Svetozár Hurban Vajanský: Suchá ratolesť

Svetozár Hurban Vajanský: Suchá ratolesť

Dej sa začína u rodiny statkára Karola Vanovského v dedinke Rudopolie. Spolu s manželkou Máriou majú dcérku Lili (Elzu) a vychovávajú tiež plachú, utiahnutú, tichú sirotu Annu. Mária sa na ňu za jej utiahnutosť často hnevá. Anna veľa číta, často dlho do noci a knihy si chodí požičiavať do bibliotéky v starom opustenom kaštieli zemianskej rodiny Rudopoľských. Už dvadsať rokov ho obýva iba starý sluha Ondrej Skala, ktorý Anne dovolí navštevovať kaštieľ. Raz, keď sa Anna prehrabáva policami, pribehne Ondrej a ženie ju preč, Stanislav Rudopoľský, ktorý je hlavnou postavou tohto románu, sa po dvoch desaťročiach vrátil domov z ciest po Európe. Anna sa mu horlivo ospravedlňovala, ale jemu vôbec nevadila jej prítomnosť, naopak, tešil sa jej zápalu pre literatúru.

Stano postupne opravoval a zariaďoval svoj dom, udomácňoval sa a spoznával okolie i obyvateľov Rudopolia, ktorí však nevedeli, čo si o staronovom obyvateľovi myslieť. Bol vnukom veľmi nepopulárneho majetného zemana Gábora Rudopoľského, ktorého nemal v Rudopolí nikto rád a preto príchod muža s rovnakým menom vyvolal v ľuďoch zmiešané pocity. Najčastejšie navštevoval práve dom Vanovských, kde spoznal učiteľa malej Lili Alberta Tichého. Tento mladý, inteligentný, veľmi citlivý vlastenec bol tiež sirotou, ktorej na dôvažok umrela aj mladšia sestra Malvínka, z čoho bol veľmi nešťastný. Stana si priam zamiloval.

Stanislav napriek svojej obyčaji zašiel raz do miestneho hostinca, kde sa dozvedel, že mieste obyvateľstvo je rozdelené na dva tábory – na Slovákov a Maďarov. Nechápal národné spory, ktoré si tu vypočul: „Títo ľudia sú rozkvasení. Boj o národnosť. Ako ich to len môže zaujímať?“ Po ceste domov stretol Tichého, tak mu hneď rozpovedal čo videl v krčme. Ten si všimol, že Stano nechápe národný život. Dlho do noci sa rozprávali, Albert mu hovoril o Slovákoch, národe a literatúre. Stano mu odporoval: „Pah! Logika u ľudu! Tu je ruka, tu krajec chleba! Ruka vezme krajec a podnesie k ústam. To je celá logika. Ale o jazyku, o národnosti! Smiešne!“ Postupom času však získaval na národ kladný názor a ku koncu už zastával aj on Slovákov. Tichého si obľúbil kvôli jeho charakteru.

Mária Vanovská trávila veľa času osamote, bez manžela, ktorý väčšinu času pracoval na statku, snažil sa nahonobiť veľa peňazí. Raz tak sedela so Stanom v kuchyni, ten maľoval jej portrét a opäť v ňom vzbĺklo zapálenie pre umenie, v Márii videl model pre jeho obraz Grizeldy, ktorý túžil namaľovať. Pohrúžene sa pustil do práce, bol uchvátený nárastom nadšenia, ktoré v ňom skrslo.

Tichý sa medzičasom zamiloval do Anny a pokúšal sa o jej priazeň. Na výlete s ňou a Lili jej vyznal lásku a zasnúbili sa. Pre Vanovských to bola dobrá správa, všetci mali radosť.

Ondrej oznámil Stanovi, že prišiel list od Adely Rybáričky, mladej výstrednej vdovy s pozvaním: „Na Vodíne schôdzka okolitej society.“ Adela „na kávové vizity nechodila, neklebetila, a preto čoskoro vypadla z milosti všetkých žien. Pomohla si tak, že zhromažďovala okolo seba celý dvor mužských.“ Chcela Stana bližšie spoznať, preto mu navrhla, že mu ukáže okolie. Stano si na ňu vybudoval záporný názor, zdala sa mu koketná a kvôli jej výstupu – veľmi sa naklonila pri priepasti, aby ju Stano zachytil – „priamo sa mu bridilo, keď videl, že žena si takto zahráva s citom muža.“ V skutočnosti ho však na nej niečo zaujalo.

