Úvod:Diela od Ericha Maria remarqua patria k tomu najlepšiemu, čo si môžme s ponuky diel na povinné čítanie vybrať a po prečítani 3 kamarátov som sa jednoznačne rozhodol pre prečítanie a spracovanie tejto knihy. Moje očakávania, že dielo bude vynikajúce sa splnili a dúfam, že každého, kto ešte túto skvelú knihu nečítal a tento materiál sa mu dostane do rúk, presvedčím, aby si ju prečítal.

2.Metodika práce:
1. V knižnici som si vyhľadal potrebnú literatúru.
2.Prečítal som si knihu Na Západe nič nové.
3.Knihu som znova prelistoval a poznačil si niektoré dôležité úryvky
4.Dielo som spracoval v počítači pomocou textového editora Open Office Org
5.Prácu som vytlačil na tlačiarni.

3.Vlastná práca
3.1.Téma:Príbeh o spolužiakoch, ktorí priamo zo školských lavíc presvedčení učiteľom Kantorkom o správnosti vojny po tyranskom výcviku pod vedením Himmelstossa odchádzajú na front, kde ich však prvá bubnová paľba vyviedla z omylu, otvorili sa im oči a videli, že z ic sveta nič nezostalo a jediným ich zmyslom života sa stalo kamarátstvo.

3.2.Motto:„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – I keď unikla jej granátom“ 3.3.Hlavná myšlienka: Vo chvíli ohrozenia života vojak prestáva byť dôstojníkom kaalebo pešiakom, vzdelancom alebo roľníkom, Nemcom alebo Francúzom a je len človekom, ktorý chce prežiť.
3.4.Forma:Román sa skladá z 12 kapitol označených číslom, rozprávanie je v 1. osobe z pohľadu rozprávača Paula Baumera, posledných 7 riadkov diela je v 3. osobe, pričom autor na tento prechod vôbec neupozorňuje. Dielo nemá silnú dejovú líniu, nachádza sa v ňom množstvo príhod z minulosti, na ktoré si rozprávač spomína a rôzne filozofické úvahy.
3.5.Prostredie: francúzsko-nemecký front počas 1. svetovej vojny
3.6.Postavy: hlavný hrdina: Paul Bäumer vedľajšie postavy: Albert Kropp, Muller, Leer, Tjaden, Haie Westhus, Detering, Stanislaus Katczinsky, Heinrich, Franz Kemmerich, Kantorek, Himmelstoss, Erna Bäumer,Josef Hamacher, Lewandowski, Bertinck;

3.7.Charakteristika postáv:Paul Bäumer: hlavná postava - rozprávac románu, 19 rocný chlapec, na front odišiel priamo zo strednej školy. Na základe otrasných frontových skúseností vytriezvie z nacionalistického besnenia a uvedomuje si nezmyselnosť vojny, že vojna jeho a svojich spolužiakov obrala o zmysel života. Paul bol kamarátom nadovšetko, ktorý bol ochotný aj za priatela padnút v boji. Nakoniec umiera v poli opustený, bez svojich spolužiakov a kamarátov, ktorí taktiež padli v boji, ale so spokojným výrazom v tvári. Je citlivý, doma písal básne a divadelnú hru. Raz uvidí umierat cloveka, ktorého zabil, keď sa skrýval v kráteri, a je z toho veľmi otrasený. Uvedomuje si, že človek, ktorého zabil, je taký istý radový vojak ako on, že aj on nemal rád vojnu a vojna je v skutočnosti len akousi hrou ''vyššej moci”, ktorá o hrôze vojny nevie takmer nič.Paul na vojne pochopí, že ľudia sa nerozdeľujú na nepriateľov.

