ÚVOD k dielu:
Nech nikto nehľadá v mojich figúrach známe, žijúce osoby. Každá moja figúra som ja a vo mne všetci tí malicherní ľudia so svojimi chybami a nedostatkami. Človek je najdokonalejší tvor na svete, diela človeka sú však najnedokonalejšie.
Janko Jesenský
Román Demokrati je vrcholové dielo spisovateľa Janka Jesenského. Názov Demokrati je ironický. Príbeh rozpráva o vzťahu Dr. Landíka a kuchárky Hany, ale aj o politickej situácii vo vtedajšej dobe, vzájomnom súperení politických strán a o intrigách v nich.
ŽÁNER: epický
KOMPOZÍCIA: Dielo sa skladá z dvoch častí. Prvá časť obsahuje 24 kapitol, druhá 25.
POSTAVY:
Dr. Ján Landík – mladý, sympatický advokát, pochádza z dobrej, ale chudobnej rodiny. Otec vložil peniaze do volieb, ale prišli o všetko, čo mali. Po otcovej smrti jeho matka prenajímala dom i záhradu, aby mohli synovia študovať. Je presvedčeným demokratom, nenávidí nerovnosť medzi ľuďmi. Autor ho na začiatku opisuje nasledovne : mladší počerný v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý, s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou a s málo trčiacimi prednými zubmi s medzierkou medzi nimi ako u hvizdáka
Hana Myšíková - bola kuchárka u bankára Rozvalida. Pekné dievčina s belasými očami, dlhé vrkoče zvinuté do „žemličiek“, pekne zaoblená postava. Pôsobí ušľachtilým dojmom, má jemné ruky, ťažko uveriť, že je kuchárka.. Bola veľmi statočná, zachránila život Rozvalidovi, ktorý sa po dlhoch v bankách postrelil. Pomohla mu aj finančnými prostriedkami aj keď bola len chudobná slúžka. Zaľúbi sa do Landíka, ale neverí, že sa s ňou ožení. Aj tak mu bola po celý čas ich odlúčenia verná. Nie je vzdelaná, je však ušľachtilá, čo znamená omnoho viac.
Advokát Petrovič - autor prostredníctvom jeho postavy poukazuje na politickú situáciu, na prehnanú túžbu po moci a na rôzne podvody ako sa k nej dostať
Na to, aby získal peniaze alebo lepšie miesto dokázal použiť rôzne prostriedky, aj tie nečisté. Ako predseda rôznych spolkov dostáva výsady. Páčia sa mu pekné ženy, napriek tomu, že má manželku. Aj takto autor poukazuje na mravné hodnoty vtedajšej spoločnosti a ľudí, ktorí mali vyššie postavenie ako iní. Jeho hlavný problém je kariéra. Napriek všetkému vie aspoň vypočuť človeka, má povesť dobráka. Pomôže Landíkovi k politickej kariére.
Želka Petrovičová - bohatá dcéra Petoviča, ktorá spolu s matkou trávi život na rôznych zábavách ako napríklad plesy, gymnastika, jazda na koni, kozmetika, .. Je rozmaznaná, ale aj priateľská, veselá a rada je obklopená ctiteľmi. Vyberá si z chlapcov, kto môže byť ženích a kto iba náhradník. Landík sa stane náhradníkom. Nakoniec sa vydá za neetického a nemorálneho Dubca.
Dubec - predstaviteľ veľkostatkárov, vedie nemravný život, nestará sa o dcéru, stará sa len o svoje pohodlie
DEJ:
1.Časť:
Dej sa začína v Jedálni u barana. Tu sa vtedy ešte priatelia dr. Landík a mäsiar Tolkoš rozhodli založiť politickú stranu s názvom Rovnosť. Pretože sú obyvatelia Starého Mesta nejednotní a nesvorní, chcú založiť spolok, kde by si boli všetci obyvatelia rovní. Aj v krčme, každý stolík tvorí iná spoločnosť - Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, žobrákov. Kritizujú tu vzťahy medzi obyvateľmi mesta, že sú si ako nepriatelia.