Stano opäť raz sedel s Máriou v kuchyni a rozvíjal svoje maliarske umenie, keď z ničoho nič vtrhla do miestnosti Anna, vrhla sa jej k nohám a plakala: „Povedz Albertovi, že ho nemilujem, že som ho klamala, že som luhala! Povedz mu tetuška, že ho nenávidím..“ Mária nevedela, čo sa robí, na Annu sa nahnevala a myslela si, že sa chcela len pobaviť a že je koketná a že to preto Tichého opúšťa, že má zálusk na jej manžela. Anna Albertovi sama povedala zbohom v parku, z čoho bol mladý muž veľmi nešťastný. Rozhodol sa odísť z Rudopolia a zanechal Rudopoľskému nejaké svoje rukopisy, ktoré dosiaľ čítala len Anna. Tá Márii čoskoro vysvetlila dôvod svojho rozhodnutia: slepne. Už od malička mala poruchu zraku a teraz cítila, že s jej zrakom to ide skutočne dole vodou a nechcela, aby s ňou Tichý zostával. Karol privolal lekára, ktorého verdikt znel: šanca na záchranu je nulová.
Stano nemohol na Adelu zabudnúť. Vydal sa za ňou, zastihol však iba jej matku, ktorá ho odprevadila na Kýčer, kam sa šla Adela prejsť. Keď vyšiel na kopec a zbadal jej postavu, našiel odvahu a vyznal sa jej: „Ja vás milujem, Adela, na tejto osamelej výšine vám hovorím bez okolkov, že vás milujem! Niet iného východiska! Vy ste moja!“ Jeho vyznanie však nebolo vyslyšané, Adela si pridobre pamätala na Stanov pohŕdavý pohľad a nechcela byť preňho ľahkým cieľom. „Nie som nováčik!“ povedala mu a tešila sa zo svojho víťazstva. Počas obeda jej Stano rozpovedal o Anne, na čo sa Adela nahnevala: A to mi až teraz hovoríte? Ajhľa – i tu egoizmus!“

Stano celé dni sedel nad Tichého rukopismi, maľoval a z domu nevychádzal. Po dočítaní poslednej stránky vzdychol: On je umelcom – nie ja“ O svoje trápenie sa podelil s Karolom Vanovským, viedol s ním dlhý rozhovor. Karol prvýkrát počul zo Stanových úst takéto reči, bolo vidno, že na národ zmenil názor. „Teda Stano cíti s nami! Nebolo pochybností, Rudopoľský je náš!“

Chystali sa voľby. Za Slovákov kandidoval Karol Vanovský, za Maďarov pod vedením Svatnaya Pelmány. Obe strany si snažili nahonobiť čo najviac prívržencov. Svatnay chcel podplatiť Žúrika, hlavného klebetníka v Rudopolí, avšak zástancu opačnej strany, ten mu však odvetil: „Keby ste mi dávali milión, áno milión, pán Svatnay, ja ho hodím k vašim nohám!“ Na základe toho sa postavil na stranu Karola Vanovského a v krčme sa ponosoval: „Pomyslite si len, Svatnay sa opovážil robiť ponuku, aby som zradil národ!“ Vanovský mal už veľa prívržencov, vyzeralo to, že voľby vskutku vyhrá, čo sa Svatnayovi nepáčilo a odložil ich, aby získal čas, ktorý využil na podplácanie, ba i vydieranie ľudí. Karol tak stratil mnoho prívržencov.

Anna medzičasom úplne oslepla. Tichý sa vrátil do Rudopolia a dozvedel sa o jej osude. Už spoza dverí spoznala jeho kroky. „Ty si ma odmietla pre svoj neduh! Oh, to ma bolí! Ty si moja, zakiaľ nevyhasne posledná iskierka z týchto drahých pŕs! Anna moja!“ Anna sa nesmierne potešila, že prišiel: „Nie Albert, som rada, že si prišiel, rada, že ti môžem z tej duše rozpovedať všetku svoju tieseň. Naše svety sa rozišli. Tvoj svet je denné svetlo – môj tma. Tie sa nezídu. Nás rozdelil sám Boh!“

Stano a Svatnay sa pochytili v krčme, čo sa rozhodli vyriešit súbojom tvárou v tvár. Stano pocítil prudký úder do hrude. Z posledných síl však namieril a vystrelil. Trafil Svatnaya priamo do lopatky a upadol do bezvedomia.

Voľby vyhral Pelmány. Vanovského voliči boli sklamaní, nahnevaní, zúrili. „ Musíme byť trpezliví, pán majster. Naša pravda zvíťazí!“ Stano bol vážne zranený, všetci si mysleli, že umrie. Lúčil sa s nimi so spomienkami na národ: „Naša krv slovenská, duchom ničomná, charakterom nízko padlá znať vyschne ako ratolesť, do ktorej preniká miazga z mohutného národného pňa!“ Prišla sa však oňho starať Adela, vďaka ktorej sa Stano postupne uzdravoval.

V dome Vanovského však prežívali ťažké chvíle „Anna upadla do horúčky, po nociach fantazírovala a cez deň ležala v omámení.“ Čoskoro umrela. Stano sa po uzdravení vybral do Hrušovníka požiadať Adelu o ruku. Behom mesiaca sa z nich stal pár a Stano vyhlasuje boj proti odrodilstvu: „Začneme, Karol, pestovať slovenskú vec od koreňa! Nech čert berie staré, práchnivé kláty! Naši otcovia niesli v starých časoch na svojich pleciach ťarchu i prelesť vývinu. Ich potomci zmeraveli, ohlúpli, odrodili sa – a hynú. Toto hynutie nik nezastaví! Ich krv je už skazená, údy zhnité. Nad každým povaleným kobylkárom sa teším nepeknou čertovskou radosťou. Z nás musia vypučať nové výhonky! A tento proces nik nezastaví.“