Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest

Spoločenské pomery:
polovica 19. st. - začiatok 20. st., priemyselná revolúcia, zanikanie feudalizmu, rozvoj kapitalizmu

Hlavné postavy:
Rodion Romanov Raskoľnikov:
- Roďa
- chmúrny; zamosúrený; povýšený a hrdý; nedôverčivý a hypochondrický; veľkodušný a dobrý; svoje city nerád prezrádza a radšej bude krutý, než by si mal pred nimi otvoriť srdce, je jednoducho chladný a až neľudsky bezcitný, ako keby sa v ňom ustavične striedali 2 protirečivé povahy; dakedy je úžasne nezhovorčivý; dakedy mu všetci zavadzajú, nikdy nemá čas, hoci leží a nič nerobí; nie je ironický, no nie zato, že by nemal dosť duchaplnosti, ale akoby nemal na podobné hlúposti čas; nikdy nevypočuje do konca, čo mu vravia, nikdy sa nazaujíma o to, o čo sa v danej chvíli zaujímajú všetci; seba cení úžasne vysoko a zdá sa, že má na to isté právo
- veľmi pekný, má nádherné tmavé oči, gaštanové vlasy, je vyššej postavy, štíhly a urastený, biedne oblečený

Avdovia Romanovna Raskoľnikova:
- Duňa, Dunečka
- Rodionova sestra
- neobyčajne pekná – vysoká, pekne stavaná, pevná, sebavedomá; v tvári sa podobá na brsa Raskoľnikov vybral k Soni. Rozprávajú sa o Lizavete, a hovorí jej, že vie, kto ju zabil, že jej to povie ak zajtra ráno príde. Celý tento rozhovor počúval Svidrigajlov za dverami.
ata; vlasy má gaštanové, oči takmer čierne, iskrivé, hrdé, a zároveň, v niektorých chvíľach, neobyčajne dobré; je bledá, nie však chorobne; tvár jej žiari sviežosťou a zdravím; ústa má trocha malé, spodná pera, kyprá a jasnočervená, je malinko vystrčená dopredu, rovnako ako brada – to je jediná nepravidelnosť na jej nádhernej tvári; výraz jej tváre bol vždy skôr vážny a zádumčivý než veselý, ale pritom ako jej tvári pristal úsmev, ako jej pristal úsmev, ako jej pristal smiech, veselý, mladý, úprimný

Sofia Semionovna Marmeladova:
- Sofia

Dmitrij Prokofjič Razumichin:
- Raskoľnikov priateľ a neskôr Dunečkin muž

Katerina Ivanovna Marmeladova:
- vznetlivá, hrdá, neoblomná, je stelesnením najušľachtilejších citov, je to dáma prchká, popudivá, hneď začne vrieskať

Puľcheria Raskoľnikova:
- Rodionova matka

Alona Ivanovna:
- vdova po správnom úradnikovi, je to stará úžerníčka

Lizaveta Ivanovna:
- nevlastná sestra Alony, ktorá si ju zotročila

Iľja Petrovič Výbušný
Peter Petrovič Lužin
Arkadij Ivanovič Svidrigajlov

Dej: (odohráva sa v Petrohrade)
Rodion Romanov Raskoľnikov je študent študujúci v Petrohrade. V jeho mladej duši sa už nakopilo toľko nenávistného opovrhovania, že pri všetkej svojej domýšľavosti, ktorá bola chvíľami až detinská, najmenej zo všetkého sa na ulici hanbil za svoje handy. Je chudobný. Rodion prichádza za starenou (úžerníčkou). Má v úmysle ju zabiť, ale ešte nie teraz. Od nej sa vybral do výčapu, kde sa mu prihovoril muž. Bol to Marmeladov, titulný radca, ktorý mu rozpráva o svojom živote. Býva v studenej kutici so svojou ženou, Katerinou Ivanovnou (kašle krv) a 3 malými deťmi. Katerina získala vzdelanie v gubernskom šľachtickom ústave. Marmeladov si ju vzal už ako vdovu s 3 deťmi. Prvýkrát sa vydala za dôstojníka z pechoty, kvôli nemu utiekla z rodného domu. Katerina to ešte stále spomína so slzami v očiach. Marmeladov bol vdovec, ktorému zostala 14-ročná dcéra.