Po chvíľke už prešli na intímnejšiu tému, Tolkoš sa priznal Landíkovi, že sa mu páči Hana, slúžka u bankára Rozvalida. Nechcel to však dávať najavo na verejnosti, pretože Hana bola slúžkou a on bol mäsiar. Tvrdil, že je medzi nimi veľký rozdiel. Landík ho však nahováral, nech sa odváži a ide ju odprevadiť domov. S tým Tolkoš nesúhlasil a odôvodňoval si svoj postoj slovami: Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov. Landík sa teda odhodlal, že on ju pôjde odprevadiť, aby Tolkošovi ukázal, že to nie je nič zlé. Landík to bral ako výzvu na spropagovanie ich strany Rovnosť. On – komisár a Hana - slúžka. Odprevádza ju teda domov a krásne dievča sa mu čoraz viac páči. Na dievčati nebolo nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné ako u hociktorej panskej slečny. Hana si začala dávať pozor, aby sa mu ničím neznepáčila.
Tento vzniknutý vzťah vyvolával žiarlivosť v očiach Tolkoša. Niekoľkými anonymnými listami oznamuje rodine a nadriadeným Dr. Landíka o jeho novej známosti. Landíkov šéf Brigantík, napriek tomu, že i on si zobral robotnícke dievča, si ho predvolá na pohovor, ktorý sa neskončí najlepšie. Ladík ako zarytý demokrat argumentuje svoje správanie slovami: Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení.
Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že chodím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte... Dokonca si dovolil aj narážku na pôvod náčelníkovej manželky. Rozišli sa v nie najpriateľskejšej nálade. Landík opustil jeho kanceláriu bez pozdravu.
Do Bratislavy prišlo ďalších päť listov žiadúcich preloženie alebo potrestanie Landíka. Matka tiež nesúhlasila s ich vzťahom. Tvrdila, že slúžka by len poškvrnila meno celej rodiny. Vytrpela si už dosť chudoby za celý svoj život a nechcela, aby chudobou trpel aj jej najmladší syn. Po rodinnej porade posiela Landíka na v úvodzovkách zotavenie k tete Kornélii. Tam sa stretne s mladou roztopašnou Želkou Petrovičovou. Bola iná ako Hanka, ale zapáčila sa mu. Jedného dňa sa vybrali spolu von na koči. Zrazu sa k nim zozadu priblížil na koni Dubec, ktorý sa ich snažil predbehnúť. Landík mu to nechcel dovoliť, preto pridával a podarilo sa mu prevrhnúť bričku aj s mladou Želkou. Nikomu sa nič nestalo, len láska sa zabila. Dubec vyšiel z tejto príhody ako gavalier a Landík ako neokrôchanec. Skoro sa vybil „klín klínom“ a Landík zabudol na skromnú a nežnú Hanku pri šibalskej a veselej Želke. Po tejto udalosti sa však vrátiť domov. Rozhodol sa navštíviť Hanu, aby jej odovzdal červené črievičky, ktoré jej kúpil už dávnejšie.
Chcel jej len odovzdať dar a nechať ju tak, keď však od nej odchádzal, myslel si už úplne iné. Sťažnosti na Landíka chodili dokonca až prezidentovi. Ten si ho zavolal na výsluch ale Landík ho presvedčil o svojej nevine. Vec okolo jeho preloženia utíchla. Naďalej sa stretával s Hanou, Rozvalidovci dokonca odcestovali na dovolenku, a tak mohol Landík navštevovať Hanu každý deň. Strávili spolu krásne chvíle, spríjemňované slúžkou Milkou, ktorá svojim veselým spevom a dobrou náladou vypĺňala ich stretnutia. Jedného dňa sa ho dievčatá rozhodli prísť navštíviť domov. Tu sa udiala katastrofa. V Landíkovom byte ich našiel pán Rozvalid. Vypukol z toho škandál. Landík bol preložený do Bratislavy a Milka s Hankou boli prepustené. Pán direktor bol pohoršený nad ich nemravným správaním a dievčatá boli pohoršené nad jeho nespravodlivosťou. Nenechal si od nich vysvetliť, že v dome nerobili nič nemravného. Dostali polročný plat a odišli bez slova.
