Dominik Tatarka : Prútené kreslá
Bartolomej Slzička sa dostáva do Paríža študovať. Býva v penzióne u Madame. Zaľúbi sa do jej dcéry Daniely. Spolu prežívajú pekné chvíle ako vysedávanie v kaviarni v prútených kreslách. Bartolomeja aj predvolajú na políciu, pretože prekladal nedovolené letáky. Podstatnou zložkou tohto diela je filozofická zložka a síce rozpravy o Československu v rokoch 1938 - 39.
či je Československo obetované a či nie, kto ho obetoval a či musel, či je už alebo ešte nie krajinou nikoho. A teraz medzi nich prikvitol ktosi odtiaľ.
Jack zo svojho amerického stanoviska dôvodil, ako dôvodili v tom čase nejedny zahraničné noviny, že osud Československa je spečatený, že Česi, akože my, i ja osobne, už iba na to čakáme, kedy nás pohltí Ríša. Podľa filmových žurnálov, ktoré vtedy bežali na plátnach vari všetkých parížskych kín, mohol som si to živo predstaviť. Bubeníci a trubači a kolóny armád parádnym krokom budú pochodovať popred tribúnu, na ktorú v určitej chvíli, vyrátanej podľa horoskopu, vystúpi vodca a do výšky očí vyhodí pravicu na pzdrav más: Heil, milí ríšski príslušníci. Burácajúce neutíchajúce heil, heil zo všetkch strán. Fúzkatý pažerák cmukne, ďavne: Títo Česi. A my a ja osobne už sme tam, pažerákom vodcu sa kĺžeme ako zhltnutá mucha do vnútorností Ríše! Lebo pre nás, veľkonemecký národ, ne neznesiteľné, aby sa nám v srdci Ríše rozťahovali akísi česi.
V diele sa dochádza k názoru, že národy sú schopné dorozumievať a komunikovať medzi sebou nielen v citovej oblasti.