Jozef Puškáš (1951) je súčasný slovenský prozaik, jeho diela boli preložené do viacerých jazykov a majú úspech aj v zahraničí. Venuje sa najmä kratším literárnym žánrom, teda poviedkam a novelám. Svoje ambície zapísať sa do literárnych aj filozofických dejín vyjadril v svojom prvom diele Hra na život a na smrť (1972). Ďalšími poviedkami sú Smetisko, Koniec sveta, Dáma so psom, Interpretácie nevery a iné. Rozsiahla novela Štvrtý rozmer (1980) sa stretla s veľkým úspechom aj vďaka filmovému spracovaniu. Puškášovým najnovším dielom je román Záhrada.

Charakteristika diela:
Prostredníctvom nevyriešenej bytovej otázky mladej rodiny autor upozorňuje na zväčšujúce sa spoločenské rozdiely a kritizuje nezákonné obohacovanie jednotlivcov. Miesta, postavy aj situácie sú vykreslené realisticky a hodnoverne. Hlavnými postavami sú mladí manželia, Rotarides a Tonka, ktorí si hľadajú vhodné bývanie. Ich túžby po šťastí sú konfrontované s každodennými povinnosťami a všednými situáciami, ktorými prechádzajú. V diele sa striedajú dialógy postáv s častými úvahami o budúcnosti aj minulosti, o novom bývaní, o láske medzi manželmi, ale prítomné sú aj mnohé vedecké hypotézy o existencii štvorrozmerného priestoru. Dej nie je prvoradý, dôležitejšie sú myšlieny, úvahy a komentáre postáv. Väčšina novely je písaná formou on-rozprávania, avšak Tonkine myšlienky formou ja-rozprávania. Názov Štvrtý rozmer má dva základné významy: 1.Rotarides je presvedčený o štvorrozmernosti priestoru, 2.pre Tonku znamená štvrtý rozmer nový uhol pohľadu na život, na šťastie, akúsi perspektívu do budúcnosti. V texte sú prítomné aj mnohé odkazy na známych svetových spisovateľov, umelcov, citované sú hypotézy významných vedcov.

Hlavné postavy:
Rotarides
Verný manžel, starostlivý otec, zanietený profesor fyziky. Od malička vynikal v prírodných vedách, obdivuje hviezdy. Verí, že náš svet má minimálne štyri rozmery, neustále sa snaží svoje názory potvrdiť. Žije akoby vo vlastnom svete, v reálnom živote nie je schopný sa presadiť a pohotovo riešiť problémy. Číslam a vzorcom rozumie viac ako ľuďom. Úprimne miluje svoju rodinu, snaží sa ju zabezpečiť, chce dokázať, že sa ako správny manžel vie o ňu postarať. Koná premyslene, neustále uvažuje, všetko analyzuje.
Tonka
Mladá úzkostlivá matka a manželka, privyrába si prepisovaním cudzích rukopisov, je z toho chorá a unavená. Práca ju nenapĺňa, chcela by vyjadrovať vlastné myšlienky, vydávať vlastné knihy. S manželom a synom Vilkom žijú v malom jednoizbovom byte, túži po lepšom bývaní. Svoje šťastie vidí v usporiadanom rodinnom živote, vo väčšom byte. Vadí jej manželova neschopnosť zohnať lepší byt, napriek tomu ho miluje.

Dej:
Dej je jednoduchý, bez vedľajších línií, zachytáva niekoľko bežných dní. Mladá rodina žije v malom byte na bratislavskom sídlisku. Vedú rutinný život, venujú sa svojim zamestnaniam, vychovávajú malého syna, snívajú o lepšej budúcnosti, riešia problematické vzťahy so staršími susedmi. Hľadajú nové miesto na bývanie, všetky ich pokusy končia neúspešne, nemajú šťastie. Kým je Tonka na oslave šéfových narodenín, Rotarides sa musí postarať o syna a kúpiť pomaranče. Chce sa dokázať ako schopný otec a manžel, nechá sa ovládnuť pudmi a zlosťou. Keď si ich suseda Nagajová chce kúpiť posledné pomaranče, Rotarides sa impulzívne zahryzne do jej ramena, potom spanikári a ujde. Cíti sa vinný, má strach že ho zažalujú a uväznia. Prestáva konať premyslene, chce si dať vytrhnúť zuby aby zničil dôkazy o svojom čine. Večer sa jej ide ospravedlniť a tým zmyť so seba vinu. Príbeh sa končí nečakane, keď sa manželom naskytne reálna príležitosť na väčší byt. Ich čakanie prinieslo vytúžené ovocie a ich sny nadobudli nový rozmer.

Ukážky:

„Domov. Ako toto slovo všetkých rozcíti! Keby som sa ktoréhokoľvek muža spýtala, kde je domov ženy, iste by povedal: „Domov ženy je pri jej mužovi.“ Aké je to jednoduché... Keby som sa spýtala toho svojho blázna, čo pokladá za svoj domov, iste by povedal: „To je veľmi relatívne. Tu v Bratislave by som ti povedal, že mojím domovom je dedinka Malé Zalužice, ale niekde za hranicami by som musel povedať Československo. A keby som pristál na Mesiaci, povedal by som, mojím domovom je planéta Zem. A niekde ďalej, pri inej hviezde, musel by som povedať slnečná sústava...“ Áno, presne taký je môj muž, vždy sa nechá uniesť svojím kozmickým nadhľadom.“

„Začnime jednoduchou ilustráciou, ktorú uvádzajú Einstein a Infeld: predstavme si svet dvojrozmerných bytostí, niečo podobné, ako môžeme vidieť v kine, ale celkom skutočné. Naše dvojrozmerné bytosti majú svoju vedu, svoju fyziku aj geometriu, v ktorej priestor predstavuje rovinná plocha. Akýmkoľvek spôsobom si prestaviť trojrozmerný priestor jednoducho nemôžu – práve tak, ako si my nemôžeme predstaviť štvorrozmerný priestor. Napriek tomu práve my, vládnuci tromi rozmermi, vieme o týchto dvojrozmerných ľuďoch viac ako oni sami o sebe. Vieme že v skutočnosti nežijú na rovnej ploche, ale na povrchu obrovskej gule. ... Predpokladajme, že v priebehu ďalšieho vývoja bytosti objavia prostriedky, ako veľmi rýchlo prekonať veľké vzdialenosti. Potom prídu na to, že ak sa vydali na cestu po priamke, dostanú sa napokon k svojmu začiatočnému bodu, lebo v skutočnosti necestovali po priamke, ale po veľkej kružnici na guli. V tej chvíli by pochopili, napriek odporu svojich konzervatívnych fyzikov a geometrov, že ich svet je dvojrozmerným povrchom gule ktorá je trojrozmerná. Pochopili by to, hoci by si to stále nevedeli predstaviť... Podobné starosti ako majú človiečikovia s tretím rozmerom, máme my so štvrtým. Svojou fyzickou i duševnou podstatou sme odsúdení na existenciu v trojrozmernom svete.“

„Maliar stojí pred plátnom. To značí, že disponuje jedným rozmerom navyše a záleží len na jeho ľubovôli, ako sa na svoje modely pozrie a kam ich umiestni. Ale kto stojí nad nami, živými ľuďmi, vari sme len malou zložkou veľkého, viacrozmerného sveta?“