Keď Landík prišiel do Bratislavy bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Autor ho opísal slovami: Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zase všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden (1071) rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestcovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa na Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán.
Po tom sa malo sláviť stopäťdesiatročné (150) jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum od vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku, a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov. Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac. Prvý deň v novom úrade dostal Landík úlohu privítať indického kráľa. Musel zabezpečiť dievčatá, ktoré ho prídu privítať v krojoch a nakoniec sa odhodlal aj predniesť uvítaciu reč. Preto šiel navštíviť Želku. Práve bola sama doma. Privítala ho a sľúbila mu, že príde spolu s priateľkami. Pomohla mu aj preložiť jeho reč do francúzštiny. Keď sa však zišli pri Dunaji, kde mal kráľ priplávať na lodi, nedočkali sa. Po dlhom čakaní sa dozvedeli že príde až ráno. Ráno však z lode vystúpil pán so slovami: jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne. O Landíkovi i tak začali kolovať správy, ako svojou bravúrnou francúzštinou privítal kráľa a ako mu tlieskali zástupy ľudí. Rozprávalo sa o ňom ako o mladom a veľmi šikovnom úradníkovi. V meste sa hneď stal obľúbeným.
2.Časť:
Dej sa začína v kancelárii p. Petroviča. Sedel pri svojom písacom stolíku a študoval program najbližšieho výborového krajského zastupiteľstva. Rozpráva tu spôsob, ako sa dá obchádzať zákony a pritom nepáchať priestupky. Pozná recept, ako každému vyhovieť a s každým zostať zadobre. Stojí však pred problémom, ktorý spolok na schôdzi finančne podporiť a ktorý nie. Má pred sebou množstvo spolkov, združení a zborov, ktoré žiadajú ich podporu. Najprv sa veľmi rozhorčil nad veľkým množstvom ich požiadaviek. Chcel proti tomu vystúpiť na zasadaní ale neskôr dospel k názoru, že bude lepšie ak ich podporí: - Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujme sa navzájom vždy a všade – bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca.. Nie! Nebudem hovoriť!
Po tomto rozhodnutí sa priateľsky pozrel na papagája Lulu, ktorého mal vo svojej kancelárii. Čakal, že mu dá vták za pravdu. Ten však zaškriekal celkom nesúvislo: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Chytro vopchal papagája do klietky. Rozmýšľal, od koho sa mohol naučiť tieto slová? Nebozkával sa to on vari s niekým? Na um mu vtedy prišla istá vdova. Volala sa Estera. Prišla ho prosiť o podporu pre svojho syna. Bola pekná, štíhla, veselá. Poznačil si jej meno a adresu a ubezpečil ju, že podporu získa. A aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Oni prikývli.
Len Krokavec poznamenal:
- Je aspoň pekná tá vdova?
Neodpovedal. Otázka sa mu zdala cynická, i keď inokedy dával on sám podobné otázky.
Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla. Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste. Prišla mu poďakovať. Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. Ale nepobozkal ju, bozk by bol kúpený.
Odvtedy sa nad tým trápil. Kto sa bozkával alebo sa možno ešte stále chodí potajme bozkávať do jeho kancelárie? Dcéra Želka alebo manželka? Ona sama ho dokonca začala upodozrievať z nevery. Nepáčilo sa jej, ako poškuľuje po slúžke Mariške. V jeden večer sa strhla kvôli tomu hádka. Manželka mu dokonca tvrdila, že má i svedkov o jeho nevere. On jej na oblátku tiež oponoval svedkami. Nakoniec však vysvitlo, že obaja mali rovnakého svedka, a ním bol papagáj Lulu. Vtedy to bolo jasné. Želka. Keď si to od nej chceli nechať vysvetliť, našli ju samu len s Landíkom. Petrovičovi sa nepáčili ich stretnutia, pretože on túži len po kariére a peniazoch (veď vstúpil do strany, ktorá mu najviac vyhovovala a aj vydajom dcéry sa chcel obohatiť) takže Landík nevyhovoval. Ona ho opäť zvádzala slovami: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Landík si však zachoval mravný postoj svojou myšlienkou: Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori.
Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden – nikdy nepláva. A láska – cenný tovar – sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď. Po tom, čo počul za dverami stojaci pán Petrovič zostal pokojný a odišiel bez slova. Matka jej to však neskôr vyhodila na oči, preto zostala Želka nahnevaná a cítila sa byť podrazená vlastnou matkou. Dej pokračuje rozhovorom medzi predsedom strany Farnatým a poslancom Radlákom. Farnatý sa mu snaží vysvetliť, že viera nemá v politike čo hľadať. Kam by sme prišli s Desatorom Božích prikázaní? Poveril ho aj získavaním nových členov pre ich Agrárnu politickú stranu. Spolu s pánom Petrovičom, ktorý bol tiež členom tejto strany, mal získať nových sympatizantov, blížili sa totiž voľby. Išiel mu to teda oznámiť. Sľúbil mu, že ak bude úspešný pri vyjednávaní z radikálmi, môže byť i poslancom. To sa Petrovičovi náramne zapáčilo. Pred ženou ho svrbel jazyk. Oznámil jej to, mysliac si že ona ho bude voliť. Zarazila ho svojou odpoveďou, že to sotva, ona je radikálna vlastenka. Cestou do klubu, kde sa stretávala ich strana mu to neustále vírilo hlavou. Ona a vlastenka ? Veď pre ňu je všetko naše malé, mizerná a hlúpe a všetko cudzie vkusné, veľkolepé a znamenité.
Keď prišiel do klubu, bolo tu už mnoho ľudí. Členovia sedeli, čítali si noviny, či len tak besedovali, kto z nich bude kandidovať a kto má aké šance na zvolenie. Všetci čakali na predsedu strany, ktorý sa ešte radil vo vedľajšej miestnosti. Keď vstúpil, všetci sa postavili. Predseda začal svoju reč tým, že poukázal na cieľ strany, čo bol blahobyt a dobro sedliaka.
Chceli získať na svoju stranu všetkých voličov, Nemcov, Maďarov, katolíkov i luteránov, dokonca aj Židov. Na kandidátku chceli navrhnúť na prvé miesto Maďara, len aby získali viac hlasov. Na druhé miesto sa dostal Petrovič a na tretie Radlák. Na to sa strhla vlna nesúhlasu a odporu. Prečo by mal byť na prvom mieste Maďar?
Keď to oznamoval ráno manželke, rozprávala mu, ako počula od svojej priateľky, že slovenské deti si musia napísať národnosť československú, hoci Česi, Nemci, Maďari si píšu svoju. Príčinu vidí v malom národnom povedomí. - Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozí maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky , že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy.
Cestou do svojho kabinetu sa snažil byť Petrovič ku každému milý, porozprával sa s pisárkou Emou, doktorom Rafajom, i kuchárkou, každý hlas je predsa dobrý. Večer, keď si chcel konečne trochu oddýchnuť prechádzkou popri Dunaji, stretol tu manželku so Želkou. Dievčatá sa vysmiate práve chystali ísť tancovať. Petrovič mal v noci cestovať na jednanie do Prahy, preto hneď zisťoval, či má všetko zbalené a pripravené tak, ako má byť. Snažil sa zistiť nedostatky, aby mohol dievčatá poslať domov pobaliť ho a aby im prekazil tú skvelú náladu. Potom si ho to však omrzelo. Pýta sa dcéry, či nepozná niekoho schopného pomôcť v jeho kancelárii, kým tu nebude. Želka mu navrhla Ladíka.
