Téma:
Autor v tomto románe predstavuje typ obyčajného človeka, ktorého osud je vopred daný. „Jozef Mak, „ človek - milión“ je tuctový muž, ktorý vo svojom živote nespraví nič prelomové, a ani sa nevzbúri proti svojmu osudu.

Idea:
Je to sociálno – psychologický román, ktorý sa zameriava na poukázanie ťažkých pomerov vtedajšej doby, taktiež vykresľuje pocity a myšlienky hlavných postáv, ktoré bez vzbury znášajú svoj životný údel. Je to takisto aj fatalistický – osudový román, pretože ich životná cesta je vopred určená.

Rozprávač:
Rozprávač vstupuje do deja, prihovára sa svojej postave a hovorí za ňu.

Prostredie:
Román sa odohráva v chudobnom dedinskom prostredí v rokoch 1900-1930. Hrdinom je obyčajný človek Jozef Mak. Román zachytáva obdobie jeho života od narodenie až po jeho tridsiaty rok.

Postavy:
Jozef Mak: Meno „Jozef Mak“ vyjadruje drobnosť a mnohosť, je ho toľko ako zrniečok maku – „Jožo, si ako tráva, vyrástol by si hocikde.“ Už od narodenia mal určený svoj osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa, čo ho vopred určovalo za nechceného. Bol iba na obtiaž svojmu bratovi, ktorý ho neznášal. Neskôr sa musí vyrovnávať zo stratou svojej lásky a oženiť sa so ženou, ktorú nemiluje. Svoj žiaľ neprejavuje navonok, dusí ho v sebe.

Jano Mak: Jozefov nevlastný brat, starší o 6 rokov. Svojho brata nemá rád, lebo mu je iba na príťaž a patrične mu to dáva najavo. Na rozdiel od neho svoj osud neprijíma pasívne, ale svoju nespokojnosť ukazuje.

Maruša Meľošovie: Dcéra Hany Meľošovej (krstnej matky Jozefa). Je usilovná, pekná a pracovitá. Jozef sa do nej zaľúbi a ona mu jeho lásku opätuje. Keď sa Jozef po rokoch vrátil z vojny, zistil, že je vydatá za jeho brata Jana. Alkohol ju zmenil na škaredú a skazenú ženu. Jano ju bije a je v ich manželstve nešťastná. Podvádza Jana s Jozefom aj napriek tomu, že Jozef je ženatý s Julou. Nakoniec umiera opitá, keď spadne do kotla, v ktorom zvára bielizeň.

Jula Petrisková: Jej sestry neverili, že by sa niekedy mohla vydať. Mala určený osud starej dievky. Ľavú ruku mala chorú, od pleca až po lakeť vyschnutú a iba posluhovala tým, ktorí to potrebovali. Z času na čas strážila Marušino dieťa. Keď jej sestry zistili, že sa chce vydávať, vykričali Jozefovi, že je len mrzáčka. Jula mala rada Jozefa, a keď sa dozvedela o jeho vzťahu s Marušou nič mu nevyčítala. Jozef k nej bol chladný. Iní muži svoje ženy bili, no on nie. Jula si myslela, že mu ani za to nestojí. Porodí mu syna Jožka a neskôr aj dcéru, ale Jula po pôrode umrie. Jozef si až tesne predtým uvedomí, aká je Jula dobrá, a že ju má rád, no je už neskoro.

Dej:
Dej sa odohráva v období pred, počas a po 1. svetovou vojnou v malej dedine. Za chladného počasia, dažďa a ťažkej hustej tmy sa v dome vdovy po Janovi Makovi narodil Jozef Mak. Nik naňho nečakal, iba matkin strach. Po narodení mu boli dané ukrižované ruky ako symbol utrpenia. Príchod nového života predpokladá radosť, ale Jozefovo narodenie bolo sprevádzané tichom. Až po troch dňoch sa suseda Hana Meľošová rozhodla, že mu pôjde za krstnú mamu. V dedine bol taký zvyk, že pri narodení krstná vyloží do okna misu s krupkami do kúpeľa. Tento zvyk nedodržali a to bolo ďalším znamením, že Jozefa v živote nepostretne nič pekné. Jeho údelom bolo trpieť celý život - „Trp, Jozef Mak“.

Jozef mal nevlastného brata, ktorý ho mlátil a všetko mu odopieral. No Jozef ho aj napriek tomu má rád, lebo mu často rozpráva rôzne príbehy o mátohách a strigách. Neskôr pri hre zistí, že Jano iným ubližuje a znenávidí ho. Keď vyrástli, Jano všade vykrikoval, že Jozef ho vyjedá:
- Žerieš, Jožko! - prskal sliny do bratovej tváre a čiernou, zasmolenou päsťou mu chodil okolo hlavy. - Veď sa dlho už z môjho nenažerieš! ...Zato sa Jozef Mak bál jesť, iba kosil do úmoru, hoc mu i krátke kosisko bolo vysoké a veľmi ani nedočiahol pohladiť osličkou blýskavé ostrie.“
Jozef si musel jedlo zaslúžiť prácou, čo pre neho nebol problémom, keďže bol pracovitý. Raz večer mu matka oznámila, že mu našla prácu. Chcela ho ochrániť pred Janom a tak šiel Jozef k bačovi Kubandovi pomáhať okolo oviec. Počas služby sa v dedine vznietil požiar a zhorelo niekoľko chalúp, medzi nimi bola aj tá Makova. Hana, Jozefova krstná matka sa nad nimi zľutovala a prichýlila ich k sebe. Tam sa Jozef zoznámil s Marušou a zaľúbil sa do nej. Ponechal prácu u Kubandu a začal pracovať u drevorubačov. Matka pred ním prvý krát spomenie meno jeho otca:
- Medzi rubármi je vraj aj Gregor Biaľoš ?

