Občianskym menom Ľudovít Mistrík
19.10.1901 Slanje (Juhoslávia) - 18.3.1962 Bratislava

Narodil sa v Juhoslávii. Detstvo a mladosť prežil v rodine stolára - modelára v obci Kostiviarska (teraz súčasť Banskej Bystrice). Ľudovú školu navštevoval vo Sv. Jakube, Meštiansku školu v Banskej Bystrici. V r.1920 absolvoval notársky kurz a pôsobil na notárskych úradoch v Hrochoti, na Dobrej Nive a v Slovenskej Ľupči. V r. 1924-1925 nadviazal styky s organizáciou Komunistickej strany v Banskej Bystrici. Pracoval v automobilových dielňach, neskoršie ako šofér z povolania v Banskej Bystrici a Bratislave. V r.1928-1933 bol úradníkom Matice slovenskej v Martine, potom až do r. 1938 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. Vtedy sa presťahoval do Bratislavy. Od decembra 1944 do marca 1945 bol členom partizánskej skupiny Smrť fašizmu, pôsobiacej v oblasti Slovenská Ľupča - Baláže. Po oslobodení bol r. 1945 referentom Povereníctva pre informácie, r.1947 redaktorom časopisu Partizán, v r. 1948-1950 zamestnancom Zväzu slovenských spisovateľov vo funkcii správcu Domova ZSS v Budmericiach. Od r. 1950 bol v invalidnom dôchodku.

V r. 1923 začal uverejňovať básne v Národných novinách, v Slovenskom učiteľovi, v Proletárke, v Slovenských pohľadoch.
Knižne debutoval r. 1932 básnickou skladbou Martin Nociar Jakubovie a zbierkou veršov Bez návratu(1932).
V tom istom roku vstúpil knižne aj do literatúry pre deti Rozprávkami z hôr.

Ondrejov lyrický typ sa utváral na priesečníkoch dobových filozofických a básnických programov, hoci sa k žiadnemu definitívne nepriklonil. Dôraz na lyrický subjekt, úspornosť výrazových prostriedkov a hutnú kompozíciu ho zbližuje s Kraskovským symbolizmom, chýba mu však jeho oslobodzujúca katarzia(očista duše). Ostrý pocit triednej nerovnosti, pátos individualistickej revolty(vzbury) a nenávisť k všetkým formám útlaku má u Ondrejova veľa styčných bodov s lyrikou proletárskych básnikov. Chýba mu však ich kolektívne cítenie a uvedomelosť sociálneho programu.

Epickou formou interpretuje motívy pevných istôt domova a vidín, tuláckych dobrodružstiev v neznámych končinách. Oscilovanie na pomedzí skutočnosti a sna sa v jeho prózach pre deti prejavilo prienikom do rozprávkovej sféry. Tým sa odkryla jedna z genetických línií týchto poviedok : príbuznosť s ľudovou rozprávkou, s jej symbolikou zázračnosti a tajomstva.

Dielo Ľ. Ondrejova sa typologicky začleňuje do prúdu prózy literárneho naturizmu, reprezentovaného ešte tvorbou D. Chrobáka, M. Figuli a F. Švantnera. Do jeho ideovo-estetického jadra je vložená utopistická kritika jednostrannosti moderného sveta, upozorňujúca na nebezpečenstvá dehumanizácie ľudských existencií. Ondrejov literárny svet má antiracionalistické črty, blízke významovému okruhu balady. Charakterizuje ho rozprávanie na pomedzí reality a imaginárnosti.


OBSAH DIELA:
(jednotlivé podnadpisy charakterizujú jednotlivé kapitoly)

NARODENIE ZBOJNÍKA: V tichej samote zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom(s.125). Nachádzal sa v tesnej blízkosti s Prírodou. Raz v noci sa v ňom narodil Jerguš Lapin.

ČO BOLO ZA OBLôČKOM: Po istom čase, pozeral raz Jerguš v zime cez okno, na cestu pred dom a na dvor. Po ceste uháňala korba. Na dvore ležalo množstvo snehu, v ktorom pobehoval ich pes Chvostík.

SÝKORKY: V kuchyni bola Jergušova mama, staršia sestra Anna(vtedy mala 10 rokov) a mladší brat Rudko(vtedy mal 4 roky). Jerguš, Anna a Rudko sa najedli chleba a kávy a šli do prednej izba chytať sýkorky.

V ZELENÝCH KABÁTIKOCH: V prednej izbe otvoril Jerguš okno do dvora. A do okna postavil misku s makom. Na háčik okna priviazal dlhý špagát , ktorý siahal až k jeho posteli(s.129). Všetci traja čakali v posteli. Najprv prišli vrabce, ale hneď odleteli. Potom prileteli sýkorky, Jerguš potiahol špagátom a tri chytil. Na dvore ich o chvíľu vypustil.

KTO JE ŠTEVO FAŠANGA?: Po ceste pred domom chodievali furmani, chlapi s palicami, páni na korbách a ženy s batohmi. Jerguš ešte nevedel odkiaľ a kam idú. Za cestou tiekla riečka-Jelšova voda.Povyše Lapinových domu sa rozdvojovala na pravé a ľavé rameno , ktoré sa opäť stretli a tak vytvárali ostrov-Hať. Jerguš na dvore začul hvizd Števa Fašangu-jediného blízkeho suseda na samote. Števo mu povedal, že v dedine kúpil korčule. Jerguš nevedel, čo sú korčule(s.123) a nebol ešte ani v dedine. Števo chcel dať Jergušovi korčule za jednu jeho samicu zajaca.

