Božena Slančíková - Timrava Ťapákovci

Pôvod: Božena Slančíková – TIMRAVA (1867 – 1951) bola spisovateľka v období tzv. slovenského kritického realizmu. Vo svojich poviedkach a novelách zobrazuje svoje osobné skúsenosti (Skúsenosť, Všetko za národ),dedinu (Ťapákovci, Na jednom dvore, Tá zem vábna), aj tému vojny a jej dôsledky (Hrdinovia, Skon Paľa Ročku). Narodila sa ako dvojča v Polichne v rodine evanjelického farára, ktorý všetkých 11 detí sám vyučoval a vychovával a pritom sa riadil zásady: „Nech bude každé podľa svojho spôsobu šťastlivé, nechať ho.“ Tejto zásady sa pridŕžal, aj keď boli deti väčšie. Nerád karhal pre maličkosti, bol mierny a tolerantný. Ako na zavŕšenie školy ju rodičia poslali na jeden rok do školy, do Banskej Bystrice. Jej sa to ale moc nepáčilo. Profesor bol síce dobrý, ale bola na koste u jednej profesorskej vdovici, ktorá ju pre jej príliš slovenské meno: Božena nenávidela. Domov prišla ubitá a v živote na toto obdobie veľa ráz spomínala. Veľa čítala, aj keď sa k nej toho nedostalo veľa. Najradšej mala Slovenské pohľady, Vajanského novely a potom aj Hviezdoslava a Kukučina, ale čítala aj knihy po nemecky a po maďarsky. Slančíkovie deti sa odlišovali hlavne literárnym nadaním. S písaním začal starší brat a potom ho nasledovali sestry. Timrava na začiatku svojej tvorby písala hlavne pesničky. Aj keď sa chcela stať poštárkou jej zámer jej nevyšiel a postupne začala uverejňovať svoju tvorbu v Slovenských novinách, neskôr v Slovenských pohľadoch. Asi o 10 rokov neskôr vydala svoje prvé diela Ratolesť, Aj ide vesna a poviedku Na vrchoch. V nich už začala používať titul Timrava a je na nich zaujímavé, že láska tu nieje zobrazená ako nadzemský cit, ale ako vášeň a výpočet, pričom zúčastnení ju chápu ako konvenčnú „hru“. Začala byť populárna a v roku 1947 jej vtedajší predseda vlády Klement Gottwald udelil titul „národná umelkyňa“.
Syntézou Timravinho poznania a umeleckých skúseností pri zobrazovaní dedinského ľudu je novela Ťapákovci. Úvodný a záverečný obraz rodiny, ktorá sa pridŕža odvekého spôsobu života svojich predkov, priamo vyvoláva očakávanie nevyhnutnej zmeny situácie – v jednom dome žije 16 ľudí. Autorka ukazuje zložitosť tejto premeny, zisťujúc, že ľudská podstata sa nemení a zostáva večným žriedlom životných bolestí.

Autorka v novele vytvorila i dva vynikajúce ženské typy: Iľu – kráľovnú a mrzáčku Anču, túžiacu po láske.
Obsah:
Hlavné postavy:
- Iľa Ťapáková – kráľovná, Paľova žena
- Anča Ťapáková – zmija, ochrnula, keď bola mladá, nevydatá
- Paľo Ťapák – Ančin brat a Ilin muž
- Jano Fúzakovie – predtým než Anča ochrnula mal byť jej muž
- Mara – Janova žena
- Katka – Mišo si ju chce zobrať, ale je chudobná
- Mišo – najmladší Ťapák
Miesto: dedina: dom Ťapákovcov a škola
Čas: od začiatku jari po začiatok leta.
Dej: Jar nastala, všetko budí sa k životu, ľud berie sa do jarných prác, iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore. Toto je klasický pohľad na dvor Ťapákov. Tentokrát iba nevedeli, že či je vhodné ísť orať v stredu, lebo vždy začínali orať až v piatok. U Ťapákov je veľa ľudí, keď sa všetci zídu, nestačia lavice. Štyria bratia so ženami, najmladší Mišo, ešte mládenec a jedna sestra Anča, už má tridsať rokov, ale ešte sa stále nevydala. Je totiž mrzáčka, nemôže chodiť. Tvár má peknú, chcela by chodiť, závidí sestrám a ľudom v dedine, že nemôže byť, ako oni. Inak je múdra, ako jediná sa postaví vždy proti Ili. Iľa, braná od Jablonckov má za muža Paľa. Myslí si o sebe, že je spomedzi Ťapákov najmúdrejšia, lebo bola školená v Dunajskej Strede ako pôrodná baba. Volajú ju kráľovná, Anču zasa zmija. Ťapákovci nemajú v dome hlavu, človeka, ktorý by im rozkazoval. Iľa a Anča sa hádajú, ale všetky ženy v dome stoja za Ančou. Iľa je ale nespokojná s tým, že ich je v dome 16 a začne sa sťažovať Paľovi. Už tam nechce bývať, chce sa osamostatniť, nepáči sa jej rozbitá studňa, ani Anča – zmija, chce si postaviť vlastný dom. Paľo ju ale nepočúva, ignoruje ju a Iľu to moc nahnevá. Nakoniec sa rozhodne trucovať a ukázať mužovi, že jej nakoniec vyhovie a to tak, že pôjde ako spoločnica ku pani učiteľke a hovorí si: „Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš či ti chybí žena!“ Tam sa jej síce nepáči, ale čo už má robiť, keď si vymyslela takýto boj. Čaká Paľa každý večer, že ku nej príde, že sa pomeria, že spolu pekne odídu a že si postavia dom v záhrade jej rodičov, ale situácia sa vyvíja trocha ináč. Aj keď necháva každý deň otvorené zadné dvierka Mišo nechodí. Zo začiatku mu to bolo jedno, neskôr išiel pásť ovce niekde do susedných dedín a dlhšie nebol doma. Ale Iľa veľmi dobre vie, že pár domov od škôlky bývajú Ťapákovci a že tam každý deň mrzáčka na lavičke sedí a na slnku šije. Preto Iľa nahlas vykrikuje, aby jej dokázala, že jej je tam lepšie, aj keď to tak v skutočnosti vôbec nieje. Ale mrzáčka zato zúri od zlosti. U Ťapákov sa zatiaľ nič moc nedeje. Mišo smúti, lebo mu zmija nedovolí Katku si zobrať. Anča smúti, kvôli tomu, že jej jediná láska, po ktorej túži – Jano Fúzakovie sa ide ženiť so škaredou chudou Marou. Ešte má Zuza tú drzosť a príde požiadať Anču, ktorá šije svadobné vence pre celé tri dediny, aby jej ušila jej veniec prednostne a dá jej peniaze dopredu. Práve v tomto čase Anča spomína na svoje úbohé detstvo, keď ešte vedela normálne chodiť. Už vtedy sa jej páčil Jano Fúzakovie.

