Milan Rúfus Až dozrieme
Všeobecná charakteristika:
Zbierka prináša básne rôznej tématiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.
Výber:
Báseň: Materstvo
Klas dozrel, k nivám sklonený. Vytryskla bolesť zo ženy.
A po tom moste, prudko vyklenutom nad hĺbkou živných, dobrotivých tiem, a po tom moste z nedozerných brehov pod pyšnou vlajkou plaču víťazného dieťatko prišlo.
Jezu, čo ti dám?
V údive stojím, zakríknutý stojím. Myšlienka dymí z upŕchnutých liet. Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím. Dni idú. Človek, čo ti dám?
Kyticu kvetov natrhám. Zaspievam: toto ti posiela zem. Zaspievam, zaspievam, dieťatko spí.
— Spí tvoja bolesť vznešená a sladká. Mária, matka, oroduj za nás u drsného súdu. Za mužov, ktorí sú i ktorí mužmi budú. Naveky snom i ranami bdie neha ženy nad nami. —
Tak zaspievam. Tak zaspievam, veď, bože, čo má básnik, nevädze poľné, vtáctvo pod oblohou? Pesničku vernú, srdce dokorán. A to je všetko.
Autor tu vyjadruje vďaku ženám, vyzdvihuje ich nad mužov. Hovorí o nich, ako o verných bytostiach, ktoré určujú ľudský život na zemi.
Báseň: Neskorá jeseň
Po prstoch sa kradne dáždik tichý. Súka nebo tenké pradivá. Vyzlečená vetrom z dávnej pýchy, ošumela jeseň márnivá.
Do kalúž jak vetchý popol leta zosypala listy hrdých krás. O päsť vŕškov hlavou podopretá, trpezlivo čaká na svoj čas.
Hotová tú slávu chvíľou každou oželieť jak ľúbosť nevernú, chríplym hláskom padajúcich dažďov pesničku si spieva večernú.
A na lúke na zhorených trávach zahulákal kaviek čierny zbor. Sedí hmla jak sliepka popolavá na kŕdliku učupených hôr.
Mokrou dlaňou hladiac pusté brehy, z polospánku riečka hovorí: sniežik, príď. A plný múdrej nehy zakry stud tej nahej pokory!
Opisuje tu koniec jesene a príchod zimy. Zachytáva typickú jesennú prírodu a jej vzhľad (zosypala listy, padajúci dážď, sedí hmla). Koniec básne je vykreslením prírody, čakajúcej na príchod zimy.
Báseň: Rozlúčenie
Mám ústa plné tvojich úst. Mám dlane plné tvojich dlaní. V lebke jak vietor v roklinách mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
Odpusť, tak odpusť.
Skončené. Stud ostrú čepeľ do mňa tasí. Vo chvíli toľko tušenej že kríž môj vidieť musela si.
A hoci teplom záludným nás plachá nádej vo snách hreje, ten, kto ti povie: zabudni, je pravdivejší od nádeje.
Deň, ktorý tepe do zmyslov, jak rozvíril, tak stíši boje. Z úst zlíže penu horkých slov. A z tváre oheň slzy tvojej. Je to monológ mŕtveho muža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.
|