Preromantizmus a romantizmus

Romantizmus vznikol počas francúzskej revolúcie a buržoáznych revolúcií po celej Európe. Rozpad feudalizmu a nástup kapitalizmu bol zdĺhavý. Vznikla nová filozofia – idealizmus. V nej sa považuje myšlienka, vedomie a duch za prvotné a hmota, bytie za druhotné. Jej najvýznamnejším predstaviteľom bol nemecký filozof Hegel, ktorý hlásal, že dejiny ľudstva predstavujú zákonitý vývoj absolútneho ducha k slobode a k poznaniu samého seba. Filozofický smer v idealizme – iracionalizmus – popieral vedecké, rozumové a logické poznávanie a uprednostňoval vieru a inštinkt. Filozofický a literárny smer – sentimentalizmus – sa opiera o city a o citové zážitky. Hlása súcit k biednym a utláčaným, vyzdvihuje prostého človeka s jeho radosťami i starosťami. Vznikol kult silného jednotlivca – individualizmus, ktorý vzdoruje osudu a pomáha ľudstvu – titanizmus. Človek pociťoval osamelosť a upadal do pesimizmu.
Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý bol v rozpore so skutočnosťou. Je to človek túžiaci po plnosti života a lásky. V zápase o uskutočnenie svojho ideálu hynie. Autor sa s postavou zvyčajne stotožňuje, vkladá do nej autobiografické črty – autoštylizácia.
V romantizme sa narúšajú hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami – synkretizmus – napríklad epika sa lyrizuje opismi postáv a reflexií. Hlavným literárnym druhom sa stáva lyrika, v ktorej sa uplatňovala fantázia, ako protest proti skutočnosti a túžba po krajšom svete. Rozvíjala sa aj epika (básnická poviedka) a lyrickoepické útvary (balada). Hlavným zdrojom autorov sa stala ľudová slovesnosť a história.

Slovenský preromantizmus a romantizmus

Slovensko bolo pod dvojakým útlakom: národnostným - maďarským a hospodárskym - rakúskym. Vznikali národnooslobodzovacie hnutia. Ovplyvnilo to aj národný a politický program novej generácie, ktorá vošla do dejín ako štúrovská generácia. V roku 1829 vznikla na bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Po príchode Ľudovíta Štúra na lýceum sa do popredia dostali národné a politické otázky. Vlastenectvo prehlbovali slávnosti na pamiatku významných historických udalostí. Pamätná ostala najmä vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Na znamenie vernosti slovanstvu prijali účastníci k svojmu krstnému menu aj symbolické slovanské meno. Aby vláda zamedzila slobodomyseľné hnutie mládeže, zakázala všetky študentské spoločnosti, a tak aj Spoločnosť česko-slovanská roku 1837 zanikla.
Zápal slovenských študentov tým neochabol. Vedúci členovia zrušenej spoločnosti začali pracovať na bratislavskom lýceu v rámci Katedry reči a literatúry československej. Zástupcom profesora Palkoviča, vedúceho katedry, sa stal Ľ. Štúr, ktorý prednášal v duchu bývalej spoločnosti. Pre vlasteneckú činnosť Ľ. Štúra roku 1843 z katedry odvolali. Jeho prívrženci demonštratívne odišli z Bratislavy do Levoče.
V júli roku 1843 došlo k dohode o uzákonení spisovnej slovenčiny na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom.
Spisovatelia 30. rokov sa chceli zúčastniť na premene spoločnosti. V ich dielach prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti, slovanský humanizmus a ľudová slovesnosť. Vznikli nové žánre – duma, krakoviak, ponášky na ľudové piesne, balady.

Život

Bol to jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie, slovenský národný buditeľ a aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 – 1849, publicista, burič a revolucionár.
Narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Pochádzal z rodiny mäsiara a krčmára. Študoval na gymnáziu v Gemeri (1835-1837) a na evanjelickom lýceu v Levoči (1837-1841). V šk. r. 1841/1842 bol žiakom evanjelického lýcea v Kežmarku. V roku 1842 prešiel na lýceum do Bratislavy, kde sa zapojil do práce v Ústave reči a literatúry. Z tohto obdobia pochádzajú nielen jeho české prvotiny, ale aj básne v spisovnej slovenčine, ktoré uverejnil v druhom ročníku almanachu Nitra (1844). Na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra v marci 1844 opustil s viacerými druhmi Bratislavu. Začal pracovať ako praktikant v advokátskej kancelárii Alexandra Boleslavína Vrchovského v Pešti. Až do roku 1848 sa o jeho živote nezachovali presnejšie údaje. Je známe, že sa v roku 1845 zdržiaval na Dolnej zemi, v Záhrebe, ale že bol aj na rozličných miestach Slovenska. V roku 1846 znovu odišiel na Dolnú zem, kde bol krátky čas vychovávateľom v Kulpíne. Od leta 1847 znovu pracoval u Alexandra B. Vrchovského v Pešti.