Vtedy, v desiatom roku, dostala lámku a odvtedy sa už nevystrela. Chodila s rodičmi po doktoroch, ale nič jej nepomohlo, stále sa krčila ďalej. A tu Janov otec dal radu jej materi, aby ju pribili na dosku. A tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou proti nemu, že spínala ruky, prosiac a zvíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Vtedy sa rozplače a hovorí: „Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej ...!“ No a na druhý deň už prichádza po dlhom čase Paľo do dediny. A toto spraví Iľa: Do nej akoby bola strela udrela, tak vyletela von zo školy. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu za dedinou. „Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide?! Hihihi!“ zakričala zvonivým hlasom sa rozosmejúc. No proste Iľa sa snaží, aby si ju Paľo všimol, ale on nič. To ju naštve a ide napäť do školy. Ale zato Anči vadí, že kráľovná ušla. Pri večeri to povie Paľovi a aj to, že pri škôlke vidí chodiť nejakého chlapa, s ktorým sa Iľa rozpráva. Všetko márne. Paľa ani to nedojme – zato je Ťapák. Nakoniec, keď mu povie aj jeho kamarát, že už by sa patrilo ísť si po Iľu, tak nakoniec pôjde. Iľa sa robí, že spí. Príde ku nej Paľo a povie jej, aby išla domov. Vtom sa akože zobudí a nadáva mu, že kde sa tu vzal. On už jej aj išiel dať zaucho, ale ona sa mu zadriapla do líce, že mu tiekla krv. Jeho to bolelo, prevrátil úľ so včelami a išiel naspäť. Iľa ešte potom rozmýšľala, že čo to je za muža, keď ju nezbil. Nakoniec to všetko vyrieši pán notár, ktorý povie, že Iľa nesmie byť aj slúžkou, aj pôrodnou babou v dedine, teda prestane slúžiť, pôjde ku rodičom domov, uprace tam a hovorí, ako s Paľom v lete postavia dom. Celá poviedka končí takto: Všetkým je dobre a po vôli, Zuza varí z vďačnosti, Hegarcovke dieťa vyzdravelo na slnku. Ani Mišo už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine – píše veselšie listy. A predsa mrzáčka, keď večer sama ostane a druhí sa rozídu sa na odpočinok, pozerá očami plnými vášne a beznádejnosti do obloka, z ktorého vidno biely uhoj domu Jana Fúzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká: „Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...!“
Forma: Kompozícia je pri Ťapákovcoch veľmi jednoduchá. Je to obyčajné lineárne radenie, teda v diele niesu použité žiadne zamotávajúce prvky, ako retrospektíva, ale obyčajné zobrazenie dejov v čase tak, ako plynie. V tejto novele sa vyskytujú vnútorné monológy a to najmä pri dvoch hlavných postavách, Anči a najviac pri Ili, hlavne v škole, ako chce, aby si ju Paľo všimol. Ináč je dielo napísané formou dialógov.

O štýle písania je pri Timrave zaujímavé hovoriť. V jej poviedkach hlavne zobrazuje lásku, ako vypočítavosť alebo neúprimnosť, ale dielo Ťapákovci je v jej tvorbe skôr výnimočné. V každom prípade sú jej poviedky „prístupné“ aj pre súčastného čitateľa. Mne osobne sa jej štýl páči a plne mi vyhovuje. Pri niektorých pasážach som sa v novele pobavil. Preto sem napíšem ešte krátky úryvok: Je večer. Keď došla Anča k dverám po dlaniach niekto sa o ňu podkol. „Čože si?“ bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fúzáka. „Či pes, či čo si?“. Anča sa odchýlila a nehlesla. „Ty si, Anka? Prepáč...plazíš sa ako zmija.“ Timravina tvorba je nepochybne poznačená faktom, že žila na dedine skoro celý život. Ako sama hovorila: „Čo sa tu dá vidieť? Ja rada kukám z obloka. Čo človek všetko vidí. V Ábelovej v nedeľu, to je celé mravenisko. Z fantázie? Dačo ni. Fabule som brala zo života. Dej som si premyslela.“ Ale práve toto premyslenie deja znamenalo, že Timrava menila skutočnosť, ktorú videla Božena Slančíková a fakticky živým ľuďom zo skutočnosti vzatým dala umrieť a naopak.