Aj Francúzov a Rusov, tak isto ako Nemcov poslala na front ich vláda. Je to vec náhody a politických dohovorov, ktoré národy stoja proti sebe. Stačí jeden vojenský rozkaz a z nepriateľských Rusov sa stanú priateľskí. S ľútosťou pozoruje ruských vyhladnutých zajatcov. Najdôležitejšie je pre neho priatelstvo. Najradšej má Kata, ktorý je síce od neho o 20 rokov starší a skúsenejší, ale je dobrým priateľom. Vojna ho zmenila, tak ako všetkých ostatných, stal sa necitlivým, drsným, čo v konečnom dôsledku pre prežitie v neľudských vojnových podmienkach bolo viac ako potrebné.Stanislaus Katczinsky: prezývajú ho Kat. Je hlava skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, co vždy zaňuchá, keď sa má čosi zomlieť, kde možno príst k dobrému jedlu, alebo kde sa dá poriadne uliať.. Je najstarší z Paulových priateľov, ale má „šiesty zmysel“. Ako hovori aj Paul:,,Ak by sa v dajakej krajine iba raz do roka v určitú hodinu dalo zohnať niečo na jedenie, tak by si práve v tú hodinu, akoby hnaný vnuknutím, nasadil čiapku a šiel by tam ani podľa kompasu a našiel to.” K nováčikom sa správa takmer otcovsky a pomáha v každej situácii, či už s jedlom, radou alebo starostlivosťou. Je ženatý a povolaním obuvník, ale vyzná sa v každom prostredí a povolaní.” Kat umiera, ked ho Paul prenáša cez pole s rozmliaždenou nohou a cestou schytá do hlavy črepinuAlbert Kropp: takisto 19 rocný chlapec, ktorý vo vojne príde o nohu je malý, ale najinteligentnejší, najlepšie mu to myslí.

Má hodnosť slobodníka. Myslí si, že vojna by sa mala odohrávať medzi generálmi a ministrami a nie obyčajnými ľuďmi.Detering: je sedliak a najdôležitejšie je pre neho jeho hospodárstvo a rodina. Stále na nich myslí a každý deň číta noviny. Nedokáže pochopiť, prečo vo vojne trpia nevinné zvieratá. Dezertuje, ale chytia ho poľní žandári. Viac o ňom nebolo počuť.Müller: sníval o vojnovej maturite, preto sa stále učil a všade zo sebou nosil učebnice. Po Kammerichovej smrti zdedí čižmy, a aj keď mu je to nepríjemné, pretože Kammerich bol jeho priateľ, no vie, že on ich už potrebovať nebude. Sám zomiera, keď ho z blízkej vzdialenosti trafí svetlica.Tjaden: je zámočníkom a vychudnutej postavy, aj keď zje najviac zo všetkých . Paul ho nazýval najväcším žráčom v kompánii. Je rebel, nenechá sa ponižovať Himmelstossom a začne mu aj tykať, za čo si vyslúži väzenie.O tejto postave sa ako o jedinej nedozvedáme jej osud.Haie Westhus: kopáč rašeliny, silný a odvážny. S radosťou sa pomstil Himmelstossovi, ked si ho raz odchytili a riadne zmlátili. Po skončení vojny chcel ostať v armáde a nakoniec sa stať žandárom, lebo tých si každý váži. Krátky obsah diela:Príbeh sa začína 9 km za frontom.Jednotka má neobyčajne veľa fajčiva a jedla.

Kedže obvykle boli vyhladovaní, mohlo sa niečo také stať len omylom. Ale nebolo to tak. Pred štrnástimi dňami totiž jednotka zložená zo stopäťdesiatich vojakov musela ísť dopredu a ubytovateľ dostal plnú dávku potravín. V posledný deň nečakane zaútočilo anglické delostrelectvo a tak sa vrátili len osemdesiati. Celá chlapčenská, veľmi mladá, dvadsatčlenná, gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlásila na front. Trieda bola rozhádzaná do niekoľkých cvičných jednotiek, ale Paul Bäumer, Müller, Kammerich a Kropp boli odvelení do deviateho družstva a zostali spolu. Ako veliteľa tohoto družstva bol privelený Himmelstoss, malý a zlý chlapík, ktorý bol v civile poštár a teraz ako veliteľ družstva sa cítil náramne dôležito. Raz ich nechal s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť prískokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil do blata.Potom si museli celú výstroj dočista vyleštiť. Alebo vyčistiť kasárenský dvor od snehu len so smetákom a lopatkou, z čoho mal ale potom aj on problém u veliteľaa.

