Andrej Sládkovič: Detvan

Postavy: Maritn, Elena, Matiáš Korvín...

I. MARTIN

V tomto speve nás autor zoznamuje s hrdinom básne a s prostredím, kde sa narodil a kde žije. Opisuje tu tiež krásy slovenskej prírody spod Poľany, akoby s ňou človek splýval. V tej krásnej prírode, v jeden nedeľný podvečer videl Martin Hudcovie tancujúcu skupinku dievčat, kde neodolá a zatancuje si s peknou Elenou, napriek tomu, že o neho majú záujem všetky dievčatá. Stretávame sa tu s ojedinelou charakteristikou vonkajšej podoby človeka v Sládkovičovej poézii:

„Čierna kabanka plecom visiaca,
šírák kvietím operený,
červená stužka kvietím letiaca
a obličaj ozorený,
a mladý fúzik a briadka mladá,
a sokolieho oka lampada,
a vrkočov havraních pár,
a na opasku ligot storaký,
a ľahkých krpcov dlhé návlaky:
to zmenilo tančníc tvár.“

Po chvíli odišiel preč. V lese zbadal sokola, ktorý útočil na zaja. Martin – spravodlivý mladý muž nemohol dopustiť, aby silnejší zabil slabšieho, tak sokola zabil valaškou:

„Sokol nech si orla volí! –
Sedem hrmených ! – sokol zajaca!
Mal sa do mňa dať, aby tá práca
ctila aspoň dva sokoly.“

Potom vyšiel ku svojej širokej skale, kde hrá na fujare, po chvíli zaspí a prisní sa mu zlý sen. Z tohoto sna ho prebudí pes Belko.

II. DRUŽINA

Tento spev sa odohráva na Poľane, kde Martin so svojou družinou tancuje a veselí sa. Po opise tanca a hudby prichádza hostina. Keď sa skončí tanec a utíchne spev, básnik sa zamýšľa nad ľudom, ktorý veští slávnu budúcnosť:
„Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
pred budúcnosťou svojou sa trasie –
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
boh barlu cenou berly ocení,
boh ovce v obce ľahko premení,
boh zo stád štáty utvorí!“

V tom čase dvaja zbojníci odvádzajú Martinovu milú Elenu, ktorá ho zo strachu išla hľadať. Medzitým Janko Zvalovie zbadá žltú karičku na mŕtvom sokolovi, z čoho vyplýva, že sokol patrí kráľovi. Martin je ale statočný, a tak sa chce kráľovi priznať:
„Poviem mu: Škoda ho bola,
blúdil, po našej zbíjal Poľane –
a čo sa stalo, sa neodstane.“

Martin vracajúc sa z Poľany, vyslobodí Elenu za cenu ľudského života. Človeka však zabil v sebaobrane.
„Martin valaškou zvrtne dva razy-
jedno jednému padne na väzy,
druhé druhému obuch vyrazí;
ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skázy,
bokom do hory skokom odrazí. –
Víťazne Martinko stojí,
prestrašenú hladká, kojí,
a čo šuhaj dostal v boji,
okom Elenky si hojí.“

III. SLATINSKÝ JARMOK

Tu prichádza rozuzlenie v stretnutí Martina s kráľom. Martin sa priznal k svojim priestupkom, že zabil sokola aj zlodeja:
„Pán môj, nesiem vám tohto sokola,
smrť jeho moja robota bola,
či je to váš sokol, prosím?“

Od kráľa za to dostal kantár a koňa (vďaka starčekovi, ktorý sa ho zastal).:
„Na staji mojej rehce sto vrancov,
najkrajšieho si ty vyber,
tie statných nosia vlasti obrancov
a honia divú vrahov zber.
Podaj mi ruku, priateľ môj mladý,
okrasa našej vernej osady,
nezabudnem tvoju krásu:
ľúbim ja mladosť, ľúbim obete,
prázdnotu v tvojom nenechám kvete,
keď boh dá šťastia a času. -„

Kráľ Matiáš sa zaujíma o Martinov život, objavuje v ňom statočného človeka – „okrasu našej vernej osady“ a obľúbi si ho.
IV. VOHĽADY

Dej sa odohráva v noci,keď Elena čaká na Martina a hrá na drumbli. Vtedy k nej príde mladý vojak a nadbieha jej (ponúka jej prsteň). Tu sa prejaví Elenina vernosť:

„Teda ti dačo šepnem do ucha –
vraví pán, k nej sa pritiera,
na mäkké pricko ruku opiera: -
Bojte sa, pán vojak, zaucha!
Sprostá vám dievka také vysolí,
že kedy v Detve smelým ste boli,
o dva týždne obadáte!
a ešte viac sa bojte Martina:
príde, toto je jeho hodina,
ten vám povie, kade máte! -“

Keď príde Martin, vojak kapituluje, pretože vidí, že Elena je beznádejne zaľúbená do Martina (vojak = kráľ Matiáš). Martinovi sa zdalo, že Elena nebola ešte nikdy krajšia:

„Jej vrkoč z hladkých pletených vlasov,
na hrdle čierna tkanička,
oplecko snežné, vyšité krásou,
ľaliová kabanička;
bielenej sukne záhyb storaký,
červené kycky, uzly a traky
a čižmičky z kordovánu;
postava driečna a tvár okrúhla,
oči zložené z ohňa a uhlia.!“

No Martin aj v ľúbostnom opojení cíti čas skorého odlúčenia.

V. LAPAČKA

Na Detve verbujú chlapcov. Pretože si kráľ obľúbil Martina, požiadal ho, aby vstúpil do jeho čierneho pluku. Martin súhlasil, ale mal podmienky, že si ponechá tieto veci:
valašku
„Keby valaška táto nebola
zabila toho vášho sokola,
keby od nej ten vrah nebol padol,
nebol bych teraz pod vašou vládou.“

fujaru
„Ona mi mladosť moju sladila,
ona každú mi chvíľu zmladila,
s jej piesňou mi rástla sila;
Tú nedám za všetko na svete.“

Oblečenie„Keď mi opasok pekný vezmete,
tým na dvoje mi telo pretnete:“

vrkoče
„A zrezať tieto vrkoče vranie?
Radšej dolu celú hlavu!
Oj, to nie, pán môj! To, preboha, nie!
Čo, takú špatu smatlavú!
Bez nich by moja Elena milá
Martina svojho ver´ neľúbila,
takú ovcu ostrihanú.“
Elenu
„Bez nej, bez krásnej, vám je ver´ darmo
priahať v krvavé rozbrojov jarmo
dušu moju rozdelenú.“

Andrej Sládkovič: Detvan

1. Každý spev nahradiť nejakým synonymom.
Martin = zmysel pre spravodlivosť
Družina = Odvaha
Slatinský jarmok = Čestnosť
Vohľady = Vernosť
Lapačka = Vlastenectvo

2. Kde sa odohráva dej, ako idú za sebou udalosti.
V Detve, v chronologickom slede.

3. Rozdiel medzi Detvanom a Marínou
Marína – subjektívne dielo
Detvan – objektívne dielo