Razumichin zahorel k Dunečke. Zosimov sa zase pred Raskoľnikovou matkou vyjadril, že Rodionov stav je veľmi uspokojivý. Zosimovi sa tak isto Dunečka veľmi páči. Razumichin rozpráva Rodionovej matke a sestre o tom, že Raskoľnikov sa chcel oženiť s dcérou Larnicynovej, jeho domácej, ale manželstvo sa neuskutočnilo kvôli tomu, že nevesta umrela. Lužin píše Dunečke a jej matke výhražný list, v ktorom stálo, že Raskoľnikov dal Sofii 25 rubľov, a že keď ku ním príde a bude tam aj Raskoľnikov, odíde odtiaľ. Dozvedajú sa, že Marfa Petrovna Svidrigajlova umrela.

Raz prišla za Raskoľnikovom Sofia. Prišla ho pozvať na pohreba a kar jej otca. Raskoľnikov ju usadil vedľa jeho matky a sestry. Raskoľnikov a Razumichin sa vybrali k Porfijovi, lebo Raskoľnikov tam má záloh. Porfirij ho už čakal, lebo jeho meno bolo napísané na jednom papiery, v ktorom bol zabalený prsteň a hodinky. Porfirij sa Raskoľnikova pýta i na jeho článok v „Periodickom slove“ a začali ho rozoberať. Raskolnikov v ňom vyjadruje myšlienku: „Obyčajní musia žiť v poslušnosti a nemajú právo prestupovať zákon, lebo sú predsa obyčajní. A výnimoční majú právo páchať akýkoľvek zločin a akokoľvek prestupovať zákon práve zato, že nie sú obyčajní.“ Razumichin nemôže uveriť, že Raskoľnikov takto zmýšla.

Na Raskoľnikova sa prišiel spytovať nejaký muž. Raskoľnikov ho dobehol a ten muž precedil pomedzi zuby „vrah“. Raskoľnikov sa s roztrasenými kolenami a v záchvate zimnice vrátil do svojej komôrky. Prichádza za ním aj Arkadij Ivanovič Svidrigajlov. Chce sa prostredníctvom neho stretnúť s Duňou a vysvetliť jej, že z Lužina nebude mať osoh a utrpí zjavnú ujmu, a že sa jej chce ospravedlniť a dať jej 10 tisíc rubľov. Marfa Petrovna na Duňu v testamente pamätala troma tisícmi.

Raskoľnikov a Razumichin prichádzajú k matke a Duni. Vraví im, že bol za ním Svidrigajlov. Bol tam i Lužin. Teda odchádza a Duňa mu vraví, aby sa už nevracal. Lužin chcel nad nimi až priveľmi vládnuť. Podľa všetkého vôbec nečakal takýto koniec. Priveľmi sa spoliehal na seba, na svoju moc a na bezmocnosť svojich obetí. Lužin obviňoval Raskoľnikova zo všetkého. Aj keď schádzal dolu schodmi, ešte si myslel, že možno nie je všetko stratené a že pokiaľ ide o dámy, dokonca sa to dá „veľmi ľahko“ napraviť.

Raskoľnikov vraví matke a Duni, že bude lepšie ak sa na istý čas nebudú vidieť. Matka aj jeho sestra boli vyľakané a Razumichin takisto. Razumichin ich utešuje a od toho večera sa stal pre nich synom i bratom. Potom
Raskoľnikov na druhý deň vošiel do budovy -ského policajného veliteľstva a dal sa ohlásiť u Porfija Petroviča. Ten ho už skoro odhalil, ale vtom priviedli Nikolaja, ktorý sa priznal k tomu, že je vrahom. Pofirij mal na Raskoľnikova podozrenie vďaka mešťanovi, ktorý bol v tedy pri dome, v ktorom bývala úžerníčka, keď sa tam Raskoľnikov vrátil. Mešťan sa nakoniec Raskoľnikovi ospravedlňuje.

Lužin si dal zavolať Soňu. Dáva jej 10-rubľovú bankovku. Do vrecka jej však potajomky strčil ďalšie peniaze, ale Lebeziatnikov bol v izbe a videl to. Potom prišiel na kar a obvinil Soňu z toho, že mu ukradla 100-rubľovú bankovku. Vyzval ju, nech si vyvráti vrecká a odtiaľ vypadla 100-rubľová bankovka, ale Lebeziatnikov to vysvetlil a tiež Raskoľnikov povedal, že Lužinovim plánom bolo rozvadiť ho s jeho matkou a sestrou a dúfal, že ich znovu získa. Lužin potom zašiel do svojej izby a o pol hodiny ho už v dome nebolo.

Raskoľnikov potom zašiel za Soňou a priznáva sa jej. Soňa len plače a objíma ho. Svidrigajlov to znovu všetko počúva za dverami. Neskôr si Raskoľnikov vyčíta, že to Soni povedal. Raskoľnikov nič z toho čo ukradol, nikdy na nič nepoužil. Katerina Ivanovna je po kare celkom nepríčetná. Ide aj s deťmi po ulici. Deti sú vyobliekané a musia spievať a tancovať. Katerina sa nakoniec potkla a zaliala ju krv. Zomiera.