Po odvelení na front bol ako prvý ranený Franz Kammerich, ktorému amputovali nohu. V poľnej nemocnici ho postupne opúšťal život, čo on sám veľmi dobre vedel, hoci sa ho Paul snažil uťešiť. Nakoniec zomrel so slzami v očiach. Po čase prichádzajú nováčikovia, ktorí sú dokonca ešte mladší ako oni. Katczinský jedného z nich ponúka výbornou fazuľou. Na front prišiel Himmelstoss. Chlapci si ho počkali, keď sa vracal z krčmy, hodili naňho plachtu a poriadne ho zmlátili.. Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce, kde ich aj napriek väčšej vzdialenosti od prvej línie zastihne ťažká paľba. Paul sa ukrýva v kráteri po granáte, zakrýva sa mŕtvym telom, ktoré ho ochránilo pred črepinami. Nepriatel nasadzuje aj bojový plyn a Paul pomáha neskúsenému nováčikovi nasadiť masku. Po dlhom čase boj prestáva a Paul a jeho spoločníci premýšľajú o tom, aké by to bolo keby prestala vojna a nastal mier. Niečo také si nevedia ani predstaviť a uvedomujú si, že vojna im totálne pokazila život. Už si nevedia predstaviť, čo by mohli robiť v budúcnosti. Veľmi výstižne o tom hovorí aj Paul:,,Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet.

Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.“ Prichádza Anglická ofenzíva, prinášajú množstvo rakiev. Chlieb nemožno ochrániť pred potkanmi. Lopatkami ich surovo zabíjajú a oni sú také vyhladované, že dokonca napadnú a zabijú psa. Po ďalších náletoch prichádza pekný den. Nebo je modré, bez oblakov a telá ranených, ktorých už nevedia, kam ich majú dávat sa rýchlo rozkladajú. Ranení sú hlavne nováčikovia , veľmi drastické scény ukazujú rozpárané telá, kusy mŕtvych tiel a hnijúceho mäsa sa povaľujú všade dookola. Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohol vyformovať nový útvar. Rota potrebuje viac ako sto mužov. Himmelstoss sa po zážitkoch z prednej línie spriatelil s vojakmi.

O pár dní dostal Paul dovolenku. Doma ho privítala sestra a chorá matka - má rakovinu. Keď sa šiel Paul prihlásiť do kasárne, stretol tu spolužiaka Mittelstaedta. Ten mu oznámil, že velí v domobrane a v družstve má bývalého triedneho učiteľa - Kantorka, ktorému vracia všetky urážky zo školy. Po skončení dovolenky odcestoval Paul znova na front. Spočiatku sa dostal ešte na 4 týždne do tábora. Tu ho navštívili otec so sestrou. Po pár týždňoch sa dostal k svojej kompánii a k svojim priateľom. Pri prvom nepriateľskom útoku sa prihlásil prieskumnej hliadky. Ako tak ležal sám v kráteri, padol na neho zranený nepriateľský vojak. Paul nerozmýšľal a šialene ho dobodal nožom, následkom čoho potom vojak pomaly umieral. Paul mal potom veľké výčitky svedomia. .Teraz však Kat, Albert, Müller, Leer, Tjaden a Detering majú dobrú službu - strážili vysťahovanú dedinu a bolo tam množstvo proviantu. Netrvalo to však dlho. Streľba ich zahnala až k močiaru, kde ranili Alberta. I Paul bol zranený. Dostali sa do lazaretu a stade do katolíckej nemocnice.

Albertovi nohu amputovali. Paul dostal dovolenku na zotavenie. Po dovolenke sa znova vrátil na front. Detering dezertoval, no chytili ho. Müller padol. Zomrel v strašných bolestiach, lebo svetlica mu roztrhala žalúdok. Leto 1918 je najkrvavejšie, poľné ťaženie však pokračuje a pokračuje aj umieranie. Kat to dostal. Paul s ním utekal do lazaretu, no počas úteku ho zasiahla črepina do tyla. Paul padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký spokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na jednu vetu: Na západe nič nové... Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný, že sa to tak skončilo.Vlastný názor:Ako som predpokladal, tento vojnový román sa naozaj oplatilo prečítať. Nie je napísaný nejakým zložitým literárnym jazykom, preto sa aj ľahko číta. Niektoré kapitoly boli síce poriadne drastické, ale v konečnom dôsledku je to len reálne zobrazenie vojny.

