V Žitňanoch, malej dedinke pri Trenčianskej, žil učiteľ Jonáš, ktorého si dedinčania vážili, pretože učil starých aj mladých čítať a písať po slovensky. Bol vášnivý čitateľ Slovenských národných novín a konateľ v spolku mieru. Jeho veľkým vzorom bol Ľudovít Štúr. Lásku k slovenčine a obdiv k Štúrovi zdedili aj jeho tri deti.
Prostredná dcéra, devätnásťročná Evka, mu pomáhala pri vyučovaní v nedeľnej škole, keď Jonášovcom prišla nečakaná návševa – urodzený pán zeman Mikuláš Ostrolúcky s manželkou a dcérou. Cestovali na Zemianske Podhradie, polámalo sa im koleso a v dedine nebolo kúrie kde by mohli prečkať, kým ho kolár opraví. Evke sa spočiatku mladá slečna Ostrolúcka, Adelka, nepozdávala, no neskôr našli spoločnú tému na rozhovor. Evka sa pochválila svojimi kvetmi v záhrade. Keď sa dievčatá vrátili k ostatným, čo sedeli v altánku, spýtal sa Evky jej otec, či by nešla doučovať Adelku slovenčinu. Slečne Adelke sa nápad hneď zapáčil a presviedčala Evku aby s ňou a s jej rodičmi odcestovala na Zemianske Podhradie. Obe sa však zhodli, že bude lepšie ak si to Evka premyslí a o týždeň po ňu pošlú koč.
Ako ale mohla Evka odmietnuť? Veď ktoré dievča zo Žitnian dostane takú príležitosť? Na cestu sa dobre pripravila a v nedeľu odcestovala na Zemianske Podhradie. Tam sa Evke veľmi páčilo. Mala vlastnú izbu, vedľa Adelkinej. Hneď po príchode sa Evka začala zoznamovať s tunajším životom. Rozprávalo sa väčšinou po nemecky a hlavné slovo tu mala tante Lóra. Neskôr Evka spoznala Adelkinho brata Gejzu a baróna Rothnshutza – Adelkinho nápadníka. Ten sa o Adelku naozaj zaujímal, ale ona k nemu necítila žiaden hlbší cit. Najkrajšie spomienky však v Evke zanechalo stretnutie s Ľudovítom Štúrom, ktorý prišiel na Zemianske podhradie za svojím bratom. Veľmi chválil Evku, že je šikovná učiteľka a oboznamuje Adelku nie len so samotnou slovenčinou, ale aj so slovenskou literatúrou. Štúr chodieval s Adelkou na prechádzky a Evka ich sprevádzala. Aj vo večerných rozhovoroch sa Adelka čoraz viac vypytovala na Štúrov život. Leto sa skončila a Evka odišla domov, no Adelka ju pozvala na Ostrú lúku. Evkini rodičia váhali, ale napokon sa dali presvedčiť. Ostrá lúka bola celkom iná ako Zemianske Podhradie. Nie len, že bola menej honosná, ale nebolo tu ani toľko zábavy a spoločenského života a to najmä preto, že tu nebol Štúr. Na zimu sa Evka vrátila domov. Doma však bola úplne iná nálada. Kvôli zlému počasiu bola zlá úroda a ľudia nemali čo jesť. Aj Jonášovci hladovali, lebo rozdali, čo mali.
V lete sa Evka vrátila na Zemianske Podhradie a v zime odcestovala s Ostrolúckymi do Prešporku. Bol to jej sen. Navštívila svojho brata Miška a opäť sa stretla so Štúrom. Ten ich previedol po tlačiarni Slovenských národných novín, kde sa zoznámili s Laciakom, sympatickým mladíkom. Život v Prešporku sa s životom na Podhradí nedal porovnať. Vyvrcholením tejto návštevy bol bál, na ktorom sa zúčastnila aj Evka a tancovala so Štúrom. Ale najviac Štúr tancoval s Adelkou. Od toho bálu nikto nepochyboval, že medzi nimi niečo je. V roku 1848 vypukla revolúcia a Štúr bol veľmi zaneprázdnený. Adelka sa odsťahovala do Pešti a už sa s ním takmer nestretávala. Začala slabnúť a chorľavieť. Nijaký doktori jej nevedeli pomôcť. Pani Ostrolúcka zavolala Evku, aby ju rozveselila, ale nepomohlo ani keď zavolali Štúra. Tak Adelka roku 1853 zomrela. Štúr aj naďalej písal i bojoval a snažil sa vydávať Slovenské národné noviny. Dvanásteho januára 1865 ho na poľovačke postrelili. Evka sa opäť stretla s Laciakom a stali sa z nich dobrí priatelia, neskôr sa za neho Evka vydala. Taká bola jar Adely Ostrolúckej.
