Fiodor Michajlovič Dostojevskij Netočka Nezvanovová

Román je písaný v „ ja“ rozprávaní nejakej ženy – Netočky, Anetty. Rozpráva svoj celoživotný príbeh. Väčšina románu je písaná o živote jej otčima – Jefimova. Skoro všetko o ňom sa dozvedela od jeho kamaráta B. .
Svojho otca nepoznala, zomrel keď mala dva roky. Potom sa jej matka druhýkrát vydala za tohto muža. Pracoval ako klarinetista v orchestri. Raz stretol čudného človeka. Bol to kapelista z divadelného orchestra. Vyhodili ho a nikto sa s ním nebavil, iba jej otčim sa ho ujal. Keď kapelník nečakane zomrel, zanechal Jefimovi všetko, čo mu zostalo – husle. Nejakí ľudia ich chceli od neho kúpiť, pretože on nich nepotreboval, lebo hral na klarinet. On ich však nechcel predať. Dokonca ho kvôli tomu z pomsty chceli usvedčiť z vraždy. No nepodarilo sa a husle zostali Jefimovi. Nikto totiž nevedel, že kapelník Jefimova naučil hrať na husle a bol z neho naozajstný talent.
Otčim sa dostal do Petrohradu, kde chcel preraziť ako huslista. Stretol sa tam s istým B., ktorý mal také isté ciele. B. sa prebíjal, zatiaľ hrával na večierkoch kupcov. Jefimov mohol tiež, ale nechcel, aby z neho bol nejaký pouličný huslista. A tak sa huslí skoro vôbec nedotkol. Žil iba z peňazí priateľa B. a stal sa na ňom závislý. Na B. sa usmialo šťastie. Podarilo sa mu podať dobrý výkon na jednom koncerte. Bol už v tom čase veľký umelec, známy, a dostal sa do operného orchestra. Keď sa lúčil s otčimom, nechal mu nejaké peniaze a chcel, aby mu sľúbil, že naďalej bude hrať na husle. Keď B. odišiel, Jefimov ho ešte veľakrát navštívil. Chcel od neho peniaze. B. ako dobrý priteľ mu ich párkrát samozrejme dal, ale potom prestal. Odvtedy sa skoro vôbec nevideli.
Otčim sa oženil s Netočkinou matkou len kvôli tomu, že zdedila 10 000 rubľov. Bývali v byte, vlastne v jednej izbe. Netočkin život bol veľmi ťažký. Stále len počúvala ako sa otec s mamou hádajú. Matka ju posielal s poslednými peniazmi do obchodu a ona sa vracala bez ničoho, všetko dala otcovi. Veľmi ho milovala, oveľa viac ako matku. Obľúbila si ho aj kvôli tomu, že sa jej viac venoval, pretože matka pracovala. Učil ju napríklad aj čítať zo šlabikára. Otec ale sedel celé dni krčne a stal sa z neho alkoholik. Všetci traja žili z matkiného platu. Otec zo všetkého vinil matku. Ževraj iba ona mu zakazovala rozvinúť svoj talent huslistu. Netočke rozprával, že po smrti matky spolu odídu a bude sa im dobre žiť. Netočka sa na to občas tešila.