Pred pol druhom roka sa usadili v Petrohrade. Dostal a stratil tu miesto. Teraz bývajú v podnájme u Amélie Fiodorovny Lippevechzeľovej. Soňa, Marmeladova dcéra, nedostala žiadnu výchovu. Predáva svoje telo, lebo nemajú peniaze. Dostala žltú legitimáciu, a vzhľadom na tú skutočnosť, nemohla už s nimi bývať – tak teraz býva na byte u krajčíra Kapernaumova. Marmeladov išiel za Ivanom Afanasievičom, aby ho vzal späť do úradu, a tak aj urobil, ale pred 5 dňami z truhlice vzal, čo ostalo z výplaty a 5 dní je preč. Raskoľnikov ho nakoniec odvádza domov. Katerina mu nadáva. Raskoľnikov im pri odchode nechal pár drobných.

Raskoľnikova matka mu píše list, v ktorom mu oznamuje, že jeho sestra Duňa už nepracuje v dome Svidrigajlovcov, lebo pán Svidriglaj jej predniesol zjavný a ohavný návrh. Teraz sa chce vydať za Petra Petroviča Lužina. Raskoľnikov s tým, ale nesúhlasí. Matkin list ho utýral. Nechce, aby sa Duňa obetovala.

Rodion raz prechádza cez Senné, keď započuje rozhovor Lizavety a mešťanov, z ktorého vyplynulo, že stará úžerníčka bude nasledujúci deň sama doma. Raskoľnikov už o ničom neuvažoval a vôbec nebol schopný jedinej myšlienky, avšak celou svojou bytosťou zrazu pocítil, že pre neho už nejestvuje ani sloboda mysle, ani sloboda vôle a že je o všetkom definitívne rozhodnuté. Neskôr Raskoľnikov počul rozprávať sa dvoch mladíkov o starene ( v zlom), ako keby tu naozaj jestvovalo dajaké predurčenie, pokyn …

Raskoľnikov zobral nasledujúci deň z domovníkovej komory sekeru a vybral sa za starenou. Praje mu šťastie. Keď však vkročí do bytu zlyháva mu hlas, cíti, že stráca hlavu, že mu je strašne, na nevydržanie strašne, že ak sa bude na neho starena ešte chvíľu takto bez slova hľadieť, utečie od nej, nakoniec ju dvakrát udrel sekerou do temena. Oči mala vytreštené, akobo jej chceli vyskočiť, čelo aj celú tvár zmrštenú a znetvorenú kŕčom. Raskoľnikov zašiel do spálne, a tam našiel v truhle náramnice, retiazky, náušnice, ihlice a i. a napchal si ich do vreciek. Potom začul kroky v izbe, kde ležala starena, schmatol sekeru a vybehol zo spálne. Bola to Lizaveta. Zaťal jej sekerou ostrím na vrch hlavy a zaraz preťal celú hornú časť čela takmer po temeno. Raskoľnika sa zmocňuje čoraz väčší strach, hnus sa v ňom dvíha a narastá každou minútou, postupne sa stáva akýsi roztržitý, ba až zádumčivý. V kuchyni vo vedre s vodou si umyl ruky a sekeru, a keď už chcel odtiaľ odísť, na schodoch začul kroky. Tie idú na 3. poschodie. Bol to Koch, ktorý prišiel za starenou. Raskoľniko-vi sa však odtiaľ podarilo ujsť. Pot sa z neho lial cícerkom, nebol celkom pri zmysloch, ani keď vchádzal do brány svojho domu.

Raskoľnikov leží a má horúčky. To čo ukradol schoval v diere za tapetou. Domovník mu priniesol predvolanie na políciu. Chce sa zbaviť svojej ťarchy. Je čoraz zmätenejší a zábudlivejší a vie o tom. Keď Raskoľnikov prišiel na políciu, Nikodim Fomič a Iľju Petrovič sa rozprávali o vražde úžerníčky a Lizavety, na to sa Raskoľnikov zberal odísť, ale odpadol. Keď prišiel domov zobral všetky ukradnuté a špinavé veci a schováva ich pod kameň pri opustenom dome. Stále je v horúčkovitom stave. Prichádza k Razumichinovi a ani nevie prečo tam išiel. Za Raskoľnikovom bol Iľja Petrovič, ale Raskoľnikov vtedy spal. Prichádza za ním i zriadenec z kancelárie od kupca Šelopajeva.