V roku 1848 s učiteľom Jánom Rotaridesom podnecoval slovenský ľud, aby povstal proti pánom a zbraňou si vydobyl svoje práva. Bol za to uväznený v Šahách a Pešti až do januára nasledujúceho roku. Po prepustení znovu organizoval dobrovoľnícke oddiely v Liptovskom Mikuláši a bol znovu väznený. Keď ho prepustili, odišiel do českého Hulína k priateľovi a v septembri roku 1849 sa stal kapitánom dobrovoľníckeho zboru. Po rozpustení tohto zboru ešte v tom istom roku pracoval ako vládny komisár. V roku 1854 bol preložený do Čadce, v roku 1858 sa presťahoval do Martina. Od roku 1860 bol pomocným slúžnym v Kláštore pod Znievom a od roku 1862 prísediacim na súde v Zlatých Moravciach. V roku 1867 ho prepustili zo štátnych služieb, a tak si urobil advokátsku skúšku a pôsobil v Zlatých Moravciach ako prísažný pravotár a pisár vo viacerých advokátskych kanceláriách. Tam 23. mája 1876 zomrel na týfus.

Tvorba

Prvé verše začal písať už počas bratislavských štúdií. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať spisovnú slovenčinu a bol jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu. Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra, v neskoršom období tiež v časopisoch Orol tatranský, Sokol, zriedkavo i v časopisoch Černokňažník, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a iných. Podobne ako jeho generační druhovia, písal najprv epické básne s historickou tematikou (Smrť Světopluka, Bohdan). Postupne však začal nadväzovať na ľudovú slovesnosť.
Kráľove diela môžeme rozdeliť do troch skupín:
1.baladická tvorba (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Pán v tŕní, Skamenelý, Zabitý, Zverbovaný)
2.politické (revolučné) básne (Orol, Duma bratislavská)
3.jánošíkovská tematika (Výlomky z Jánošíka - Janko, Žobrák, Zbojníkova balada)
Hrdinom jánošíkovskej tematiky je mladý muž bojujúci proti pánom za záujmy prostého ľudu a ochotný obetovať sa zaň.
Verejnosti sa predstavil básňami v spisovnej slovenčine – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košuthovi, Pesnička na kare, Zabitý, Zverbovaný, a ďalšie. V básni Zverbovaný chce autor opísať utrpenie slovenského ľudu. Husári verbujú Janka, aby šiel s nimi. Zaliečajú sa mu slovami:
„Dostaneš šabličku - zelený dolomán,
zvrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,“ 1.
Na druhej strane užialená matka ho prosí, aby zostal doma. Taktiež jeho milá a ostatní ľudia ho odhovárajú, aby sa nedal zverbovať. Jankovi sa však jeho doterajší život nepáčil preto sa pridáva k husárom.

V rokoch 1845-1847 uverejňoval ďalšie básne podobného ladenia (Orol, Potecha, Kvet, Pán v Tŕní, Kríž a čiapka, Choč, Duma bratislavská). V nej autor vyjadril svoje reakcie na odvolanie Ľ Štúra a následný demonštratívny odchod študentov do Levoče.

V porevolučných rokoch publikoval čoraz zriedkavejšie. V60. a 70. rokoch mu niekoľko básní vyšlo v Sokole a Orle (Slovo, Návrat Krivoprísažnica, Bezbožné dievky, Dve staré pesničky, Dva orly, Orol vták, Kvietok, Husár a Skamenelý). J. Kráľ chce touto baladou povedať, že prísahu treba vždy dodržať. Témou je nevera mnohých mládencov. Janko sa zaľúbil do Hanky, ktorej však rodičia bránia stretávať sa z Jankom. Hanke sa podarí ujsť a sľúbia si s Jankom večnú lásku. Janko tento sľub poruší a stihne ho trest – skamenie.

Do povedomia verejnosti vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia. Dosvedčujú to rukopisné texty z jeho najtvorivejšieho obdobia, ktoré boli zverejnené až o niekoľko desaťročí neskôr.
Janko Kráľ sa stal kľúčovou postavou vo vývine poézie v romantizme. Jeho básne však ovplyvnili aj tvorbu nadrealistov a dokonca i takých autorov ako sú Laco Novomeský či Milan Rúfus.

Obsah diela

V úvode diela autor lyricky opisuje pocity svojho vnútra, nenachádzajúceho nikde pokoj. Taktiež poukazuje na krásu prírody a lásku k rodnému kraju.

„Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak’ otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?“ 2.

Objavuje sa lyrický obraz psychiky zmietanej nepokojom a rozorvanosťou, ktorá kontrastuje s idylickým obrazom slovenskej prírody a ľudu. Autor spomína bystrých chlapcov, ktorí majú znázorňovať bojovných a nebojácnych Slovákov.

„Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,“ 3.

„Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí – na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!“ 4.

Potom už autor začína opisovať Jankovu rodinu. Je to chudobná , zato však pekne nažívajúca rodinka, žijúca pri Váhu, ktorá vkladá svoje túžby a nádeje do svojho syna - Janka.

„v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji
žijú ak’ dve halúzky v háji obidvoji,“ 5.

„Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od mali.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.“ 6.