Jefimov bol však trochu slávny, pretože medzitým pracoval krátku dobu v orchestri, ale kvoli jeho arogancii ho odtiaľ vyhodili.
Jeden mesiac prišiel do Petrohradu Jefimov najväčší konkurent – huslista S. V tej dobe stretol na ulici B. s kniežaťom Ch. . B. prehovoril otčima, aby sa na koncert prišiel pozrieť a dokonca mu aj zaplatil lístok, lebo vedel, že nemá peniaze. Jefimov sa aj tak snažil zohnať peniaze. Jediným riešením boli peniaze, ktoré dostávala jeho dcéra na nákupy. Netočka mu dala makine posledné peniaze. Po koncerte S. sa Netočka zobudila s pohľadom na mŕtvu matku, pri ktorej stál otec. Zabil ju, s dcérou zobrali posledné peniaze a vyšli do ulíc. Ďaleko neprišli, lebo bola veľká zima. Keď si otec na chvíľu sadol, dcéra sa ho opýtala, či nemajú k matke niekoho zavolať. Otec zaiskril a povedal, nech ide domov a zavolá. On ju tu mal počkať. Netočka išla a keď sa otočila zbadal otčima utekať preč. Rozbehla sa za ním, nevedela ho dohoniť. Zrazu sa potkla a aj od únavy padla pred nejakú bránu. Otčim bežal ďalej a na druhý deň ho našli mŕtveho – zabil sa.
S týmito dverami začína Netočkin nový život. Ocitá sa v dome už spomínaného kniežaťa Ch. Postaral sa o ňu s rodinou. Spočiatku je však stále chorá, iba plače, ešte si neuvedomovala, že je sirota. Postupom času sa zoznamuje s dcérou kniežaťa – s kňažnou Kaťou, ktorá bola stará ako ona. Najprv si nerozumeli, pretože boli z odlišných setov. Kaťa bola namyslená, rozmaznaná a Netočka tichá, skromná a smutná. Kaťa na ňu žiarlila, lebo sa učila horšie ako Netočka. Po tom ako sa Netočka priznala k niečomu, čo Kaťa vyparátila, skamarátili sa a stali sa najlepšími priateľkami. Stále sa držali za ruky, objímali sa a bozkávali sa. Starej kňažnej sa to nepáčilo. Myslela si, že má na Kaťu zlý vplyv, a preto sa čoraz menej stretávali, aj keď bývali v tom istom dome. Katin brat, ktorý bol v tej dobe v Moskve, ochorel, a preto celá rodina cestovala za ním. Mali sa zdržať iba chvílu, no nakoniec sa táto doba predĺžila na neurčito. Netočka potom Kaťu nevidela osem rokov.
Netočka preto putovala k Alexandre Michajlovne. Bola to dcéra kňažnej z prvého manželstva. Bývala s manželom Petrom Alexandrovičom. Správali sa k sebe veľmi zvláštne a na vtedy malé dievča to dosť zapôsobilo. Celé dni sa rozprávala iba s Alexandrou Michajlovnou a veľmi sa zblížili. Ona však začala byť chorá a slabá. S mužom nemala dobrý vzťah, aj pretože bol stále preč. V tomto období u nej objavili aj spevácky talent – chodievala na hudiny spevu. V Netočkinom živote nastal vzrat, keď ukradla kľúč od knižnice a začala čítať knihy. Vo svojej izbe sa zatvárala aj na niekoľko hodín.

V tejto spoločnosti prežila svoje dospievanie a stav vzťahov v rodine začala chápať až keď našla v jednej knihe ľúbostný list. Nerozumela, prečo sú Alexandra a Peter k sebe takí chladní. List mala skrytý tri roky, nemala ho komu ukázať. Bol od milenca Alexandry Michajlovny pre ňu. Preplakala nad ním niekoľko hodín, bolo jej všetkého ľúto. V jeden deň vošiel do knižnice Peter Alexandrovič, práve keď si ho Netočka znova čítala. Vytrhol jej ho a prečítal si prvé riadky, ale Netočka mu ho zobrala. Myslel si, že je od jej milenca a chcel ju kvôli tomu vyhodiť z domu. Pritom malo dievča vtedy už sedemnásť rokov. Peter sa rozhodol vyriešiť to u Alexandry. Tá bola ale veľmi slabá, a preto Netočka prehovárala Petra, aby jej o liste nehovoril. Všetci traja sa začali hádať. Muž sa neudržal a povedal svojej žene aj o liste. Tá vtedy omdlela. Vtedy sa Netočka porozprávala s Petrom Alexandrovičom a povedala mu, že ona o všetkom vie. Vysvetlila mu, že ten list našla v jednej knihe. Až vtedy vlastne pochopila, čo sa tých osem rokov, ktoré bývala u nich, dialo. Peter vedel o manželkinej nevere, a preto sa tak správal.
Román je písaný rýchlym štýlom, dej má svoju gradáciu. Mne osobne sa najviac páčia zážitky s kňažnou Kaťou. V knihe je aj spomínané, že toto obdobie bolo pre Netočku najdôležitejšie. Román sa končí pre mňa dosť zvláštne – dvoma vetami : „ No možno sa mi to len zdalo. Všetko akoby sa mi to pred očami len mihlo.“ Preto si myslím, že román by mal mať pokračovanie.