Milo Urban Živý bič

Obsah:
Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo. A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky - ako sa vravelo - ležali pánu bohu za chrbtom, v najsevernejšej časti Slovenska, zvesti, ktoré sem prichodili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce. Oči sa im začínajú otvárať až príchodom Ondreja Koreňa z vojny. Tak žobráka Vám z neho urobili, zjedli mám ho. Darmo ste ho vychovali. Čo si teraz počne. Robiť nemôže, ba ani dohovoriť sa nebude vedieť s nikým. Žobrák na celý život je žobrák (Ilčíčka). Vojsko si bralo veci - okrádali ľudí. Kúrňavu nenávidí celá dedina, lebo pomáha žandárom. Chlapi sa tu veľmi menili: Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi, ich vlastnosti jednodušili až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť.
Tak notár Okolický čoskoro stal sa predmetom nenávisti celých Ráztok. Jeho meno bolo spojené s nadávkami, ukončenými zlovestnou pomlčkou.
Adam Hlavaj ušiel z frontu a bol stále prenasledovaný. Keď sa dozvedel, že Eva má nezákonné dieťa, vstúpila doňho zlosť. A keď mu Kúrňava povedal, že otcom toho dieťaťa je Okolický, rozhodol sa ho zabiť. Adam je stále na úteku, ale ľud sa začína búriť. Okolický sa začína báť vzbury a privolá si posily - vojsko. Adama chytia, no Kúrňava mu pomôže ujsť. Ďalším rebelom je Ilčíčka. Ilčíčka neprestávala. Chodila po Ráztokách ako podpaľač. Tú istú, tam fakľu hodila. kopla ostrým slovom, pretože bičom svojej nenávisti po ľahostajných, takže sa až prehli. Nadávala im, keď plakali, vysmievala ich, keď hrozili, štvala ich, prebúdzala celým ohňom rozšparchaného srdca, hnevom okradnutej matky. Z frontu sa vrátili ďalší chlapi sa ľud sa začína búriť. Ilčíčku, ktorá od vojska žiadala syna zabili. Angyal, jeden z vojakov hovorí : Ale majú pravdu. Trpeli, a to ich teraz ospravedlňuje. Na ich miste ani ja by som iné neurobil. Ľud pochytá vojakov, potom vyplieni krčmu a Okolického utopí tam, kde sa utopila Eva. Zajali sa hulákajúc cez dedinu a o chvíľu bol už notariát hore nohami. Ráztoky zúrili. Ráztoky lámali. Ráztoky neuvažovali. Hlavaj sa potom zasmial.

Zasmial a bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo - slobodu!

Citáty na druhú časť Živého Biča :
Hlavajova výbojná smelosť chytila splašené srdcia Ráztočanov. Keby bol prišiel medzi nich, boli by mu stískali ruky, objímali ho. Keby sa bolo dalo, boli by ho vodili a ukazovali ako nevídanú zvláštnosť, ktorú len oni majú. Stal sa im pojmom odboja, príkladom smelosti. Či Rusov zabíjať nebol hriech? A zabíjali sme ich tisíce takých, ktorých sme jakživ nevideli, ktorí nám ani toľko neublížili, čo by tuto za necht vošlo. Začo, prečo tie chúďatá, čo neublížili nikomu, umierali? A taký zdochliak, taký pranič cudzích žien, ktorý v živote dobrého neurobil, môže bezstrestne páchať svinstvá? Takých tam mali vyhnať, nech sa pozabíjajú, ale nie nevinných ľudí, ktorí nemôžu na svoju obranu ani prstom pohnúť.

Adam Hlavaj, chrániac seba, chránil aj čosi viac : chránil svojho syna, chránil krvavú urážku, aby ju mohol ukázať budúcim. Bol živým protestom proti zákonom chránenému násiliu.

Tu nejde o prípad, duša moja, podvracal ho Mrva, ale o život. Akým právom sa pohoršujete na niekoho preto, že chce žiť? Život je predsa takou absolútne súkromnou a svätou vecou, že nik nemá práva klásť naň ruku.

Tvorili spoločnú rieku, ktorá sa chystala pretrhnúť hrádze.

Hej, červienka.. Myslíte, že na červienku zomierajú? Hlúposť! Keby mali poriadnu stravu, keby nemuseli hlúbovinou zaháňať hlad, nebolo by im nič. Ale múku, ktorá im patrí, žerú iní.. Choďte si pozrieť, kde sú koláče, kde je hojnosť, kde bruchá rastú aj teraz. To, čo vašim škvŕňatám pobrali, dajú do seba páni. A vy im dávate, vy trpíte, vy nečinne pozeráte, ako vám tie chúďatá hynú.

Sloboda, sloboda! opakovali a pred nimi otvorilo sa čosi napodiv krásne, akýsi veľkolepý svet. Zmocňovala sa ich nekonečná radosť, jednak, že sa ich milí živí vracajú, jednak, že vojna a bieda prestane.

Zabiť zbytočnosť, šialenstvo a vrátiť sa ku skutočnosti, k životu, k jedinému zmyslu všetkého. A sedlač, pracujúci ľud, zem sa začala hýbať, aby zadrhla zbytočnosť, šialenstvo.

Vtedy si uvedomili, že Kúrňavu vlastne, i keď sa previnil, majú radi ako člena jednej rodiny, ako blízku, známu vec, úzko súvisiacu s ich životom. Poznali jeho spôsoby, jeho hlas, keď dačo oznamoval, každý jeho pohyb, žarty, ktoré s ním vystrájali. I prišlo im ho naozaj ľúto. Akási materská nežnosť sa ich zmocnila. Každý mu chcel pomáhať, podať pomocnú ruku, pohladiť ho. Skoro sa pretekali v jeho odnášaní.