Je Vstúpenie – nedeľa, čas ísť do kostola. Každý sa ponáhľa, len Janko sedí pri Váhu a nie je ani len sviatočne oblečený. Keď sa zotmie, príde domov na večeru, nikoho nepozdraví a ani nepoďakuje. Potom si zoberie klobúk a bez jediného slova odíde.

„on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.“ 7.

Príroda sa búri v očakávaní niečoho zlého.

„Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,“ 8.

Autor pokračuje poverou, v ktorej sa hovorí, že na Vstúpenie sa vo Váhu zjavuje zakliata panna. Vyslobodiť ju môže len ten, kto si naopak oblečie šaty a skočí doprostred Váhu. Podľa povery mu potom odkliata panna vyplatí všetko zo striebra a zlata.

„Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.“ 9.

Blíži sa polnoc a Váh sa búri. Vo Váhu sa zjaví panna, mesiac ju osvieti.

„Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.“ 10.

Janko je rozhodnutý zachrániť ju. Pomodlí sa a skočí do Váhu.

„Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva bohu pesničku –
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná,
pobozká krížik, pátričky –
vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.“ 11.

Janko zomiera, lebo si neprevrátil oblečenie. Pastierik, ktorý išiel nadránom okolo Váhu a videl tam mŕtveho Janka, ide do dediny oznámiť túto smutnú správu.

„Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.“ 12.

„Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.“ 13.

„Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.“ 14.

Charakteristika postáv

Janko – predstavuje typického romantického hrdinu. Je to výnimočný jednotlivec – vydedenec spoločnosti. Je divný, divý, smutný, smelý, samotár, burič, ale pretože je osamelý, hynie.

„Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde ta ísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.“ 15.

Na jednej strane je osamelý, túži po plnosti života – na druhej strane je burič, hrdý mladý človek. V zápase o uskutočnenie svojho sna hynie. Nechce sa zmieriť s danou situáciou, zápasí s prekážkami aj za cenu sebaobetovania.

Rodičia ho mali od malička radi, no napriek tomu ho otec bil a matka ľutovala.

„Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od mali.“ 16.

„Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;“ 17.

Problémy a konflikty

Základným konfliktom tohto diela je, že hrdina, čiže Janko, hynie titanským činom, keď sa pokúša zachrániť zakliatu pannu. Je to pre rozpor medzi snom a skutočnosťou.

„Išiel Janík, išiel paničku odklínať –
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil –
Janík mladuštičký svoj život utratil.“ 18.

Ľudia v dedine a dokonca ani Jankovi najbližší nechápu divného mladého samotára Janka. Nepochopenie núti Janka k úteku do samoty, ktorú nachádza v prírode.

„Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva.“ 19.

Ďalej tu nachádzame boj za slobodu – snaha o vyslobodenie zakliatej panny.

„Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.“ 20.

Jazyk, štýl a kompozícia

Báseň Zakliata panna vo Váhu a divný Janko sa skladá z troch častí:

1. úvod - lyrický opis prostredia
- je tvorený 136-timi 13-slabičnými veršami
- v tejto časti je využívaný združený rým

2. baladický príbeh - povera o zakliatej panne
- skladá sa z 29-tich štvorverší so 7 – 10 slabikami
- tu autor použil prerývaný rým

3. epilóg - obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu
- obsahuje 20 dvanásťslabičných veršov
- uplatňuje sa tu rovnaký rým ako v prvej časti, čiže združený

Autor v básni využíva mnoho umeleckých prostriedkov:

- prirovnania – zaspí ak’ v oleji, ak dve halúzky žijú, vrchy sa zdajú ak’ dáke zázraky
- metafory – spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie , v tak biednom stave moja duša letí
- epitetá – tichá dolinka, radostné kraje, biednučká mamička, večný pokoj
- zdrobneniny – pastierik, dolinôčka
- personifikácie – rozišli sa mraky
- gradácia – jedenásť bilo, trištvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly...

Keďže Janko Kráľ patril medzi štúrovcov, písal Štúrovou spisovnou slovenčinou, a tak aj báseň Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je napísaná Štúrovčinou.

Znaky romantizmu vyskytujúce sa v tejto básni:
- individualizmus – Janko je osamelý
- titanizmus – Janko hynie titanským činom
- autoštylizácia – autor opisuje svoje pocity v Jankovi
- synkretizmus – splynutie lyriky a epiky

Názor na dielo

Balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko na mňa neurobila dobrý dojem, pretože je veľmi pochmúrna a smutná. Páčilo sa mi však, ako sa Janko obetoval kvôli zakliatej panne a aj keď to nebolo napísané, ja si myslím, že to neurobil pre to zlato, striebro a všetko možné, čo panna sľubovala za jej záchranu. Podľa mňa ju naozaj chcel vyslobodiť podobne ako štúrovci slovenský národ.

B i b l i o g r a f i a
Zlatý fond slovenskej literatúry. Bratislava: Tatran, 1981.
Rosenbaum, K.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava: Obzor, 1984.
Caltíková, M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry. Nitra: Enigma, 2001.
Pišút, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor, 1984.
Encyklopédia Slovenska. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1979.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Janko Kráľ - Zakliata panna vo Váhu a divný Janko