Jozef Mak bol rád, že sú ďaleko od seba, a jednako i takto odvrátil trocha hlavu a prvá myšlienka mu bola, že sa teraz mater iste začervenala. Začervenal sa tuho i sám. - Je! - odpovedal až potom.
- On je majster vo všetkom.. ak budeš niečo potrebovať, len mu povedz.
Medzitým mu zomrie krstná mama a vracia sa do dediny. Chce si postaviť chalupu a dúfa, že mu v tom ľudia pomôžu. No ani nestihol dostavať chalupu, prišla vojna a Jozef musel narukovať. Najprv slúžil v kasárňach vo Viedni a potom i v Hercegovine. Na Marušu stále myslel, hoci mu od nej nedošiel ani jeden list. Predpokladal, že jeho matka zomrela, a keď sa po siedmich rokoch vrátil domov, zistil, že sa tak stalo. Bol nemilo prekvapený, lebo od cigána Imra sa dozvie, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana a spolu bývajú v Jozefovom dome. Maruša sa veľmi zmenila, už nebola milá a pekná.
Hanu, Jozefovu a Marušinu dcéru, chodila občas strážiť Jula. Nízke dievča, s utrápenými očami, ktorá sa nikdy nebránilo rozkazovaniu. Je pokorná, skromná a pracovitá. Všetci si mysleli, že sa nevydá a keď ju Jozef požiadal o ruku cela dedina bola prekvapená.
- „Po nedeliach pred adventom sa ženy pohoršovali trochu, lebo sa dozvedeli, že Jula Petriskovie naozaj sa ide vzpierať proti verejnému rozsudku, ktorý dedina vyriekla na jej hlavu už dávno.“

Berie si ju hoci nie je pekná, ale má ju rád, hoci nie až tak ako Marušu.
Raz Jozefa povolali pred súd sa politizovanie na vojne a na päť mesiacov ho dávajú do väzenia. Keď sa vracia domov, čaká ho Jula aj s dieťaťom. Jula Jozefa nesmierne miluje a postupne láskou k nemu krásnie:
– Nebola krajšia než inokedy, i pokora i služobníctvo bolo na nej, a jednak bola inakšia: podivne svietilo jej čelo, prehĺbil sa jej zrak, dostal farbu, na lícach triasol sa jej neutajený rumenec a na perách vlhký dych. Dívala sa na Jozefa celým zrakom a v pokornom pohľade mala čosi príťažlivé a mocné.“
Neskôr Maruša odvábi Jule Jozefa pod zámienkou, že potrebuje pomôcť niečo poopravovať, keďže Jana lieči Aduš, pretože opitý zamrzol. Maruša sa snaží zviesť Jozefa a on sa neprieči. Pristihne ich dedinský blázon Jožko Hiriačok. Jula vie, že ju Jozef podvádza, žije s tým, pozoruje to, ale nedokáže tomu zabrániť. Napokon sa prestane báť vysloviť Marušino meno, a preto ju Jozef po prvýkrát zbije. Jula ho prosí aby to nerobil, že ona mu nikdy nehovorila, čo má robiť a vždy chcela pre neho len to najlepšie, a ak sa necíti pri nej dobre, tak nech odíde. Jula nakoniec ostane a žije naďalej v jednej domácnosti s Marušou a Janom. Jozef sa dozvie, že Maruša sľúbila Jožovi Hiriačkovi Julu, ak neprezradí, že ich videl. Z lásky k Maruši v ňom zostane už iba hnus, načisto sa od nej oslobodzuje. Maruša nevidí východisko zo svojej zložitej situácie a tak začína ešte viac piť. Raz ide zvárať bielizeň v kotli a opitá sa v ňom utopí.

Jano bol nezamestnaný a potreboval peniaze. A tak sa rozhodol predať svoju časť domu. Predal ju Báhocimu a ten navrhol Jozefovi aby u neho pracoval ako kočiš. Jula opäť otehotnela, no z toho neustáleho trápenia bola úplne vysilená a pár dní po pôrode umrela.
-„A stalo sa to vo štvrtok. Potom v pondelok prišla inovať. Inovať nesadal na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev.“
Avšak umierala s úsmevom na perách pretože, vedela, že Jozef ju má rád.
„Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde...! Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo. Alebo umiera veľmi pekne.“
No aj napriek tomu to bola Jozefova neláska, čo ju zabila:
- Nehnevaj sa na mňa, Jožko. Veď ja za nič nemôžem, keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď ja by som nebola oslabla do truhly. Jozef to berie o to horšie, že Jula začal mať rád a uvedomil si ako veľmi jej ubližoval neverou s Marušou a tichom, ktoré bolo medzi nimi. Román končí slovami:
- Trp Jozef Mak, človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Záver:
Autor v tomto diele zobrazil postavu človeka - milión, ktorá je vystavovaná nepriazni osudu. Zameriava sa na vnútorné monológy postáv, ktoré často prežívajú pocity zhnusenia, hrôzy, čiže expresívne pocity. Autor patrične prispôsobuje jazyk diela a používa expresívne výrazy. Dielo je hlbokou psychologickou analýzou. Často sa tu vyskytujú opisy prírody, lyrizácia a početné básnické figúry.