Otec s tým najprv nesúhlasil, a pripomenul jej ich posledné spoločné stretnutie. Matka vedela, že sa jej to dotkne. Keď to videl otec, chcel si to u Želky odčiniť, súhlasil teda s Janíkom. Chceli ho zapísať aj na kandidátku, na 30 miesto. Veď je mladý, získame tak mladých voličov. V kancelárii sa Janík stretáva s Mikeskom. Ten mu znovu pripomenul Aničku, ktorá ho necháva srdečne pozdravovať. Sľúbil jej, že ju určite príde navštíviť. Medzitým sa Petrovičovi podarilo získať nie veľmi čistým spôsobom ľudí na svoju stranu. Horšie to bolo s Landíkom. Nechcel prijať kandidatúru. Bolo to posledné, tvz. beznádejné miesto. Okrem toho, mal v tom čase úplne iné myšlienky. Chystal sa ísť navštíviť Aničku. Keď rozmýšľal nad Želkou, nevedel, či mu je ešte sympatická, či to nie je len malé rozmaznané decko. Nakoniec sa musel podriadiť vôli šéfa. Na výborom zasadnutí znovu preberali, ktoré spolky podporiť. Voľby sa blížili. Každá strana sa snažila získať si na svoju stranu čo najviac sympatizantov.
Všade viseli nápisy a hlavne veľké číslice strán, ktoré chceli byť zvolené. Sedliacka strana mala číslo 4. Preto práve toto číslo figurovalo pri Petrovičových prejavoch na predvolebnej kampani. V každom meste či dedine im sľuboval práve to, čo videl, že im chýba. Tieto reči boli sprevádzané aj piesňami, v ktorých sa mnohokrát nachádzalo číslo 4. Aj Landík bol poverený rečniť. Petrovič mu povedal, o čom má ľuďom hovoriť. Landík rozprával ľuďom bez klamstiev. Kde videl nejaké nedostatky, nechal im poslať potrebné potraviny, bez zbytočných sľubov. Rozvalid medzitým sedel doma a trápil sa. Z práce bol vyhodený, celé dni sa potuloval po dome sa smútil. Manželka bola z neho utrápená, on sa však snažil skryť pred ňou svoj bôľ, a nespôsobovať ho i jej. Sadol si do fotela a smutne pozeral na prázdny byt a holé steny, o všetko ho pripravila banka. Jediným veselým kvitnúcim kvietkom v tejto smutnej záhrade bola Anička.
Sedávala s nimi pri stole a svojou prítomnosťou rozveseľovala oboch nešťastných manželov. Rozvalid pri nej zostal veselší a nemyslel len sa svoj smutný osud. Anička tu nebola už len slúžka. Stala sa členkou rodiny. Chodieval k ním aj Mikeska, za zámienkou navštíviť chorého Rozvalida. Pravda bola však taká, že i jemu sa páčila Anička. Rozvalidovci nechceli, aby sa vydala za neho a odišla z domu. Pani Rozvalidová si chcela Aničku dokonca adoptovať za dcéru, nie práve z ušľachtilých dôvodov. Videla ako sa pán Rozvalid rozveselí pri Aničke, poštípe ju na líčko alebo aj pobozká. Cítila sa pri nej stará a nepotrená. Snažia sa ju aj napodobňovať. Ona však bola jedinečná a očarujúca. Myslela si teda, že keby bol jej otcom, správal by sa k nej viac otcovsky a nemusela by mať starosti. Keď mu to oznámila, manžel ju prekvapil, že on už nad tým tiež uvažoval. Menej spokojná bola Anička, neprotestovala však starým ľuďom, lebo im nechcela spôsobovať ďalšiu bolesť. Spomenula im, že nie je sirota, že ona otca má. Ten však nemá záujem o ňu. Bol to obchodník Dubec. Rozvalid sa ho rozhodol požiadať o povolenie na adopciu. K Rozvalidovcom prišiel Mikeska a spolu s ním aj Petrovič. Privítala ich Anička. V Pertovičových očiach sa zdala Anička krásna a nevidel na nej žiadnu chybu.
