Ale ťažké myšlienky ako vrany obletovali okolo ich hláv a čo ich zahnali raz spevom, raz krikom, v druhej chvíli už boli pri nich, aby im duše mučili. (o odvedených vojakoch) Byť vrahom a barbarom...a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho?
Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, pre ktorý som sa narodil, ktorému v ústrety som šiel? (Širický)
Ten mesiac istý, pokonný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače alebo či sa neskryje, aby nevidel tú hrôzu...? (Širický) Čo deň svitne, to nové bôle. Ženy v čiernom rúchu ani neprestávajú s nárekom. Oči napuchnuté u každej. Ani tá robota nejde tak, ako by mala ísť. Každej myseľ len ta letí, kam odišli mužovia alebo synovia. A každý deň donesie nové strachy, neistoty a chýry o padnutí totho alebo onoho.
Už nik neoduševňuje sa za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre krajinu. V každom túžba za pokojom. Hoc víťazia vojská krajiny, vojny sa už nasýtil každý.