Prišiel mu odovzdať peniaze, o ktoré požiadala jeho matka prostredníctvom Afanasija Ivanoviča Vachrušina. Raskoľnikov sa ale nechce podpísať, hovorí, že nepotrebuje peniaze. Nakoniec sa však podpísal a zobral 35 rubľov.

Keď Raskoľnikov utekal z bytu starej úžerníčky, skryl sa do bytu, ktorý natierali natierači, ale práve vtedy tam neboli. Natierač Nikolaj Dementiev našiel v tomto byte náušnice. Za Raskoľnikovom prichádza Peter Petrovič Lužin a vraví mu, že jeho matka a sestra tiež prídu do Petrohradu. Ubytovanie im zabezpečil v špinavom penzióne a on býva v podnájme v byte jeho priateľa Andreja Semionyča Lebeziatnikova (ministerský úradník). Prišiel k nemu i Razumichin a Zosimov a rozprávajú sa o tom, že Porfij vypočúva tých, čo mali u úžerníčky zálohy. Lužin potom začal spomínať matku, tak sa Raskoľnikov rozzúril a Lužin odchádza a Razumichina a Zosimova Rodion vyhadzuje, ale Razumichin a Zosimov si všimli, že Raskoľnikova tá vražda vyvádza z rovnováhy.

Rodion sa vracia do bytu stareny. Hovorí robotníkovi, že si chce prenajať byt. Pýta sa ho i na to, či tam je ešte krv. Raskoľnikov im vraví, aby šli s ním na políciu, že tam im povie, kto je. Potom sa pristavil pri druhom domovníkovi, akejsi ženskej, mešťanovi a ešte niekom. Mešťan navrhol odviesť ho na políciu, ale domovník ho vyšmaril na ulicu.

Raskoľnikov sa pevne rozhodol, že na políciu pôjde, ale nakoniec tam nešiel, pretože videl ako niekoho zadlávili kone. Bol to Marmeladov. Raneného odniesli domov. Katerina Ivanovna sa hneď začala okolo neho zvŕtať. Nestráca pritom duchaprítomnosť. Marmeladov sa prebral a volal o kňaza. Prišiel i doktor, ktorý povedal, že o chvíľu umrie. Potom prišiel kňaz a Marmeladov sa vyspovedal a potom prišla aj jeho dcéra Soňa. Poprosil ju o odpustenie a umrel jej v náručí. Keď Raskoľnikov odchádzal dal Katerine 20 rubľov. Keď prišiel domov, čakala ho tam už matka so sestrou.
Razumichin zahorel k Dunečke. Zosimov sa zase pred Raskoľnikovou matkou vyjadril, že Rodionov stav je veľmi uspokojivý. Zosimovi sa tak isto Dunečka veľmi páči. Razumichin rozpráva Rodionovej matke a sestre o tom, že Raskoľnikov sa chcel oženiť s dcérou Larnicynovej, jeho domácej, ale manželstvo sa neuskutočnilo kvôli tomu, že nevesta umrela. Lužin píše Dunečke a jej matke výhražný list, v ktorom stálo, že Raskoľnikov dal Sofii 25 rubľov, a že keď ku ním príde a bude tam aj Raskoľnikov, odíde odtiaľ. Dozvedajú sa, že Marfa Petrovna Svidrigajlova umrela.

Raz prišla za Raskoľnikovom Sofia. Prišla ho pozvať na pohreba a kar jej otca. Raskoľnikov ju usadil vedľa jeho matky a sestry. Raskoľnikov a Razumichin sa vybrali k Porfijovi, lebo Raskoľnikov tam má záloh. Porfirij ho už čakal, lebo jeho meno bolo napísané na jednom papiery, v ktorom bol zabalený prsteň a hodinky. Porfirij sa Raskoľnikova pýta i na jeho článok v „Periodickom slove“ a začali ho rozoberať. Raskolnikov v ňom vyjadruje myšlienku: „Obyčajní musia žiť v poslušnosti a nemajú právo prestupovať zákon, lebo sú predsa obyčajní. A výnimoční majú právo páchať akýkoľvek zločin a akokoľvek prestupovať zákon práve zato, že nie sú obyčajní.“ Razumichin nemôže uveriť, že Raskoľnikov takto zmýšla.

