Honoré de Balzac: Otec Goriot

O diele:
Balzac bol veľkým francúzskym spisovateľom. Jeho diela sú čítané na celom svete. Je predstaviteľom realizmu.
19. storočia. Písal z prostredia nízkej, no aj vyššej spoločnosti. Podáva nám kritiku kapitalistickej spoločnosti. Dielo Otec Goriot vzbudilo medzi čitateľmi veľký ohlas a bolo zároveň vyvrcholením predchádzajúcej Balzacovej tvorby. Spisovateľ tu siaha do skutočnosti a ukazuje nám pravú tvár kapitalistickej spoločnosti. Paríž nezobrazuje ako tajomné mesto, ale ako mesto, kde sa sústreďujú najvyššie a najnižšie spoločenské vrstvy.

Obsah:
Otec Goriot bol bývalý cestovinár, ktorý zbohatol v porevolučnej kríze, veľmi zbožňoval svoju ženu, malo dve dcéry, staršiu Anastázie a mladšiu Delphine. Po 7 rokoch neskaleného šťastia stratil Goriot svoju ženu a tak sa u neho až do nerozumnosti rozvinul otcovský cit.
„Lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“
Dcéry rozmaznával, dával im všetko, čo mal, len aby im zabezpečil šťastnú budúcnosť. Keďže na seba nemíňal skoro nič, mohol z peňazí, ktoré mal, našetriť na dosť bohaté vená pre svoje dcéry. To im umožnilo vydať sa za mužov z vyšších spoločenských vrstiev. Anastázie sa chcela dostať do najvyšších kruhov v Paríži, preto si zobrala grófa de Restanda, ale popri čom si vydržiavala milenca Maxima. Delphine mala rada peniaze, preto sa vydala za bankára nemeckého pôvodu Nucigena, ktorý sa neskôr stal barónom svätej ríše rímskej. Pokiaľ im mohol dávať Goriot dostatočné množstvo peňazí, bol miláčikom oboch dcér, no keď už nemal skoro nič, dcéry sa k nemu nepriznávali a odmietali ho prijímať do svojich domovov.

„Goriot vyvýšil dcéry medzi anjelov, no rozhodne nad seba úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“
Goriot opovrhnutie dcér prijal veľmi ťažko a utiahol sa do penziónu pani Vaupucrovej.
„Uchýlil sa do penziónu zo zúfalstva, ktoré sa ho zmocnilo, keď videl, že manželia oboch dcér nedovolili, aby ho vzali k sebe, ale nesmeli ani prijímať verejne jeho návštevy.“
V penzióne žil s ďalšími 18 spolubývajúcimi, ktorí sa z rôznych príčin dostali skoro na spodok spoločnosti. V penzióne o čom nemali dobrú mienku. Jeho život začal pozorovať študent Rastignac, ktorý bol veľmi ctižiadostivý a tiež túžil dostať sa na špičku spoločnosti, čo sa mu začalo dariť pomocou údajnej sesternice, ktorá ho uviedla a zoznámila s jednou z Goriotových dcér s Delphine. Vzájomne sa zaľúbili a začali udržiavať milenecký pomer.

„A Delphine milovala Rastignaca tak, ako by bol Vantalos miloval anjela, ktorý by mu prišiel zahnať hlad alebo uhasiť smäd vyschnutého hrdla.“
Vďaka tomu si ho otec Goriot obľúbil a stal sa mu najbližším človekom v penzióne. Jeden z ľudí v penzióne, Vautrin, prehováral Rastignaca, aby si zobral jedno dievča z penziónu, ktorej nechcel dať otec jej peniaze, ale Vautrin povedal, že by zariadil, aby dievča tie peniaze dostalo. Rastignac váhal, ale nakoniec sa rozhodol pre Delphine. Vautrin mu napriek tomu, ak by si to rozmyslel, dal šek na 12 000 frankov. Rastignac ho odložil do svojej izby. Veľmi si s Goriotom začal rozumieť, Goriot dokonca pomáhal Delphine zariadiť pre Rastignaca byt. Ku koncu začali všetci z penziónu odchádzať, Vautrina na udanie pani Michonneauovej zatkli.
„Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť, odsúdený na 10 rokov.“

Goriot s Rastignacom chceli odísť na druhý deň. Podvečer prišli za Goriotom dcéry. Najprv Delphine, ktorá sa chcela s otcom len porozprávať a neskôr Anastázie, ktorá potrebovala peniaze pre svojho milenca, na jeho záchranu. Rastignac, ktorý bol vo vedľajšej izbe, ale oni o čom nevedeli, sa rozhodol, že jej pomôže šekom od Vautrina.
Sestry sa medzitým pohádali a ich otec z toho prežíval nesmierne muky.
„Ach srdce mi puká. Umieram, deti moje! V lebke mi vrie, akoby som v nej mal oheň.“

Do toho prišiel Rastignac a dal jej ten šek. Dcéry odišli a Rastignac sa začal chystať na ples, kam chceli všetci traja ísť. Otcovi Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri čom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine išla domov spať. Goriot, keď prišiel Rastignac, už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Skoro úplne na konci vyriekne tieto strašné slová:
„Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“
Goriot zomrel opustený a sám. Anastázie dobehla neskoro, bol už mŕtvy a ona všetky svoje zlé činy voči otcovi oľutovala. na pohrebe Goriotovi nebol nikto okrem Rastignaca. Bol z toho veľmi smutný a rozhodol sa, že sa za to grófkam pomstí. na náhrobný kameň dal napísať:
„Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
Na koniec sa Rastignac vyhráža celej parížskej spoločnosti a ide odvážne v ústrety svojim cieľom.

Myšlienky vystihujúce dielo:
„... hovoril o svojich dcérach, volal ich, túžil po nich ako človek na mučidlách po vode...“
„Mať vždy len smäd a nikdy sa nenapiť, tak som žil posledných desať rokov...“