Romain Rolland Peter a Lucia

O diele:
Prejav Rollandovho bytostného odporu proti vojne. Autor dáva symbolicky pochovať rozvíjajúci sa ľúbostný cit mileneckej dvojice Petra a Lucie tragickou smrťou pod ruinami zbombardovaného chrámu.

Obsah:
Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára, do Veľkého piatku 29. marca 1918.
„Petra po volali k vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásťročnými deťmi. O pol roka vlasť bude potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu ostáva."
Peter nastúpil do podzemnej železnice a zaspal. Keď otvoril oči uvidel dievča.
„Keď ich opäť otvoril, niekoľko krokov od neho, oddelené dvoma cudzími telami, stálo dievča, ktoré práve bolo pristúpilo do podzemnej železnice."
„Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca, vstúpila celá, a brána sa zatvorila."
Na nasledujúcej stanici nastupovali ďalší ľudia. Peter v trme-vrme chytí akúsi ruku. „Vo všeobecnom vzrušení, ktoré zlialo tieto natlačené telá v jedinú masu, Petrova ruka chytila akúsi ruku, ktorá sa ho ľahko dotýkala. A keď zdvihol oči, videl, že je to Ona."
„Takto stáli v ochrannej tme a ich ruky boli sťa dve vtáčatá túliace sa v jednom hniezde, a krv ich sŕdc prúdila nepretržitým prúdom teplom ich dlaní."
O dve stanice vystúpila. Na ďalšej stanici vystúpil aj Peter. Peter má staršieho brata - Filipa, ktorý už bol na fronte.
„Pri prvom Filipovom návrate z frontu Peter, keď pribehol s pálčivou láskou v duši, stiesnenej múrmi uzavretosti, hneď sprvoti bol zmrazený bratovým privítaním: Filip ho síce privítal ešte vždy vrelo a srdečne, no v tóne jeho hlasu ozývala sa trpkastá irónia."
Väčšina mladých sa od vojny odvracala.
„Ale väčšina sa od vojny odvracala a necítila nijakú spojitosť s predchádzajúcimi generáciami, naskrze si neosvojila ich vášne, ich nádeje a nenávisti, prizerala sa tomuto besnému počínaniu podobne, ako sa triezvy díva na opilcov. Ale čo mohli oni podniknúť proti tomuto besneniu."
Peter sa večer vrátil domov. Rozmýšľa nad zmyslom života.
„Aby ľudská činnosť, aby učenie malo zmysel, nevyhnutne je potrebné, aby mal zmysel život. A k tomuto zmyslu nebolo možné sa prepáliť nijakým úsilím ducha, nijakými pokornými túžbami srdca.