Na Raskoľnikova sa prišiel spytovať nejaký muž. Raskoľnikov ho dobehol a ten muž precedil pomedzi zuby „vrah“. Raskoľnikov sa s roztrasenými kolenami a v záchvate zimnice vrátil do svojej komôrky. Prichádza za ním aj Arkadij Ivanovič Svidrigajlov. Chce sa prostredníctvom neho stretnúť s Duňou a vysvetliť jej, že z Lužina nebude mať osoh a utrpí zjavnú ujmu, a že sa jej chce ospravedlniť a dať jej 10 tisíc rubľov. Marfa Petrovna na Duňu v testamente pamätala troma tisícmi.

Raskoľnikov a Razumichin prichádzajú k matke a Duni. Vraví im, že bol za ním Svidrigajlov. Bol tam i Lužin. Teda odchádza a Duňa mu vraví, aby sa už nevracal. Lužin chcel nad nimi až priveľmi vládnuť. Podľa všetkého vôbec nečakal takýto koniec. Priveľmi sa spoliehal na seba, na svoju moc a na bezmocnosť svojich obetí. Lužin obviňoval Raskoľnikova zo všetkého. Aj keď schádzal dolu schodmi, ešte si myslel, že možno nie je všetko stratené a že pokiaľ ide o dámy, dokonca sa to dá „veľmi ľahko“ napraviť.

Raskoľnikov vraví matke a Duni, že bude lepšie ak sa na istý čas nebudú vidieť. Matka aj jeho sestra boli vyľakané a Razumichin takisto. Razumichin ich utešuje a od toho večera sa stal pre nich synom i bratom. Potom
Raskoľnikov na druhý deň vošiel do budovy -ského policajného veliteľstva a dal sa ohlásiť u Porfija Petroviča. Ten ho už skoro odhalil, ale vtom priviedli Nikolaja, ktorý sa priznal k tomu, že je vrahom. Pofirij mal na Raskoľnikova podozrenie vďaka mešťanovi, ktorý bol v tedy pri dome, v ktorom bývala úžerníčka, keď sa tam Raskoľnikov vrátil. Mešťan sa nakoniec Raskoľnikovi ospravedlňuje.

Lužin si dal zavolať Soňu. Dáva jej 10-rubľovú bankovku. Do vrecka jej však potajomky strčil ďalšie peniaze, ale Lebeziatnikov bol v izbe a videl to. Potom prišiel na kar a obvinil Soňu z toho, že mu ukradla 100-rubľovú bankovku. Vyzval ju, nech si vyvráti vrecká a odtiaľ vypadla 100-rubľová bankovka, ale Lebeziatnikov to vysvetlil a tiež Raskoľnikov povedal, že Lužinovim plánom bolo rozvadiť ho s jeho matkou a sestrou a dúfal, že ich znovu získa. Lužin potom zašiel do svojej izby a o pol hodiny ho už v dome nebolo.

Raskoľnikov potom zašiel za Soňou a priznáva sa jej. Soňa len plače a objíma ho. Svidrigajlov to znovu všetko počúva za dverami. Neskôr si Raskoľnikov vyčíta, že to Soni povedal. Raskoľnikov nič z toho čo ukradol, nikdy na nič nepoužil. Katerina Ivanovna je po kare celkom nepríčetná. Ide aj s deťmi po ulici. Deti sú vyobliekané a musia spievať a tancovať. Katerina sa nakoniec potkla a zaliala ju krv. Zomiera.

Svidrigajlov sa rozhodol, že Katerinine deti uloží v dajakom lepšom sirotinci a uloží pre každého až do plnoletosti po 1 500 rubľov. Svidrigajlov naznačil Raskoľnikovi, že vie pravdu. Napísal aj list Dunečke o tom, čo počul. Za Raskoľnikovom znova prichádza Porfirij. Tuší pravdu, a vraví mu, že mu ostáva ešte deň alebo pol druha dňa na slobode.