Svidrigajlov sa rozhodol, že Katerinine deti uloží v dajakom lepšom sirotinci a uloží pre každého až do plnoletosti po 1 500 rubľov. Svidrigajlov naznačil Raskoľnikovi, že vie pravdu. Napísal aj list Dunečke o tom, čo počul. Za Raskoľnikovom znova prichádza Porfirij. Tuší pravdu, a vraví mu, že mu ostáva ešte deň alebo pol druha dňa na slobode.

Svidrigajlov zavolal Duňu k sebe. Rozprávajú sa o liste. Svidrigajlov je ochotný Raskoľnikova zachrániť ak si ho Dunečka vezme. Ona chce však odísť, ale sú zamknuté dvere. Vyťahuje z vrecka revolver, ktorý ukradla Svidrigajlovi, keď jej dával lekcie streľby na dedine. Vystrelila, ale guľka sa dotkla iba jeho kože na lebke. Nakoniec sa zmieril s tým, že ho nikdy nebude milovať a dal jej kľúče. Svidrigajlov dal Soni tri 5% úpisy po tisíc rubľov. Potom sa šiel zabiť. Raskoľnikov sa išiel rozlúčiť sa matkou. Keď sa vrátil domov, čakala ho tam už Dunečka, tak sa s ňou takisto rozlúčil. Potom šiel k Soni po kríž. Soňa chcela ísť na políciu s ním, ale on chcel ísť sám. Rozhodol sa, že sa pôjde priznať Iľjovi Petrovičovi Výbušnému. Na stanici sa dozvedá aj o samovražde Svidrigajlova.

Epilóg:
Raskoľnikov sedí už 9 mesiacov. Robí nútené práce 2. stupňa. Je odsúdený iba na 8 rokov. Jeho matka ešte na začiatku procesu ochorela. Rozsudok vyniesli o 5 mesiacov. Vo väzaní ho navštevoval Razumichin aj Soňa. Raskoľnikov sa v týchto dňoch trápi pre matku. Soňa odišla s Raskoľnikovom. O 2 mesiace sa Duňa a Razumichin zobrali a o takých 5 rokov sa chcú presťahovať na Sibír. Raskoľnikova matka zomrela. Rodion sa hanbil za to, že sa tak slepo, beznádejne zahubil. Neľutuje však svoj zločin. Svoju vinu videl iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal. Ostatní väzni sa mu vysmievali a opovrhovali ním, ale Soňu milovali. Raskoľnikov sa do Soni zamiloval.

„Vzkriesila ich láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“

Citáty:

„Človek je podliak, na všetko si privykne!“

„Rozhodnutia sa vyznačovali zvláštnou vlastnosťou: čím boli definitívnejšie, tým sa v jeho očiach stávali podlejšími a nezmyselnejšími … A hoci prežíval taký mučivý vnútorný zápas, za celý čas ani raz, ani na chvíľu nemohol uveriť, že svoje zámery naozaj aj uskutoční.“

„Páchateľ, a to skoro každý, vo chvíli zločinu prežíva akúsi ochabnutosť vôle a mysle, ktoré naopak vystrieda detská, až fenomenálna ľahkomyseľnosť práve vo chvíľach, keď by najviac potreboval zdravý úsudok a opatrnosť.“

„Starena bola iba choroba … chcel som čím skôr prekročiť … nezabil som človeka, zabil som princíp!“

„Trp aj ty, mne sa uľaví!“

„Moc pripadne iba tomu, kto sa odváži načiahnuť a vziať si ju. Treba tu iba jediné: odvážiť sa!“

„Ja som predsa zabil iba voš, Soňa, neužitočnú, odpornú, škodlivú voš!“

„Šiel som ako chytrák, a práve to ma zahubilo! Vari si len nemyslíš, že ak som už začal sám seba skúmať a spytovať, či mám alebo nemám právo mať moc, že som nevedel napríklad to, že na tú moc právo nemám. Alebo ak si kladiem otázku, či je človek voš, tak rozhodne človek nie je voš pre mňa, ale pre toho, komu to ani len na um nezíde a kto ide po svojej ceste rovno a bez otázok ...“

„Ak som sa už toľko dní trápil nad problémom, či by na to Napoleon šiel alebo nie, tak už som celkom jasne cítil, že ja nie som Napoleon ...“

„Chcel som zabiť bez kazuistiky, zabiť pre seba, iba kvôli sebe!“

„Seba som zabil, a nie starkú! Tu som raz a navždy, naveky, sám seba dobil! … Starkú diabol zabil, a nie ja!“

„Načo, načo sú dobré všetky tie nezmyselné skúšky! Načo sú, budem vari múdrejší potom, zničený utrpením, ľudskou hlúposťou, starecky nemohúci po 20-ročnom vyhnanstve, ako teraz?“