyperbolizované, ale majú silný reálny základ.

Autor využíva iróniu, satiru, situačnú komiku a humor (čierny a často šibeničný) a pomocou tohto všetkého sa mu darí dosiahnuť to, čo chcel. Tento román vzbudzuje názor, že vojna je nezmysel. Tak ako je nezmyselná celá „Hlava XXII", tak sú nezmyselné aj všetky rozkazy nadriadených. Heller nezobrazuje konflikt americký vojak vs. nepriateľ ale vojak vs. armáda. Hlavný hrdina je nie je vôbec hrdina, vojna je zobrazovaná len okrajovo. Dôležité je konanie postáv na pozadí ohrozenia, nie tragika vojny. Dá sa povedať, že všetky postavy sú istým spôsobom vojnou postihnuté. Ani nie tak po fyzickej ale skôr po psychickej stránke.

Yossarian: hlavný hrdina, je nespokojný s vojnou. Má teóriu, že ho chce niekto zabiť, ktorá je však na pozadí vojny absurdná:

„Chcú ma zabiť,“ vyhlásil Yossarian pokojne.
„Nikto ta nechce zabiť,“ kričal Clevinger.
„Tak prečo na mňa strieľajú?“ namietal Yossarian.
„Strieľajú na každého,“ odvetil Clevinger, „Chcú zabiť všetkých.“
„A aký je v tom rozdiel?“

Yossarian si žil na Pianose celkom pokojným životom okrem času, keď lietal. Alebo jeho letku nebombardoval Milo na prianie Nemcov. Keď sa mu chcelo mohol vypadnúť do nemocnice a nič nezdôvodňovať. Musel cenzurovať listy kvôli hlave XXII.

„Smrť všetkým prívlastkom, vyhlásil jedného dna, a z každého listu, ktorý sa mu dostal do rúk, zmizli všetky príslovky a prídavné mená. Nasledujúceho dna vypovedal vojnu všetkým spojkám. O deň neskôr dosiahol vrchol tvorivého rozmachu; v listoch začiernil všetko okrem spojok ´a´ a ´i´. cítil, že sa mu podarilo zvýšiť v listoch dynamické intralineárne napätie, a správa tak nadobudla oveľa všeobecnejší ráz.“
Clevinger: „...bol jeden z tých, čo majú plnú hlavu múdrosti a ani zamak rozumu; ... Slovom bol to chumaj.“ – Bol presvedčeným idealistom, ktorý zamdlieval od pobúrenia pri každom prejave rasovej diskriminácie. O literatúre vedel všetko, iba to nie, že môže byt pre človeka aj potešením.“

Havermeyer: „Harvermeyer bol skutočne ich najlepším bombometčíkom, ale mal vo zvyku lietať priamo a bez uhýbania od štartu po ciel a ešte ďaleko zaň, a pozorovať, ako padajúce bomby zasahujú ciel a explodujú v oranžových zábleskoch, ktoré prenikajú zvíjajúcimi sa mračnami dymu a trosiek, prevaľujúcich sa po oblohe v obrovských čiernych a sivých gundžiach. Harvermeyer donútil na smrť vydesené posádky šiestich lietadiel sedieť nehybne ako drevené panáky, kým on s hlbokým záujmom sledoval, ako bomby padajú, a nemeckým delostrelcom pod nimi poskytoval takto fúru času, aby si mohli pohodlne vybrať ciel, nastaviť zameriavače a stlačiť kohútiky, čí vypínače, čí odpaľovacie šnúry, alebo čo to tam, dočerta, vlastne stláčali, keď chceli zabiť ľudí, ktorých vôbec nepoznali. Harvermeyer bol vedúci bombometčík, ktorý vždy zasiahol ciel.“

Doktor Daneeka: sebecký a egocentrický hypochonder
„Viem, že je vojna. Viem, že veľa ľudí musí trpieť, aby sme zvíťazili. Ale prečo mám byt jedným z nich? Prečo si radšej nezavolajú niektorého z tých starých chrenov, čo verejnosti neustále omieľajú, aké veľké obete je pripravená priniesť medicína? Nechcem prinášať obete. Chcem len zarábať.“