Svidrigajlov zavolal Duňu k sebe. Rozprávajú sa o liste. Svidrigajlov je ochotný Raskoľnikova zachrániť ak si ho Dunečka vezme. Ona chce však odísť, ale sú zamknuté dvere. Vyťahuje z vrecka revolver, ktorý ukradla Svidrigajlovi, keď jej dával lekcie streľby na dedine. Vystrelila, ale guľka sa dotkla iba jeho kože na lebke. Nakoniec sa zmieril s tým, že ho nikdy nebude milovať a dal jej kľúče. Svidrigajlov dal Soni tri 5% úpisy po tisíc rubľov. Potom sa šiel zabiť. Raskoľnikov sa išiel rozlúčiť sa matkou. Keď sa vrátil domov, čakala ho tam už Dunečka, tak sa s ňou takisto rozlúčil. Potom šiel k Soni po kríž. Soňa chcela ísť na políciu s ním, ale on chcel ísť sám. Rozhodol sa, že sa pôjde priznať Iľjovi Petrovičovi Výbušnému. Na stanici sa dozvedá aj o samovražde Svidrigajlova.

Epilóg:
Raskoľnikov sedí už 9 mesiacov. Robí nútené práce 2. stupňa. Je odsúdený iba na 8 rokov. Jeho matka ešte na začiatku procesu ochorela. Rozsudok vyniesli o 5 mesiacov. Vo väzaní ho navštevoval Razumichin aj Soňa. Raskoľnikov sa v týchto dňoch trápi pre matku. Soňa odišla s Raskoľnikovom. O 2 mesiace sa Duňa a Razumichin zobrali a o takých 5 rokov sa chcú presťahovať na Sibír. Raskoľnikova matka zomrela. Rodion sa hanbil za to, že sa tak slepo, beznádejne zahubil. Neľutuje však svoj zločin. Svoju vinu videl iba v tom, že pri ňom neobstál a že sa dobrovoľne priznal. Ostatní väzni sa mu vysmievali a opovrhovali ním, ale Soňu milovali. Raskoľnikov sa do Soni zamiloval.

„Vzkriesila ich láska, srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého.“

Citáty:

„Človek je podliak, na všetko si privykne!“

„Rozhodnutia sa vyznačovali zvláštnou vlastnosťou: čím boli definitívnejšie, tým sa v jeho očiach stávali podlejšími a nezmyselnejšími … A hoci prežíval taký mučivý vnútorný zápas, za celý čas ani raz, ani na chvíľu nemohol uveriť, že svoje zámery naozaj aj uskutoční.“

„Páchateľ, a to skoro každý, vo chvíli zločinu prežíva akúsi ochabnutosť vôle a mysle, ktoré naopak vystrieda detská, až fenomenálna ľahkomyseľnosť práve vo chvíľach, keď by najviac potreboval zdravý úsudok a opatrnosť.“

„Starena bola iba choroba … chcel som čím skôr prekročiť … nezabil som človeka, zabil som princíp!“

„Trp aj ty, mne sa uľaví!“

„Moc pripadne iba tomu, kto sa odváži načiahnuť a vziať si ju. Treba tu iba jediné: odvážiť sa!“

„Ja som predsa zabil iba voš, Soňa, neužitočnú, odpornú, škodlivú voš!“

„Šiel som ako chytrák, a práve to ma zahubilo! Vari si len nemyslíš, že ak som už začal sám seba skúmať a spytovať, či mám alebo nemám právo mať moc, že som nevedel napríklad to, že na tú moc právo nemám. Alebo ak si kladiem otázku, či je človek voš, tak rozhodne človek nie je voš pre mňa, ale pre toho, komu to ani len na um nezíde a kto ide po svojej ceste rovno a bez otázok ...“

„Ak som sa už toľko dní trápil nad problémom, či by na to Napoleon šiel alebo nie, tak už som celkom jasne cítil, že ja nie som Napoleon ...“

„Chcel som zabiť bez kazuistiky, zabiť pre seba, iba kvôli sebe!“

„Seba som zabil, a nie starkú! Tu som raz a navždy, naveky, sám seba dobil! … Starkú diabol zabil, a nie ja!“

„Načo, načo sú dobré všetky tie nezmyselné skúšky! Načo sú, budem vari múdrejší potom, zničený utrpením, ľudskou hlúposťou, starecky nemohúci po 20-ročnom vyhnanstve, ako teraz?“