Manželka sa volá Lena, je o rok staršia a páčila sa mu už ako 15 ročná. Chystajú sa na dovolenku do Juhoslávie(autor naznačuje opletačky s vybavovaním: výpisy z registra trestov, súhlas od vojakov, potvrdenie od zamestnávateľov..). Dušek má podľa všetkého rád more a vodu. Podáva krásny opis podmorského sveta. „Vo vode bol pokoj, ticho, mier. Na brehu boli naše starosti a trápenia.“ Rád sa potápa do hlbín mora, do jeho vĺn(objavuje originálnu podobnosť potápania a milovania). Po nezhodách a hádkach so ženou(necháva vlasy v hrebeni, on pohodené ponožky- to boli však len zámienky, pravá príčina je len načrtnutá, alebo je to slovná hračka: „Nešlo o to, ako ten Oto prišiel o to.“) opäť nachádzajú cestu k sebe.(Alebo ani nie?) „Mal som kamaráta Viktora. Neveril som mu, že pod každým potokom tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho naozaj chcú vidieť, tým sa ukáže.“ Tak je to aj s pocitmi a citmi druhého človeka. V kratučkej poviedke KALENDÁR sa autor sám vyznáva z lásky k pozorovaniu sveta, okolia, ľudí, dňa..(„nikdy som neprestal“). Netúži svet zmeniť, len ho vnímať. GOMBÍKY ZO STAREJ UNIFORMY- potvrdzuje, že určite veci v našom živote sú späté s určitými zážitkami a pocitmi. Keď nájde staré strieborné gombíky, ktoré mu daroval nebohý starý otec, spomína na starkého, zážitky a rozhovory s ním. Na to, ako povedal: „Zvuky. V tom sa vyznám. Tento hlúpy svet je z nich.“ Túži mať starkého vlasy(aspoň tri) a hrebeň, ktorým mu česal jeho nepoddajné kučery. Teraz už on sám nemá vlasy a aj gombíky už vyleštil a rozdal. Nechal si len dva. Tie neleští. „Ag zvetrá, začne sa rozpadávať. až z neho zostanú len vlákna. Možno niektoré z nich budú jeho vlasy.“ TOPOGRAFIA- stretá strýca Alojza- „má hladovku, povadil sa so ženou“ Sú tu útržky rozhovorov na rôzne témy- more, mierová konferencia, hlúpe vtipy. Autor používa nárečie. V závere sa spomína smrť Alojza- na druhý deň po stretnutí(možno od hladu). PRŠÍ- pes(oriešok) sa potuluje po sídlisku s vysokou vlčicou, tá sa každý deň zbližuje s iným psom. Oriešok na nich brechá, hoci sú silnejší, bojuje- má poranenú nohu, no stále: „beží vedľa vlčice, už na všetko zabudol, je tu a bude tu vždy. Veď kto iný ako on bude otcom týchto detí, kto in sa o ne postará? Zminú za rohom. Vyznajte sa v tom, kým budete rozmýšľať, dám si jeden Dinyl, prehryznem ho a zhltnem, nech mi je a svete trochu lepšie. Pohár studenej vody mi celkom schladí žalúdok. Stále prší. Eman za plotom.“.