Hladný Joe: „ Bol pološialený vycivený úbožiak; jeho zvädnutá tvár bola samá kosť a koža, pod ktorou mu na prepadnutých sluchách pošklbávali poskrúcané žily ako rozsekané hady, bola to znivočená, starostami rozrytá tvár, popolavá ako opustené banícke mestečko. Hladný Joe nejedol, ale hltal; okrem toho si ustavične obhrýzal nechty, zajakával sa, zadúšal sa, škriabal sa, potil sa, slintal a poskakoval sem a tam ako pomätený.“

„Hladný Joe už nebol schopný znášať to nekonečné čakanie na prepúšťací rozkaz a zakaždým, keď si odlietal ďalší operačný turnus, menil sa v trosku. ... Ráno potom vyliezal zo stanu celý vyžmýkaný, vydesený a týraný neurčitými výčitkami, ľudský vrak, nebezpečne rozkolísaný na pokraji zániku.“

McWatt: „McWatt bol zrejme najväčší blázon z celej letky, pretože bol celkom normálny a predsa sa mu vojna ešte nezhnusila.“

Poručík Scheisskopf: „Poručík Scheisskopf bol ctižiadostivý, nerozumel žartu, službu bral veľmi vážne a úsmev na tvári sa mu zjavil len vtedy, keď sa dopočul, že niektorého z jeho rivalov, dôstojníkov na leteckej základni v Santa Ane, postihla nejaká zdĺhavá choroba...“

Jediné, čo ho zaujímalo boli vojenské prehliadky, ktoré všetci nenávideli, dokonca aj dôstojníci. Autor ho viac-menej charakterizuje menom(z nemčiny – preklad nemôžem zverejniť). Na vysoký post sa neskôr dostane len náhodou. Všetci ho brali len ako hlupáka a nakoniec všetkým velí a nariadi pochodovať...

Mjr. Major Major: jeho existencia, tak ako jeho meno, sa podobá na nepodarený žart. Meno Major mu dal jeho otec, ktorý klamal jeho matke, keď po pôrode umierala, že ho pomenoval Caleb ako si priala. Podobá sa na Henryho Fondu a získa nutkanie ospravedlňovať sa každému, kto si ho zmýli, že ním naozaj nie je. Armádny počítač mu omylom pridelí hodnosť majora. Odmala ho spoločnosť odmieta – deti lebo si myslia, že ich zradil, keď pri nástupe do školy zistia jeho pravé meno (Major a nie Caleb ako si myslel, že sa volá); dospelí, lebo sa podobá na Fondu; a nakoniec aj vojaci, pretože náhle získa hodnosť majora.

Milo Minderbinder: „Bola to tvár neochvejného poctivca, ktorý by nikdy vedome neporušil morálne princípy, ktoré sú základom jeho statočnosti, tak ako by sa nikdy nedokázal premeniť na ohavnú ropuchu. Ošmeknúť každého, kto sa dá, vôbec nie je hriechom – to bol jeden z jeho hlavných morálnych princípov.“

Nately: chlapec bohatých rodičov. Najprv sa mu na Pianose nepáči, ale potom spozná prostitútku, do ktorej sa zaľúbi. Ona od neho za noc požaduje obrovskú sumu. Zahráva sa s ním a on z nej šalie. Aby mu spravila napriek spáva aj s kapitánom Blackom, ktorý ho tým podpichuje pri každej príležitosti. Nately ju však raz vyslobodí od sexu chtivých dôstojníkov a nechá ju vyspať. Ona sa ráno zobudí šialene zaľúbená do Natelyho. Nately ju odrazu berie ako cudnú ženu, nedovolí priateľom vidieť ju nahú. Robí všetko preto, aby čo najdlhšie zostal v armáde a z veľkého poctu náletov má radosť.

Dunbar: má zaujímavé teórie o dĺžke života. Bol najlepším Yossarianovým priateľom. Na konci príbehu „zmizne“. Autor poskytuje len túto informáciu.

