"Do vyhliadnutých domov vchádzajú špinavozelení vojaci s čiernymi gardistami a prinášajú smrť. Na čiapkach ju prinášajú, na rukách, príchuť smrti má aj ich reč, i plamienky v očiach.
Je desať hodín.
Zo svojho postu sa pohol aj holič. Premáha strach, ale ide. Ide.
Povedľa jeho bývalého holičstva stojí domec s vydutou prednou stenou.
Prichýlenú bráničku otvoril Flórik nohou. Nie je to na predpis, ale cíti, že brány židovských domov sa nemôžu otvárať ináč. A najmä tých domov, ktoré sú vyznačené v zoznamoch.
V domci býva početná rodina priekupníka Fiedlera.
“Vitajte v mojom dome, pane.” starý Fiedler, starec viac rozprávkový ako skutočný, pokloní sa čiernemu tieňu vo dverách a na prsiach skríži ruky. V známej tvári hľadá zrnko milosrdenstva a záblesk poznania. Áno, všetci Fiedlerovci, koľko ich boh stvoril, dávali sa strihať u pána Flórika. Ale známa tvár je prísna.
Nie je to tvár, je to zákon."
Igor so Samkom rozvážajú uhlie. Keď sa priblížia k námestiu, zbadajú vojakov vedúcich Židov. Samko sa zľakne a ženie kone preč. Igor chce vystúpiť, no nemôže. Keď Samko za dedinou zastaví, Igor rýchlo uteká domov, avšak prichádza neskoro. Od susedov sa dozvedá, že Evu odviedli. Igor ide na námestie a tam zbadá Evu. Ale nemôže sa k nej priblížiť. Jediné čo môže, je zamávať jej. Večer všetkých Židov vedú do školy, kde prenocujú. Zavrú ich do tried, kde sú celú noc po tme. Ráno ich opäť vyvedú von na námestie. Privádzajú k nim ďalších Židov, dokonca aj celé rodiny. Keď tam prichádza Flórik a Haso, všetci sa pomaly pohnú smerom k železnišnej stanici, kde na nich čakajú dobytčie vagóny. Celý sprievod nasledujú nežidia aj Igor. Všetci na Nemcov pokrikujú.
Na stanici stojí na slepej koľaji vlak. Židia idú zaň, takže ostatný ľudia ich nevidia. Preto niektorí, aj Igor, vyliezajú na strechu, aby videli, čo sa deje za vlakom. Židia si tam posadali na zem a začali jesť. To isté urobili aj vojaci. Keď major dojedol, povedal čosi svojmu sluhovi. Ten hneď vykročil k Židom, vezme jedného chlapčeka a vedie ho k majorovi. Major sa sním rozpráva, núka ho čokoládou, dá mu aj mandarínku. Potom ho pošle späť k matke. Vtedy majorov sluha na neho vystrelí a zasiahne ho do hlavy.
"Chlapča sa zvrtlo a bežalo k matke.
Zahrmel výstrel. Dáko od majora.
Dieťa zostalo náhle stáť, dvíhalo rúčky, že si ich priloží k tvári, ale sotva dosiahli pŕs, a len čo pomaranč vypustili zmeravené prsty, dieťa padlo na zem.
Z pištole vykĺzol obláčik dymu. Sluha si vložil zbraň do koženého puzdra. Zapäl gombík.
Dieťa padlo na ľavý bok. Na temene hlavy malá dierka. Krátke vlasy sú polepené krvou. Guľka vytrhla kus čela. Mozog tečie širokým otvorom ani bránou a má farbu kriedy, ktorá nasiakla krvou. Tvár bez čela nie je strašná. Ostala detsky krásna, len trochu prekvapená. Ani oči sa nezakalili, svietia. Akoby pozerali na žltú mandarínku – neďaleko.
Tabličku čokolády nevidieť.
Tvár bez čela žaluje.
Jednu ruku má vystretú."
Eva a ešte dvaja Židia pomaly kráčajú ku chlapcovi. Chcú ho odniesť niekde na kraj, pretože nemeckí vojaci cez neho preskakovali, keď šli Židov utíšiť. Jeden vojak ich chce zastaviť, kričí na nich, ale oni kráčajú ďalej. Namieri na nich samopal a začne strieľať.
"Záujem odložil studenú tvár. Odložil steblo.
“Halt! Halt!"
Idú.
Ešte niekoľko krokov ich delí od chlapca bez čela. Zohnú sa a odnesú ho. Eva sa usiluje myslieť na Igora. Ale Igora už nieto. Tam, kde stál, je pusto a tma.
“Verfluchten!” samopal, pripravený na výstrel, pritisol špinavozelený na prsiach a stisol spúšť. Čierny otvor hlavne pľuje olovené guľky. Zásobník je prázdny.
Špinavozelený si utrel čelo.
Evu odhodilo nabok. Leží na chrbte. Dvíha ruku. Padla. Už ju odznova pretíska vzduchom. Ani čo by to nebol vzduch, ale akási polotuhá hmota. Položila si ju na prsia. Odtiaľ vyteká život a na červeno farbí trávu.
“Igor...,” zašepkala Eva. Igor je tu. Vidí ho prichádzať po koľajniciach. Práve ide okolo mŕtveho vlaku a čuduje sa ostnatému drôtu v dobytčích vagónoch.
“Igor...,” Eva sa usmieva.
Život vyteká, krv farbí trávu.
“Igor...”
“I....”
Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol. A spomienky.
Špinavozelený vojak sa naľakal Evinej ruky. Vymenil zásobník. Stojí nad umierajúcou. Otvor pľuje olovenú smrť. Okolo Evinej hlavy sa dvíha prach."
