Milo Urban - Živý bič

Fabula:

I. časť : Stratené ruky
I.
Do dediny Ráztoky pomaly, ale isto prichádzala vojna. Ráztočania, obyvatelia tejto dediny ležiacej pánubohu za chrbtom v najsevernejšej časti Slovenska, spočiatku nechápali čo to je vojna, až kým neprišla osobne až do ich dediny. Jej krutosť pocítili na vlastnej koži, keď matkám odchádzali deti, otcom synovia a ženám manželia. V dedine bolo stále menej mužov a v dedine chýbalo čoraz viac potravín.

Už pre nich nebola vojna len niečím, čo sa deje niekde ďaleko od nich, prenikla im hlboko do srdca cez ich mŕtvych a zranených príbuzných a spravila im v nich veľké rany. Do dediny sa vracali len muži, ktorí už neboli schopní bojovať. Takým bol aj Ondrej Koreň, ktorý sa z vojny vrátil v hroznom stave. Na ceste ho stretla Ilčíčka, jeho krstná mama, ktorá ho skoro nespoznala. Tvárou sa mu tiahla veľká jazva a rana po úderoch biča a na mieste ľavej ruky sa mu visel len prázdny rukáv vojenskej uniformy.

II.
Štefan Ilčík, syn Ilčíčky, bol tiež povolaný do vojny, aj keď mal len devätnásť rokov. Zo začiatku sa mu to zdalo veľmi dobré, lebo si pripadal dôležitý. Jediné čo mu prekážalo bolo to, že musel svoju mamu nechať samu doma. Mal s ňou totiž veľmi dobrý vzťah. Bol povolaný do Vranova, a tak sa jedného dňa vyobliekal a vybral aj s tridsiatimi inými chlapcami z okolitých dedín do Vranova. Až vtedy začal rozmýšľať nad tým prečo tam vôbec musia ísť, nevedel čo ho vo vojne čaká a začínal sa toho báť. Jeho život bol do vtedy bezstarostný a šťastný, jeho matka mu vytvorila bezpečný domov plný lásky.

III.
Štefan aj s ostatnými vojakmi dorazili do Vranova, ale čakal ich tam hrozný pohľad na ľudí bezmocne čakajúcich pri mestskom úrade na svojich príbuzných. Nárek žien bol neznesiteľný. Medzi ostatnými chlapcami Štefan stále viac pociťoval nezmyselnosť vojny. Keď musia muži odchádzať od rodín a bojovať za vlasť. Vlasť, ktorá ho vo vojne zabije. Štefana potom ešte čakala prehliadka u doktora a prísaha.

IV.
Ilčíčka odviedla Ondreja s veľkým nárekom ku Koreňom. Ondrejov otec od nehody, kedy mu nohy rozdlávilo len sedel pri peci s pohľadom večne akoby zamysleným. Keď zbadal Ondreja jeho tvár sa ani nemihla, akoby to už dávno vedel, že jeho syn nemá ruku a je nemý. Jeho matka to už niesla horšie, keď ho zbadala zalial ju bolestivý plač. Ilčíčka, nežná matka, ale tvrdá žena, hneď začala Ondrejovi rozprávať všetky dedinské klebety. Aj jeho lásku Kristu Dominovú spomenula, ako sa za inými vláči, že si dokonca s nejakým žandárom začala.

V.
Dedinský notár Okalický býval v dome s gazdinou Markou a vždy po obede si rád zdriemol. Raz po jednom takom spánku za ním prišiel richtár Vorčiak, aby mu vyrozprával, čo je v dedine nové. Hlavnou klebetou v tom období bolo údajne tehotenstvo Evy Hlavajovej, ktorá mala muža Adama na vojne a doma sa starala o malého syna Adamka. Po jeho odchode prišla za ním sama Eva, lebo dieťa, ktoré nosila pod srdcom bolo plodom notárovho zneužitia chuderky Evy, ktorá len chcela, aby jej muža z vojny domov dostal. Jej návšteva ho rozrušila, ale dohodli sa, že Eva nikomu nevyzradí koho je to dieťa, ak on dostane Adama z vojny domov.

VI.
Ilčíčka sa nevedela zmieriť s tým, že jej jediného syna musí do vojny poslať. Išla sa najprv vyrozprávať na faru za dekanom Mrvom, potom sa vybrala za notárom či jej nemôže on pomôcť. Keď jej nevyhovel postavila sa mu vykričala mu, že je on len obyčajný zloduch a nie notár. Čím ho veľmi urazila. Ľuďom sa páčilo, že sa mu konečne niekto postavil. Všetci v sebe niesli veľký hnev na pánov aj na celú vojnu. Zrazu ich niečo všetkých spájalo, boli si blízki ako bratia.

VII.
Štefanovi, po matkinom výstupe u notára napadlo, že pred vojnou ujde a schová sa v Piľsku. Dokonca nahovorila aj dvoch kamarátov aby išli s ním. Keď sa v deň odchodu zdôveril so svojím planom svojej matke tá mu to zatrhla. Nechcela, aby jej syna zbehom a krivoprísažníkom nazývali. Nemal teda inú možnosť ako odísť.