Chcel sa pred ňou zaskvieť. Sľúbil jej, že jej vymôže od otca peniaze, ktoré jej už 20 rokov neplatí. Ona nechcela podpísať zmenku, pretože aj keď svojho otca veľmi nepoznala, nerada by mu spôsobila starosti. Vedela sa uživiť aj bez neho. Dojalo ju však, keď Petrovič poukázal na Rozvalidovcov a povedal, že je to v záujme týchto dvoch starých ľudí. Po ceste domov sa zhovárali Mikeska a Petrovič o Aničke. Učarovala i samotnému Petrovičovi. Odporúčal Mikeskovi, aby si ju čo najrýchlejšie vzal za ženu. Mikeska mu však oznámil, že ona už niekoho má – a to komisára Landíka. Petrovič tomu nemohol uveriť. Doma to hneď oznámil manželke i dcére Želke. Tej sa Janík odrazu veľmi znepáčil. Landík splnil sľub daný Mikeskovi a odišiel skúmať volebnú náladu do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou.
Dohoda bola, že spravia voľby, so všetkým čo k tomu patrí, čiže urna, hlasovacie lístky i španielska stena. Vedeli, že ju musia nejako vyvábiť z domu. Rozvalid nemá rád nápadníkom motajúcich sa okolo Aničky. Nechali ju vyviesť do poisťovne pre akési nedoplatky. Na rohu ulice už Anička videla blížiacich sa dvoch pánom. Srdce sa jej rozbúšilo od radosti i od ľaku. V hostinci U barana však Mikeska videl, že v súboji o Aničku nie je favorit a odišiel uznajúc svoju prehru. Anička tu konečne zostala len s Landíkom.
Petrovičovi sa Dubec čoraz viac začal páčiť ako bohatý a vplyvný manžel pre Želku. Začal mať pochybnosti, či má od Dubca žiadať peniaze v prospech Aničky. Ak bude vyprázdňovať vrecká svojho budúceho zaťa, bude vyprázdňovať aj svoje. Spomenul si na tetku Kornéliu, u ktorej bola Želka v lete na prázdninách. Tetka bola Dubcovou susedkou, preto sa jej šiel na neho popýtať. Tetka na Dubca nepovedala pekného slova.
Pre ňu to bol obyčajný podvodník, korupčník a vydriduch. Porozprávala mu, ako od neho v januári odobrali tabak po šiestich korunách a od nej po tri. Dokonca raz ho vyhodila, keď sa prišiel zaujímať o Želku. Pán Petrovič si aj tak urobil svoju mienku, a Dubec sa mu zdá ideálny pre svoju dcéru. Vracajúc sa domov vidí na rohu ulice známu postavu, s dievčenským krokom a povedomým klobúkom. Bola to vdova Estera, ktorá u neho bola vybavovať peniaze na synovo štúdium. Rozhodol sa ju odprevadiť domov. Hanila sa ho pozvať do svojho skromného príbytku. Proti dotieravému Petrovičovi však nebola úspešná. Vzala ho teda domov.
Tu mu ukázala fotku svojho syna a rozprávala mu ako sa dá vyžiť za 3 koruny a 41 halierov na deň. Keď videl Petrovič jej biedu, chcel jej nejako pomôcť. Pri odchode, keď sa Estera nepozerala, zastrčil jej do kaktusu tisíc korún. Zdalo sa mu to šľachetné. Keď sa vracal domov, počul na ulici hlasné zvuky. Boli to mladí protestujúci proti filmu s protikresťanskými motívmi, a tiež proti speváčke, ktorá nebola speváčka a vystupovala v divadle. Do radu pochodujúcich strhli i Petroviča. Policajti protestujúcich zahnali do dvora radnice. Tu požiadali Petroviča o reč. Rozprával im, ako si majú brániť to, čo je ich a odstraňovať svoje zlé vlastnosti. Po skončení predstavenia ich pustili von. Mladí šli Petroviča odprevadiť až domov. Jeho príhovor zožal úspech. Len závidiaci Radlák sa mu z diaľky vyhrážal slovami: Ja ti dám slávy. Bol to pre neho silný konkurent, aj keď patrili do jednej stany. Preto to šiel všetko nažalovať predsedovi strany, aby mu spôsobil problémy. Predseda sa však len rozčúlil nad tým, aký je Radlák udavač. Nazlostený ho vyhodil zo svojej kancelárie.
