ĽUDO ONDREJOV občianskym menom Ľudovít Mistrík
19.10.1901 Slanje (Juhoslávia) - 18.3.1962 Bratislava

Narodil sa v Juhoslávii. Detstvo a mladosť prežil v rodine stolára - modelára v obci Kostiviarska (teraz súčasť Banskej Bystrice). Ľudovú školu navštevoval vo Sv. Jakube, Meštiansku školu v Banskej Bystrici. V r.1920 absolvoval notársky kurz a pôsobil na notárskych úradoch v Hrochoti, na Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči.

V r. 1924-1925 nadviazal styky s organizáciou Komunistickej strany v Banskej Bystrici. Pracoval v automobilových dielňach, neskoršie ako šofér z povolania v Banskej Bystrici a Bratislave. V r.1928-1933 bol úradníkom Matice slovenskej v Martine, potom až do r. 1938 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. Vtedy sa presťahoval do Bratislavy. Od decembra 1944 do marca 1945 bol členom partizánskej skupiny Smrť fašizmu, pôsobiacej v oblasti Slovenská Ľupča - Baláže. Po oslobodení bol r. 1945 referentom Povereníctva pre informácie, r.1947 redaktorom časopisu Partizán, v r. 1948-1950 zamestnancom Zväzu slovenských spisovateľov vo funkcii správcu Domova ZSS v Budmericiach. Od r. 1950 bol v invalidnom dôchodku.

V r. 1923 začal uverejňovať básne v Národných novinách, v Slovenskom učiteľovi, v Proletárke, v Slovenských pohľadoch.
Knižne debutoval r. 1932 básnickou skladbou Martin Nociar Jakubovie a zbierkou veršov Bez návratu (1932). V tom istom roku vstúpil knižne aj do literatúry pre deti Rozprávkami z hôr.

Ondrejov lyrický typ sa utváral na priesečníkoch dobových filozofických a básnických programov, hoci sa k žiadnemu definitívne nepriklonil. Dôraz na lyrický subjekt, úspornosť výrazových prostriedkov a hutnú kompozíciu ho zbližuje s Kraskovským symbolizmom, chýba mu však jeho oslobodzujúca katarzia (očista duše). Ostrý pocit triednej nerovnosti, pátos individualistickej revolty (vzbury) a nenávisť k všetkým formám útlaku má u Ondrejova veľa styčných bodov s lyrikou proletárskych básnikov. Chýba mu však ich kolektívne cítenie a uvedomelosť sociálneho programu.

Epickou formou interpretuje motívy pevných istôt domova a vidín, tuláckych dobrodružstiev v neznámych končinách. Oscilovanie na pomedzí skutočnosti a sna sa v jeho prózach pre deti prejavilo prienikom do rozprávkovej sféry. Tým sa odkryla jedna z genetických línií týchto poviedok : príbuznosť s ľudovou rozprávkou, s jej symbolikou zázračnosti a tajomstva.

Dielo Ľ. Ondrejova sa typologicky začleňuje do prúdu prózy literárneho naturizmu, reprezentovaného ešte tvorbou D. Chrobáka, M. Figuli a F. Švantnera. Do jeho ideovo-estetického jadra je vložená utopistická kritika jednostrannosti moderného sveta, upozorňujúca na nebezpečenstvá dehumanizácie ľudských existencií. Ondrejov literárny svet má antiracionalistické črty, blízke významovému okruhu balady. Charakterizuje ho rozprávanie na pomedzí reality a imaginárnosti.

OBSAH DIELA:
(jednotlivé podnadpisy charakterizujú jednotlivé kapitoly)

NARODENIE ZBOJNÍKA: V tichej samote zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom(s.125). Nachádzal sa v tesnej blízkosti s Prírodou. Raz v noci sa v ňom narodil Jerguš Lapin.

ČO BOLO ZA OBLôČKOM: Po istom čase, pozeral raz Jerguš v zime cez okno, na cestu pred dom a na dvor. Po ceste uháňala korba. Na dvore ležalo množstvo snehu, v ktorom pobehoval ich pes Chvostík.

SÝKORKY: V kuchyni bola Jergušova mama, staršia sestra Anna(vtedy mala 10 rokov) a mladší brat Rudko(vtedy mal 4 roky). Jerguš, Anna a Rudko sa najedli chleba a kávy a šli do prednej izba chytať sýkorky.

V ZELENÝCH KABÁTIKOCH: V prednej izbe otvoril Jerguš okno do dvora. A do okna postavil misku s makom. Na háčik okna priviazal dlhý špagát , ktorý siahal až k jeho posteli(s.129). Všetci traja čakali v posteli. Najprv prišli vrabce, ale hneď odleteli. Potom prileteli sýkorky, Jerguš potiahol špagátom a tri chytil. Na dvore ich o chvíľu vypustil.