Ladislav Mňačko : Ako chutí moc

Dielom nás sprevádza novinár Frank, ktorý sa spolu so smútiacimi ocitá na pohrebe svojho, kedysi najlepšieho priateľa. Má tu nafotiť niekoľko fotiek z pohrebu štátnika, na ktorého sa mŕtvy, jeho bývalý priateľ, vypracoval. Postupne sa však v pohrebnej sieni, ale aj mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho vyvolávajú spomienky.

Celý príbeh sa odohráva počas 3 dní rozlúčky s mŕtvym. Spomína na chvíle prežité s mŕtvym. Ako spolu bojovali v povstaní, ako sa ako deti spolu kúpavali a nakoniec aj to, ako pomaly prišlo vzájomné odcudzenie a chlad do ich priateľstva. Mŕtvy bol odjakživa vodcovský typ a Frank ho nasledoval a podriaďoval sa mu. Spolu sa chodievali kúpať, s nimi aj Frankovo dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Vtedy bol naozajstným mužom. Lenže po vojne sa dostával stále vyšie a vyšie, až sa dostal tak vysoko, že zabúdal na starých priateľov a v nových videl len príživníkov jeho moci, ktorých nenávidel. Všetci sa ho báli a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým mŕtvy bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičov rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. Celé sa to končí Frankovými úvahami o tom, čo vlasne moc je a čo je jej dôsledkom.

Charakteristika postáv:

Frank – rozprávač

Príbeh je jeho spomínaním na mŕtveho štátnika, s ktorým bol spätý celý život. Frank je fotoreportér, ktorý sa vďaka fotoaparátu dostal do vyššej spoločnosti slávnych. Sám kedysi chcel byť slávny, ale ako sa viac a viac pohyboval v ich spoločnosti, zistil, že pre nich nič neznamená, že uznávajú len jeho fotoaparát a tak na nich zanevrel. ( „ Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, čo mi visí na bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja...“)Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich. Nebol pätolízač. Mal svoju dôstojnosť a zásady.

Vdova 

Najprv bola sekretárkou mŕtveho, neskôr jeho manželka. Frank ju obviňoval z pádu a premeny mŕtveho. Neskôr si však vyslúžila Frankov rešpekt a obdiv svojim správaním a udržaním tajomstva, ktoré by ho mohlo zničiť. („ Mala som vás v hrsti Frank. Mohla som vás zničiť. Stačilo len trochu naznačiť. Ste hrdí na to, že vidíte všetko.“)Bola nielen pekná, ale aj inteligentná a všímavá.

Galovič 

Šéf bezpečnostného kabinetu a najväčší politický sok mŕtveho. Bol presný opak mŕtveho: bol rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Mŕtvy bol síce oficiálne prvý muž krajiny, no Galovič bol ten, čo všetko z úzadia riadli. A to sa odrazilo aj v jeho súkromnom živote. Nemal priateľov. Žil skromne a striedmo. ( „ Bol vždy v službe, plnil si povinnosti. S málokým sa pristavil. V spoločnosti stával osamotený, v strehu. Nikdy nemal priateľa. Priateľstvo pokladal za zahanbujúcu, sentimentálnu príťaž a nedôstojný záväzok. On sa nechcel, nepotreboval ukazovať na verejnosti, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no jedno vedel, vedel vládnuť.)

Mŕtvy

Hlavná postava príbehu. Frankov priateľ. Bol vždy dobre oblečený vedel sa spoločenksky správať. ( „A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, keď si viazal uzol. Kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti.“)

Keď začal svoje pôsobenie v kraji, bol s Frankom ešte lepší priateľ ako predtým. Radil sa s ním ako ďalej, Frank odobroval resp. oponoval jeho činom.( „Boli s Frankom intímnymi, dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom, neoficiálnym poradcom, jeho čiernym i bielym svedomím.“) Keď však začal stúpať vo svojej kariére vyššie a vyššie, s Frankom sa odcudzili. Bol na najvyššom poste v krajine, čo ho prinútilo k tomu, že sa začal báť všetkých okolo seba, najmä Galoviča a ku sklonku života aj Franka.(„Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo.“)
 Všetkých pokladal za ľudí, ktorým nemožno dôverovať, a preto sa spoliehal len sám na seba. Jediné čo mu v živote prinášalo radosť bola moc, ktorej mal veľa a sústredil sa hlavne na to, aby jej mal ešte viac. A to ho nakoniec doviedlo k tomu, že stratil skutočných priateľov.(„ Nie jeho opustili, on odkopol všetkých, ktorým na ňom záležalo, ktorí ho mali radi, ktorí si ho vážili.“)