Želka sľúbila futbalovému klubu Spatra úvodný výkop. Otec s týmto najprv nesúhlasí, dievčatá nemajú čo kopať do lopty. Vysvetlila mu teda, že ide o slávnostný výkop, sprevádzaný hymnou a úvodnými rečami. Bude to slávnosť, na ktorú sú pozvaní všetci významní poslanci, diplomati, senátori, rektori i dekani, dokonca aj biskupi. Spomenula, že medzi pozvaných patrí aj Dubec. Pri týchto slovách otec zmenil názor, dokonca sľúbil, že sa tam príde pozrieť i on. Na zápase sa s ním stretol a rozprávali sa aj o Aničke. Dubec tvrdil, že jej pravidelne posielal mesačné sumy, správkyňa matriky Mahuliena ich však odvádzala na svoj účet. Po rozhovore si Petrovič myslel, že je to skutočne šľachetný a správny človek, tetka svojimi rečami o podvodníkoch a korupčníkoch len preháňala.
Medzi obecenstvom sedel aj komisár Landík. Na Želku už nepozeral zaľúbeným pohľadom. Spomenul si na to, ako s ňou bol v čínskej cukrárni, kde sa mu chválila, že bude kopať slávnostný výkop. Landíkovi sa to hneď nepáčilo. Ona mu zase vyhodila na oči jeho vzťah s Aničkou. So Želkou sa pohádali, a poslala ho preč so slovami: Len si choď za tou svojou kuchárkou, rovný s rovným. Landíka najprv urazilo, že ho nazvala rovným so slúžkou ale potom si uvedomil, o čo je Anička múdrejšia a panskejšia od Želky.
Prešiel rok. Do bývalého bytu mladej Estery sa nasťahovali mladomanželia Anička a Janík. Estera sa presťahovala do lepšieho. Nechtiac zapríčinila domácu vojnu. Tisícku nájdenú v kaktuse sa rozhodla ísť vrátiť. Petrovič nebol doma, tak odovzdala tisícku spolu s ďakovným listom manželke. Tá ho hneď pochopila ako nemanželskú lásku. Pán Petrovič sa stal poslancom, ale niet mu čo závidieť. „Byť poslancom nie je sláva, ale otrocká robota. Poslanec nie je generál, ale skôr koník v cirkuse, ktorý nesmie vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, lebo hneď je nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plôtik preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa. Len probuj! Hneď si nespoľahlivý a odvedú ťa. Čo z toho, že za teba hlasovalo stotisíc voličov, mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.“
Vyhral však Rozvalidovi ďalšie dva procesy, čím ho vzkriesil k životu. A Želka, tá si vzala za muža bohatého Dubca, a tým sa stala Aničkinou macochou. Od Dubca však nechceli Anička s Landíkom nič, - Lebo v nepýtaní je dvojaká radosť, - objasnil Landík, - troška sladkosti z chudákovej pomsty a troška sladkosti z chudákovho šťastia: nemusieť prosiť a mať pritom niekoho, komu môžeš o tom povedať úprimné slovíčko... A ak to môžeš urobiť, nie si vlastne chudák... Anička, my nie sme chudáci.
JESENSKÝ, J.: Demokrati. TATRAN, Bratislava, 1974, ako 2901. publikácia -
