Dušek nepatrí k autorom, ktorí ťažisko svojej tvorby sústreďujú vo vymyslenom, fiktívnom príbehu. Nepíše ani o cudzích, sprostredkovaných zážitkoch. Ohniskom jeho tvorby sú vlastné zážitky z detstva, z domova, z rodinného prostredia, zo školy, zo zamestnania, z dovoleniek, z manželstva, z lásky..- proste autorov život a jeho skúsenosti. Preto jeho diela pôsobia autobiograficky, sú písané v 1. osobe, autor sa stotožňuje s hrdinom. Keďže autor je vynikajúcim pozorovateľom okolitého sveta a života, spoznávame cez jeho pohľad aj bohatú vonkajšiu realitu, ľudí a vzťahy medzi nimi, ich zvyky, návyky, obľúbené a nenávidené činnosti, postoje atď. Typickým znakom Dušekových poviedok je „zmysel pre veci“, ľudský čas spája s časom vecí, predmety počas nášho života miznú, strácajú sa a opäť objavujú, čím pripomínajú to minulé. Keď k týmto znakom pridáme poetickosť, pôsobivý metaforický sloh, originálnu formu(10 riadkový odsek=1 veta, jedna veta „rozkúskovaná“ na jednotlivé slová..), často humorné, ale vždy láskavé a vľúdne príbehy so zhovievavou iróniou, majúce niekedy aj iracionálny prvok- použité nie na odvedenie pozornosti od reality, ale na jej hlbšie pochopenie. Tieto všetky znaky sú črty Dušekovej tvorby, sú typické aj pre zbierku poviedok Kalendár. Sledujem v nich úseky autorovho života od detstva, cez štúdium na VŠ, prvú prácu, lásky, manželstvo- dospelosť. Ide v nich aj ďalej- v posledných poviedkach už nemá vlasy, ktoré spomína často. V poviedke ARABSKÝ KÔŇ sa dozvedáme, že autor žije v Piešťanoch. Má teraz asi 9 rokov, momentálne sú letné prázdniny a on má čas pozorovať seba i okolie. Rád by rástol a dospieval rýchlejšie(skúša všemožné recepty, aby vyzeral mužnejšie), chce byť dokonalejší(nechce odstávajúce uši). Sleduje rodičov v noci cez kľúčovú dierku a je mu zle. Tvrdí, že nechce ďalšieho brata. Vraj mu ide na nervy dosť ten, ktorého má. Ale zdá sa, že to len „machruje“. Z jeho skutkov totiž vyplýva, že má mladšieho brata rád. Brat Ojo sa pôvodne volal Milan- po otcovom bratovi. Avšak keď ich- ako otec povedal- strýko ojebabral a nedal svojmu synovi meno Jozef po otcovi, otec sa nahneval a začal ho volať Jozef, potom Jojo a nakoniec Ojo. Ojo zbiera vtáčie pierka a miluje kone. Už názov poviedky napovedá, že tu ide aj o ne. Na dostihoch totiž jeden kôň zahynie, Ojo je v šoku, plače. Starší brat ho mu pomôže(nielen tým, že mu dá nové vtáčie pierko).