Román Ako chutí moc sa skladá z 18 kapitol. Takmer každá kapitola sa začína Frankovým rozprávaním o prítomnosti a končí spomienkami na minulosť v podobe príbehov, v ktorých figuroval najmä on a mŕtvy. Dej je tu len jemne naznačený, takmer žiadny, čo je spôsobené Frankovými úvahami nad jeho vzťahom k mŕtvemu a nad mŕtvym samotným. Celé sa to však odohráva počas troch dní. Pripadá mi to, akoby si autor prezeral staré fotografie a o každej z nich rozprával svoj príbeh. A na každej fotografii bol vždy Frank a ten mŕtvy.

Jednou z hlavných tém tohto diela je moc a jej vplyv na človeka. Moc je súčasťou života rovnako ako láska, priateľstvo či nenávisť. Je tu už veľmi dlho a vždy skončí v rukách ľudí, ktorí sa nakoniec stanú jej otrokmi. Je to sila, ktorou ukážu ostatným, že dokážu oveľa viac. Nestačí im to čo nadobudli predtým, snažia sa postúpiť vyššie a vyššie, aby tak zväčšili to, čo tak milujú. Takúto moc opísal Mňačko vo svojom diele. Hlavný hrdina sa tu stane jej obeťou. Moc je vo svojom základe neutrálna. Nie je zlá ani dobrá. Predstavuje však zmes všetkého. To aké budú dôsledky jej užívania závisí len od toho, kto ju dostane do rúk. Veľká moc znamená slávu a sláva je pre ľudí dôkazom úspechu. ( „Sláva opíja, sláva je silným omamným prostriedkom. Pre svoju slávu viedli vladári národy do boja, do víťazstva alebo skazy, pre slávu popularitu, publicitu sú ľudia schopní urobiť čokoľvek.
Sláva je zárukou nesmrteľnosti, a nesmrťeľosť je ešte stále čímsi, čo mátoží v hlavách ľudí, ak sa cítia čímsi výnimoční“).

( „ Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa može stať dobrom, moc sa može stať zlom, záleží na tom kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať.“ ) Ak však človek nie je osobnostne dosť silný na to, aby dokázal odolávať lákadlám, ktoré so sebou prináša, zvrtne sa to všetko proti nemu. Jeho sila a vplyv sa síce nemusia hneď stratiť, ale stratí sa on sám. („Iste, vždy chcel vyniknút nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale keď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov- spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor, o čom zrejme roky túžil, i keď to na sebe nedal spoznat. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.“)
Vôna moci je naozaj lákavá a postupne je ňou človek omámený natoľko, že sa z neho vytrácajú všetky jeho sny a túžby a nahradí ich jediná túžba mať jej ešte viac. Netvrdím, že je vždy iba zlá. Myslím si však, že skutočne deformuje charakter človeka. A to aj vtedy, keď ju využívame na dobré veci. Jednoducho jej venujeme celý čas a pritom zabúdame na život okolo nás. Všetko to spôsobí , že sa prestaneme venovať priateľom, rodine, všetkému, čo sme doteraz robili a prepadneme túžbe byť ešte mocnejší. ( „Ľahko je sa zopsut, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on. Ťažko je nezopsut sa.“ )Neznamená to však, že bude aj šťastnejší, hoci mnohí v nej vidia základ šťastia. Časom ale zistia, že namiesto šťastia prichádza neistota a strach.

Myslím si, že veľká moc je len spôsobom, ako prísť o seba samého. A môžem povedať, že súhlasím aj s autorovým názorom na vplyv moci na osobnosť človeka. Pretože si myslím, že sa neoplatí hnať sa za niečím, s čím nakoniec ostanem sám, bez ľudí, ktorých mám rád a prinesie mi to do života len strach o niečo, čo tak veľmi milujeme, ale čo nám späť tú lásku nevráti.