DIVÉ KAČKY: Števo priniesol korčule a utekal za pánom horárom , lebo cestou videl pri vode divé kačky. Jerguš poobzeral korčule a potom išiel s horárom a števom ku kačkám. Šiel aj Rudko. Horár chcel jednu zastreliť, ale podarilo sa mu len jednu poraniť a už ju nevidel.

TAJOMNÁ VÝPRAVA: V ten večer šiel Jerguš so Števom cez Hať a Katrenu-záhradu ovocných stromov na Voliarku-rovnú lúku. Vysekali žliabok z ľavého ramena Jelšovej vody na Voliarku, aby voda zaplavila lúku.

ŠKVRNKA NA ĽADE: Na druhý deň prišli na Voliarku s korčuťami. Bola celá pokrytá ľadom. Každý z nich sa korčuľoval na jednej korčuli a v tom na konci lúky pod Horičkou-lesom nad Voliarkou zbadali primrznutú mŕtvu divú kačku. Šli ju odniesť horárovi.

ZNÁMOSŤ: Na horárovom dvore boli dva psy, ale Jerguš , priateť a krotiteľ psov, nevedel prečo by sa mal psa báť. Cítil čosi v rukách a v obrvách , čomu sa korili vsetky psi, s ktorými sa stretol.(s.143). Horár ich pozval dnu. Bola tam pani horárka a horárov syn Nácko s mačkou v ruke. Števo a Jerguš sa s Náckom skamarátili a odišli, ale na druhý deň mali prísť opäť.

VEČERA: Na druhý večer nad Lapinových domom v kroviskách ,Pasekou zvaných zavýjal lišiak(s.145) a Števo s Jergušom šli k horárovi na večeru. Bol tam len Nácko a mamou. Najedli sa pečenej kačky a porozprávali s Náckom.

OBYVATELIA PRI POTôČIKU: Jerguš obzeral vtáky pri potôčiku-teplici , ktorý vyvieral povyše Lapinových domu a zbadal že na ceste naháňa skupinu žien s batohmi besný pes. Ženy sa skryli v ich dvore a Jreguš vybehol k psovi na cestu. Ustupoval a pes za ním skákal. Pri Hati pes nešťastne spadol do vody a odniesla ho rieka. Jerguš plakal , lebo mu ho bolo ľúto.

PLAVBA: Jerguš vybehol na Priehybinu-lúku v úbočí nad domom ohraničenú Pasekou a dubovým lesom a z neho po prvykrát uvidel dedinu. Keď sa vrátil domov . pri zajacoch ho čakali Nácko so Števom. Všetci traja išli k ľavému ramenu Jelšovej vody. Bolo tam ešte miesto s ľadom. Odtínali kusy ľadu a spúšťali sa na nich po rieke. Domov išli mokrí.

ROZŠÍRENÝ MOSTÍK: Jerguš s Rudkom na dvore odhadzovali sneh a keď sa ženy vracali z mesta do dediny , Jerguš povedal Rudkovi, aby rozšírili mostík na teplici. Hádzali sneh z mostíka do potôčika a zarovnávali. Keď prišli ženy ,dve sa preborili na falošnom mostíku.

Jerguš s Rudkom utiekli do drevárne a keď na krik žien vyšla Jergušova mama , jedna starenka zakričala:Máte vy to syna- zbojníka(s.155). Mama Jerguša vyhrešila a Jerguš smútil, presedel v kúte a neobedoval.

ČERVENÁK NASTUPUJE: Pomaly začínala jar. Jerguš s Rudkom išli po chodníku v Katrene. Jerguš zazrel vľavo za oráčinami, vo vrbinách nejakých chlapcov.Pobehli tam.Chlapci z dediny hľadali a zabíjali žaby. Jerguš im povedal, že je to hriech a tak do neho a Rudka Červenák-chlapec s červenými vlasmi, hádzal žaby. Rudko sa rozplakal, lebo ho jedna zasiahla do tváre a tak odišli.

ZÁZRAČNÉ NETOPIERE: Neskôr, jedného dňa zavolal Nácko Jerguša, aby sa išiel pozrieť na netopiere do Horičky . Netopier lietali vo výške 5 až 10 metrov. Chlapci lámali ľad, ktorý ešte ostal pod lesom a vyhadzovali ho do výšky. Tak chytil Jerguš 3 netopiere. Dali im chlieb a v baraniciach ich preniesli do bútľavej lipy.

KÚPAČI: Nadišla Veľká Noc a Lapinovci sedeli v kuchyni aj s novým kozliatkom Cilkou., ktorá sa narodila ich koze Rohačke. Prišli kúpači-Červenák s tromi mladšími. Pofŕkali vodou Annu aj kozliatko, dostali maľované vajíčka a odišli.

SVINSKÝ ZUB:Popoludní šiel Jerguš so Štefanom do dediny.Štefan mu dal svinský zub, aby ho použil, keď si sním Červenák začne.Prešli blízko Štefanovho domu do dediny. Dedinské psy odprevádzali Jerguša od dvora k dvoru(s.164).