Postavy: Maritn, Elena, Matiáš Korvín...

I. MARTIN

V tomto speve nás autor zoznamuje s hrdinom básne a s prostredím, kde sa narodil a kde žije. Opisuje tu tiež krásy slovenskej prírody spod Poľany, akoby s ňou človek splýval. V tej krásnej prírode, v jeden nedeľný podvečer videl Martin Hudcovie tancujúcu skupinku dievčat, kde neodolá a zatancuje si s peknou Elenou, napriek tomu, že o neho majú záujem všetky dievčatá. Stretávame sa tu s ojedinelou charakteristikou vonkajšej podoby človeka v Sládkovičovej poézii:

„Čierna kabanka plecom visiaca,
šírák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havraních pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tančníc tvár.“

Po chvíli odišiel preč. V lese zbadal sokola, ktorý útočil na zaja. Martin – spravodlivý mladý muž nemohol dopustiť, aby silnejší zabil slabšieho, tak sokola zabil valaškou:

„Sokol nech si orla volí! –
Sedem hrmených ! – sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.“

Potom vyšiel ku svojej širokej skale, kde hrá na fujare, po chvíli zaspí a prisní sa mu zlý sen. Z tohoto sna ho prebudí pes Belko.

II. DRUŽINA

Tento spev sa odohráva na Poľane, kde Martin so svojou družinou tancuje a veselí sa. Po opise tanca a hudby prichádza hostina. Keď sa skončí tanec a utíchne spev, básnik sa zamýšľa nad ľudom, ktorý veští slávnu budúcnosť:
„Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
pred budúcnosťou svojou sa trasie –
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
boh barlu cenou berly ocení,
boh ovce v obce ľahko premení,
boh zo stád štáty utvorí!“

V tom čase dvaja zbojníci odvádzajú Martinovu milú Elenu, ktorá ho zo strachu išla hľadať. Medzitým Janko Zvalovie zbadá žltú karičku na mŕtvom sokolovi, z čoho vyplýva, že sokol patrí kráľovi. Martin je ale statočný, a tak sa chce kráľovi priznať:
„Poviem mu: Škoda ho bola,
blúdil, po našej zbíjal Poľane –
a čo sa stalo, sa neodstane.“

Martin vracajúc sa z Poľany, vyslobodí Elenu za cenu ľudského života. Človeka však zabil v sebaobrane.
„Martin valaškou zvrtne dva razy-
jedno jednému padne na väzy,
druhé druhému obuch vyrazí;
ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skázy,
bokom do hory skokom odrazí. –
Víťazne Martinko stojí,
prestrašenú hladká, kojí,
a čo šuhaj dostal v boji,
okom Elenky si hojí.“

III. SLATINSKÝ JARMOK

Tu prichádza rozuzlenie v stretnutí Martina s kráľom. Martin sa priznal k svojim priestupkom, že zabil sokola aj zlodeja:
„Pán môj, nesiem vám tohto sokola,
smrť jeho moja robota bola,
či je to váš sokol, prosím?“

Od kráľa za to dostal kantár a koňa (vďaka starčekovi, ktorý sa ho zastal).:
„Na staji mojej rehce sto vrancov,
najkrajšieho si ty vyber,
tie statných nosia vlasti obrancov
a honia divú vrahov zber.
Podaj mi ruku, priateľ môj mladý,
okrasa našej vernej osady,
nezabudnem tvoju krásu:
ľúbim ja mladosť, ľúbim obete,
prázdnotu v tvojom nenechám kvete,
keď boh dá šťastia a času. -„

Kráľ Matiáš sa zaujíma o Martinov život, objavuje v ňom statočného človeka – „okrasu našej vernej osady“ a obľúbi si ho.