„Dunbar mal Clevingera rád, pretože Clevinger ho rozčuľoval a čas sa pri tom pekne vliekol.“
„Dunbar zbožňoval streľbu na asfaltové holuby, pretože každá minúta tam bola pre neho peklom a čas sa pritom veľmi pekne vliekol. Raz vyrátal, že jediná hodina na strelnici s ľuďmi ako Havermeyer a Appleby sa rovná skoro jedenásťkrát sedemnástim rokom.“

Generál Dreedle: patrí k postavám, ktoré nijak nezasiahol zápas o vlastnú existenciu, a preto nerobí celý deň nič, len premýšla ako sa nedostať pod Peckemovo velenie. Má užasne krásnu ošetrovateľku, ktorou dráždi svojho zaťa. Ten sa jej samozrejme nemôže ani dotknúť, keď si z vypočítavosti vzal Dreedlovu dcéru.

Plukovník Cathcart: bol ten istý prípad, len ten sa zase snažil získať povýšenie od Dreedla a všemožne sa mu vtieral, čo nevzbudzovalo sympatie. Dosť ho pohoršilo, keď sa od kaplána dozvedel, že mužstvo sa modlí k rovnakému Bohu ako dôstojníci. Stelesňuje všetky negatívne vlastnosti veliteľa. Nič nepočuje, nič nevidí, len seba v uniforme generála.

Plukovník Cargill: „Plukovník Cargill, Peckemov expert na maléry, bol mocný, červenolíci chlap. Pred vojnou bol šikovným, tvrdým a agresívnym obchodným manažérom. A to veľmi zlým obchodným manažérom. Plukovník Cargill bol takým nemožným obchodným manažérom, že sa o jeho služby bili firmy, ktoré kvôli daniam potrebovali vykázať straty. Po celom civilizovanom svete, od newyorského Battery Parku až po Fultonovu ulicu, ho poznali ako spoľahlivého odborníka na rýchle dosiahnutie daňových odpisov. Jeho požiadavky boli veľké, pretože u niektorých firiem nebol bankrot až taký jednoduchý. Musel sa prehrýzť celou organizáciou odvrchu až nadol, a keď mala firma ešte aj nejakých spojencov vo Washingtone, bolo naozaj umenie prísť o peniaze. Vyžadovalo si to celé mesiace tvrdej práce a starostlivého plánovania chýb. Bolo treba všetkých popremiestňovať, zdezorganizovať, všetko poriadne pomotať, nazrieť do každej škáry a pritom si nič nevšimnúť; a keď už začal dúfať, že je pri cieli, vláda im darovala jazero, čí les alebo naftové pole a všetko im pokazila...“

„Bol by som tým posledným plukovníkom na svete, ktorý by vám chcel prikazovať, aby ste išli na tú estrádu a dobre sa tam zabávali. Želám si však, aby každý z vás, okrem chorých v nemocnici, šiel ihneď na tú estrádu a dobre sa tam zabával, a to je rozkaz!“

Doktor Stubbs: protiklad doktora Daneeku.
„Mohli by ste mi vysvetliť, načo je tu pri letke lekár? ... Ak mi sem príde nejaký maród preradím ho na zem,“ vyhlásil doktor Stubbs. „Kašlem na to, čo povedia.“
„Nemôžete nikoho preradiť,“ pripomenul mu Dunbar. „Nepoznáte rozkazy?“
„Dám mu injekciu, až si sadne na riť, a bude to vybavené. ... Myslia si, že môžu zakázať maródovanie. Hovädá. ... Kedysi som mal takú radosť, keď som niekomu zachránil život. Teraz uvažujem, aký to má vlastne zmysel, keď všetci musia aj tak pomrieť.“

