Prvý román Ladislava Mňačka opisuje príbeh skupiny partizánov tesne pred koncom druhej svetovej vojny.

Hlavný hrdina, Voloďa, sa prebudil v nemocnici, bol ranený do chrbta a nemal cit v nohách. V nemocnici spoznal doktora Brázdu a sestričku Elišku, do ktorej sa zamiloval. Jej potom postupne vyrozprával svoje pôsobenie v partizánskom odriade. Spomínal hlavne na partizánske akcie, ale aj svoju lásku z vojny, Martu. Tá ho aj navštívila v nemocnici a oznámila mu, že cestuje do Kanady. Myslela tým, že ide spáchať samovraždu. Stretol sa s ňou, keď ho vodca odriadu, Nikolaj, vyslal doručiť dôležitý dokument. V tú noc sa dali dokopy, no nemali veľa času pre svoju lásku. Partizáni obývali kopanice, Ploštinu, a s miestnymi obyvateľmi mali priateľské vzťahy - dostávali jedlo, strechu nad hlavou a často aj dcéry kopaničiarov. Voloďa vnútri duše nesúhlasil s vojnou a zabíjaním.

Raz partizáni zajali dvoch Nemcov, ktorí si vyšli na prechádzku do hôr. Jedného na mieste zabili a druhého odviedli k sebe a vypočuli. Bol to kapitán asi päťdesiatčlennej jednotky. Nikolaj s Voloďom navrhli dohodu: ak sa bez odporu vzdajú, všetkých okrem veliteľa oslobodia. Medzitým Nikolaj poslal Voloďu opäť na akciu do Zlína. Tu spoznal dôstojníkov Skorzenyho a Engelchena.

Postupne medzi seba partizáni príjmali ďalších a ďalších. Chceli sa k nim pridať aj dvaja Česi, no ich výpovede si vzájomne odporovali, a tak mal voči nim Voloďa pochybnosti. Rozhodli sa, že na nich budú dávať pozor. Pri neopatrnom zaobchádzaní so zbraňou sa však Nikolaj zabil a v zmätku podozriví Česi ušli. Partizáni narýchlo opustili kopanice. Pridali sa k nim ešte dvaja nemeckí zbehovia, tí sa napriek počiatočnej nedôvere osvedčili. Po pár dňoch pochodu lesom sa vrátili naspäť na Ploštinu. Našli ju však zničenú. Nemci upálili všetkých chlapov. Marta celé ich vyčínanie videla z úkrytu. Tento moment poznačil všetkých na celý život. Ak by totiž Ploštinu neopustili, ubránili by ju.

Rozhodli sa napadnúť nemeckú kolónu, kde Marta v ošiali chladnokrvne zabila Skorzenyho, čím na partizánov poštvala Engelchenove Jagkomando, najobávanejších vrahov, chladnokrvných zabijákov s najlepšou výzbrojou. Začala sa niekoľkodňová naháňačka, počas ktorej Nemci zabili veľké množstvo chlapov z odriadu. Hŕstka, čo prežila, sa rozlúči a rozíde. Voloďa sa dostal do mesta, kde ho pri poslednej možnej príležitosti ranili do chrbta. Nasledujúci deň vojna skončila a mesto oslobodili.

Na konci rozprávania bol Voloďa už takmer zdravý a s Eliškou sa rozlúčil. Šiel zabiť toho, kto spôsobil jeho utrpenie a utrpenie ľudí z Ploštiny - Engelchena.

Autor poukazuje na zverstvá vojny, na to, že ani po jej skončení sa ľudia nemôžu zbaviť hrôz, ktoré im spôsobila. Zo začiatku hlavný hrdina ani nemá chuť vrátiť sa do normálneho života, no láska k Eliške a postupné vracanie sa citu do nohy mu dodajú chýbajúcu energiu.

„Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli - žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič. Teraz mám zrazu toľko času, a nie som na nič inšie súci, len na rozmýšľanie. Sú to myšlienky zlé, vyvolávajú vo mne žeravý pocit viny, hanbím sa žiť, hanbím sa byť.“

"Žiť ... boli chvíle keď som myslel, že sa nedá. Ale to som bol veľmi, veľmi chorý... Ale najprv nájdem Engelchena!"