Z častí, kde sa všade povaľujú kusy tiel, rozpárané bruchá, vnútornosti a je cítieť prenikavý hnilobný zápach rozkladajúcich sa mŕtvol, bolo aj mne zle, hlavne keď si človek uvedomí, že to, čo je v tomto románe napísané, nie je žiadny výmysel. O takýchto jatkách som ešte v žiadnej knihe nečítal a pravdupovediac som bol rád, keď sa hrdinovia tohto diela znova ocitli mimo frontu. Tu sa odohrávala aj väčšina ich dobrodružstiev, humorných príhod, rozhovorov, filoxofických úvah a spomienok Je tu aj množsto humorných príhod, napríklad keď sa pomstili Himmelstossovi alebo keď strážili prázdnu dedinu a napchávali sa tu rôznymi dobrotami, ktoré sa im podarilo nájsť. Dielo je aj nádhernou oslavou priateľstva. Priateľstvo bolo asi jediné kladné, čo si po skončení vojny odniesli tí mladí, ktorým sa ju podarilo prežiť. Bolo im aj akýmsi životabudičom, pretože pre väčšinu bolo kamarátstvo zmyslom života, kedže ich minulosť bola akoby vymazaná.Dielo sa naozaj oplatilo čítať, bolo aj humorné, aj tvrdé, no verne zachytáva vojnu a život vojakov.

Nie je jednotvárne a s názormi vojakov som sa niekedy stotožňoval aj aj. Iné názory: Je azda paradoxné, ale zrejme pravdivé, že román vďačí za svoj úspech nie tomu, čo chce byť, ale tomu, čo nechce byť – nechce byť kompletným obrazom vojny, nechce byť prienikom do jej podstaty, nechce oddialiť jej vnútorný mechanizmus (ako sa to črtá v diele L. Renna a čoraz zreteľnejšie vo veľkom románovom cykle Arnolda Zweiga Veľká vojna bielych mužov), ale chce iba reprodukovať, a to čo najautentickejšie, citovú reakciu obyčajného vojaka, príslušníka mladej a zradenej generácie, ktorú hodili s prázdnymi frázami o vlasti priamo zo školských do vojny na ,,všedný deň” vojny To čo Remarque opisuje, zavše trochu melancholicky, zavše trochu pateticky, ale zväčša jednoducho a bez ilúzii, zažili milíony vojakov na oboch stranách frontu.

I v tom možno hľadať svetový úspech Remarquovho diela, že jedinú pozitívnu hodnotu, ktorú nachádza vo všednom dni vojny, je kamarátstvo, spájajúce jeho proletárske a malomestské posatvy – to je kamarátstvo ,,neheroického pocitu solidarity trestancov a zúfalá súdržnosť na smrť odsúdených, ktoré zahŕňa v sebe i toho atm an druhej strane frontu.” Nepriateľ, ktorého Remarquove postavy cítia, by mohol byť ich bratom. Alebo autorovými slovami: ,,Ak sa z toho dostanem, kamarát, budem bojovať proti tomu, čo nás oboch zničilo...už sa to nesmie nikdy opakovať.”Dr. Peter Hrivnák: Na západe nič nové(Doslov). Pôda, v ktorej vyrástol Remarquov vojnový román, je tá istá, v ktorej sa rozvinul Barbussov Oheň, vojnové diela Duhamela, Renna atď... a z ktorej klíči celá doterajšia vojnová literatúra. Sú to reflexie na poslednú vojnu, no oživené vedomím neurovnalosti sveta, čo môže, ba musí vyústiť do nových vojen.

Toto vedomie je pôdou, z ktorej rastú duby antimilitaristického aktivizmu či byliny pacifistickej pasivity, ale aj otrasné hríby diplomatických intríg či nafúknutého sebavedomia generálov, alebo rinčivé hrozby politikov.Ladislav Novomeský: Dosť už Remarqua, 1929Môžeme ľahko zachytiť vnôtornú logiku tohto charakteru (Hemingwayových a Remarquových románov): poznávame ironický clivý tón, sebairóniu, odpor k sebauspokojeniu, štylizácii a póze, vidíme úsilie o ľudskú prostotu vo všetkých veciach, intenzívnu lyrickosť, nedôveru k hlučným slovám a akejkoľvek patetickosti, ochotu povedať samému sebe ,,neviem” a nechuť klamať sám seba, melancholickú túžbu nájsť oporu v kladných, spoľahlivých, krásnych a naozaj dobrých životných princípoch.Vladimár Dneprov: Problémy realizmu, 1961

Záver: Dúfam že táto práca presvedčila každého, kto ešte knihu Na západe nič nové nečítal, aby si ju prečítal, lebo ako som už spomínal na začiatku, patrí k tomu najlepšiemu z povinnej literatúry pre stredné školy.Spracovanie diela malo veľký úžitok aj pre mňa, keďže takto podrobne som žiadnu knihu ešte nespracovával, je to predsa len niečo iné ako čitateľský denník.