Kapitán Black: veľmi škodoradostný a protivný muž. Jeho najväčším počinom bolo Slávne Križiacke Ťaženie za Prísahu Oddanosti. Všetko to začalo smrťou majora Dudlutha, ktorého mali muži veľmi radi. Na jeho miesto si Black urobil nárok a čakal, kedy ho vymenujú. Cathcart vymenoval majora Majora pretože bol v letke jediný nadbytočný major. Black neskrýval rozhorčenie a rozširoval o Majorovi, že je komunista. Napadla mu úžasná myšlienka podpisovania prísah oddanosti. Každý, kto vošiel do jeho stanu musel jednu podpísať, no Majorovi nedal ani jednu. Viedol k tomu všetkých dôstojníkov a vyhrážal sa im dokonca FBI. Dokonca aj Mila chcel nahovoriť, aby Majora nechal vyhladovať a doktora Daneeku, nech ho neošetrí, ak náhodou...

Dej:
28-ročný vojak americkej armády Yossarian, slúžiaci na ostrove Pianosa v severnom Taliansku sa necíti ako dobrý vojak, a už vôbec nie ako hrdina. Rozhodne sa nechystal položiť svoj život za vlasť, svedčí o tom aj jeho názor: „Len pár krajanov by obetovalo život by to, aby zvíťazili.“ Dej sa začína v nemocnici. (Yossarian často simuloval aby nemusel až tak často bojovať.) Ako dôstojník musí počas liečby cenzurovať listy, ktoré posielajú vojaci z frontu domov. Často začierni všetko okrem oslovenia a podpisu, podpíše iba tie ktoré nečíta. Tie, ktoré prečíta často celé prečiarkne, alebo doplní o nejakú vetu a podpíše falošným menom. Kontrarozviedka príde hľadať tajomného muža Washingtona Irvinga.

Po návrate z nemocnice zistí že počet náletov zvýšili na 50, a simulovanie mu nebude pomáhať večne. Myslí na to, že sa mu vojna stane osudnou, jeho a panické kľučkovanie medzi proti lietadlovou paľbou, mu paradoxne vynesie nečakané zásluhy, má si prevziať letecký kríž, avšak na slávnosť prichádza nahý. Blíži sa útok na Bolognu, Yossarian si nedokáže pomôcť (bojí sa, lebo vie že je tam najsilnejšia protiletecká obrana) a tak posunie hranicu bombardovania. Aj keď padlo mesto do rúk spojencov, nebezpečenstvo stále trvá, preto podá celej jednotke preháňadlo, aby sa útok znova doložil. Pri nálete je zranený, keď sa vráti do útvaru, postupne tu zomierajú jemu nesympatický ľudia, ale i jeho priatelia. Raz, keď bol na pláži so sestrou Ducketovou, jeho pilot sa predvádzal na pláži. Nezbadal mávajúceho Simpsona a preťal ho vrtuľou napoly. McWatt po tejto udalosti spácha samovraždu. Doktor Daneeka, chorobne sa obávajúci o svoje zdravie na to doplatí najhoršie, lebo mal letieť spolu s McWatom.

Smrti neunikol aj keď z neho administratíva urobila živého ducha. Zomrie aj Yossarianov najlepší priateľ Nately, počas bitky v ktorej mala letka veľké straty. Počas dovolenky ide do Ríma a podujme sa oznámiť Natelyho smrť jeho talianskej priateľke, ktorú správa hlboko zasiahla. Pokúsi sa zabiť Yossariana. Po zvýšení počtu náletov na 80 odmieta chodiť na nálety. Cez deň sa s ním nikto nerozpráva, no v noci ho navštevujú vojaci a pýtajú sa, či nedostal za odmietanie náletov nejaký trest. Plukovník Cathart a podplukovník Korn pristúpia konečne na to, že dovolia Yossarianovi odísť s frontu pod podmienkou, že bude vychvaľovať a neprezradí nič o podmienkach v tábore. Yossarian sa opäť dostáva do Ríma a prechádza mestom, plného stratených existencií. V dôstojníckom byte zistí, že Aarfy znásilnil a potom vyhodil z okna nepríťažlivé mladé dievča, paradoxne zatknú Yossariana pretože nemá priepustku. Po informácii, že Orr žije a emigroval do Švédska, sa rozhodne konať sám, na vlastnú päsť(emigrovať do Švédska).