A tu náhle tento zmysel zjavil sa sám od seba ...Život znezrady mal zmysel ...Čože to teda bolo? - A keď tak hľadal, odkiaľ prichodí úsmev zaplavujúci celé jeho vnútro, uzrel pootvorené dievčenské pery a jeho ústa zahoreli túžbou pritisnúť sa na ne."
Bol zaľúbený do dievčaťa, ktoré videl v podzemnej železnici.
„I keby ju už nikdy neuzrel, Peter vedel, že existuje a že je pre jeho dušu teplým hniezdom. Prístavom v tej svetovej povíchrici. Majákom v nočných tmách."
Šiel po Seinskom nábreží, keď ju znovu uvidel.
„Majúc veľký zošit na skicovanie pod pazuchou, zostupovala sťa lanka dolu schodmi. Nerozmýšľal ani sekundu, pobehol jej v ústrety a kým vystupoval k nej, zostupujúcej, ich pohľady prvý raz spočinuli na sebe a vnikli do seba. A keď prišiel pred ňu, zastavil sa a začervenal. A ona, keď ho videla začervenať sa, celá prekvapená tiež sa začervenala. Prv než sa spamätal, lanka sa už stratila v dave."
Asi o týždeň sa potuloval Luxemburskou záhradou, keď ju znova uvidel.
„Kráčal s pohľadom upretým na zem, a náhle, sťaby oňho mäkko zavadil krídlami letiaci holub, mal pocit, že vôkol neho preletel úsmev. Obrátil sa a uzrel, že práve prešiel okolo nej. A priam v tej chvíli aj ona idúcky obrátila k nemu hlavu a s úsmevom naňho pozrela. A tu už neváhal, s rukami vystretými podišiel k nej, s nadšením takým mladíckym a čistým, ako prosto a čisto ona na neho čakala."
Tam sa porozprávali. Neskôr odišla na električku. Sľúbila mu, že sa ešte stretnú. Ďalšie dni sa stretávali. Lucia mu ukázala svoje obrazy, ktoré sama maľovala, a ktoré chodila predávať k obchodníkovi. Peter ju požiada, aby namaľovala jeho portrét. Lucia súhlasí. V stredu k nej príde Peter. Rozprávajú sa:
„Nevedno, čo sa to deje už štyri roky. Všetci sa zmenili."
„Nie ste si už istý ničím, ráno si poviete: "Čoho sa len dožijem do večera? Poznám to ešte?" Žijete ako na plávajúcej doske, ktorá môže každú chvíľu stroskotať.
Večer Peter odíde. V noci ich vyruší poplach. Rozmýšľajú o vojne:
PETER: „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti."
LUCIA: „Život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší! Neistoty a náhody života, ktorého vrtkavosť Lucia ustavične zakusovala, horko-ťažko sa s ním prebijajúc, najmä odkedy vypukla vojna, naučili ju bezstarostnosti o zajtrajšok."
Petrov brat Filip sa zase vrátil domov. Peter sa už o neho nezaujíma tak, ako predtým. Filip ich náhodou uvidí, keď sa vracia Montparnaským bulvárom. Rozmýšľa:
"Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy.

Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie!"
Keď Filip odchádza na front, povie Petrovi, že aj on bude musieť narukovať.
V marci sa plamene vojny priblížili.
"Peter a Lucia stále ešte nič nechceli vedieť o tom, čo sa deje vôkol nich, no horúčkovitý rozruch, ktorý voľky-nevoľky vdychovali aj oni v tomto povetrí presýtenom hrozbami, rozpaľoval túžbu, kvasiacu v ich mladých telách."
Raz ich skoro zasiahla bomba.
"Boli tak zo dvadsať krokov vzdialení, na druhej strane chodníka, keď vtom sa vôkol nich všetko zatriaslo: oslepujúci červený blesk, hromový rachot, dážď vytrhaných škridlíc a rozbitých oblokov. Vo výklenku domu, ktorý tvoril ostro do ulice vstupujúci uhol, pritisli sa k stene a ich telá sa kŕčovite objali. V zásvite blesku videli svoje oči plné lásky a hrôzy. A keď opäť nastala tma, Luciin hlas úpenlivo prosil:
- Nie! Ja ešte nechcem...!"
Peter a Lucia snívali o svojej budúcej domácnosti a príbytku. Ale vedeli, že nič z toho sa neuskutoční. Na Veľký piatok (29. marca 1918), hoci nie sú nábožní, vojdú do kostola, kde zomrú.
"A v tej istej chvíli rušil sa mohutný pilier, o ktorý sa opierali, a celý kostol sa otriasol v základoch. A Lucia, ktorej srdce sa tak rozbúšilo, že v nej prehlušilo rachot explózie i výkriky davu, nestihnúc ani báť sa alebo trpieť a chcejúc ho chrániť vlastným telom ako sliepka svoje kurčiatka, vrhla sa k Petrovi, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami. Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona, sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení. A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier."
pekné myšlienky: „Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok. Lebo keď šťastie je vo veku rastu, najkrajší zo všetkých dní je vždy dnešok.".